Domov
Prihlásiť sa pomocou Microsoft Teams Prihlásiť sa
Vyhľadať
Titulný obrázok
Domov  /  Aktivity  /  Školský vander  /  Školský vander 2021

Školský vander 2021

Naposledy upravené 19.08.2023 - pred 198 dňami Čítanie na 36 minút a 35 sekúnd

Choč a Veľká Fatra (východná vetva)

Prológ

Epidémia Covidu fičí pomerne intenzívne počas väčšiny školského roka. Až do začiatku mája učíme online. Vander plánujem s pocitom, že nie je celkom isté, či vlastne bude. Ale ak sa nenaplánuje, tak zaručene nebude. Vyrábam preto na facebooku udalosť a na online hodinách sa opatrne zmieňujem, že by sa možno vandrovať mohlo. V máji sa rozbehnú DofE expedície, fungujú bez problémov a to dáva istú nádej. Začiatkom augusta je epidémia na lokálnom minime, takže vander nakoniec bude.

Tento rok padlo rozhodnutie na východnú vetvu Veľkej Fatry. Západnú vetvu sme už išli dvakrát. Raz neúspešne na úplne prvom školskom vandri, kedy sme z nej po trojdňovom moknutí ušli a raz úspešne. Východná vetva ale zostávala neprejdená. Problém bol, že sa pohodlne dá prejsť za štyri dni a vander býva tradične päťdňový. Tak bol k plánom pridaný Choč. Ten je ale pri našej kondícii optimálne dvojdňový. Vander bude preto tento rok netypicky šesťdňový.

Tradične sa nejakí ľuďia chystajú prísť a nakoniec im do toho niečo príde. Naša dávna študentka Maťa sa zaklikne každý rok, že príde, ale bola zatiaľ raz na dva dni. Teraz má malého potomka, takže ani nerátam, že by sa objavila. Vanesa odrieka na poslednú chvíľu. Nepríde ani Terezka, ani Emily. Neozve sa ani Tomáš. Peťo má ťažkú dilemu, či ísť na vander, alebo na sústredko FKS, nakoniec volí sústredko.

S obavami sledujem dlhodobé predpovede. Doteraz pieklo, ale na ten týždeň, keď má byť vander, sľubujú lejaky. Desím sa a vydávam varovanie, nech sa ľudia zbalia do mokra. Takto sa aspoň nebudem desiť sám.

Kamarátka Janka sa ma cez internety vypytuje, kam ideme tento rok. Keď sa dozvie, že ideme na Choč a začíname v Jasenovej, tak vyhlási, že to je super a na moje prekvapenie vraví, že tam býva. Pamätal som si, že stavali dom niekde pri Kubíne, ale zabudol som, že kde. Janka sľubuje, že nás príde pozrieť k autobusu a upečie nám koláčik.

Pondelok 2. 8. 2021 (8,8 km, prevýšenie +1080 m)

Vlak odchádza v nekresťansky skorú rannú hodinu. Moja statočná a obetavá žena ma vezie na šiestu na stanicu. Zlieza sa tam prekvapivo hojné osadenstvo. Je tam Laura, Julka s Aničkou, Adam a Roman. Po mne prichádza ešte Ema. Kupujeme lístky a sadáme do vlaku. Na Vinohradoch pristupuje Filip, v Trnave Juro, Maťo a Samo. Partia sa utešene rozrastá. Aničke udeľujeme čestné členstvo, čo sa školy týka a presviedčame ju, aby k nám aj reálne prestúpila. Postupne pribúdajú ľudia s miestenkami, takže sa podaktorí identifikujeme ako bicykle a ideme sa oprieť ku kolegom bicyklom o stojan. Touto vlakovou trasou idem prvýkrát, odkedy postavili most cez Nosickú priehradu, takže obdivujem.

Vystupujeme v Ružomberku. Na autobusovej stanici nachádzame Kuba, ktorý prišiel rovnakým vlakom, ako my. Pristúpil do neho tuším v Kraľovanoch, ale našiel nás až teraz. Tým sa náš počet predbežne uzatvára na dvanásť. Veľmi solídny počet, v histórii vandrov dosiahnutý len raz. Je ale zaujímavé, že na nejakých DofE expedíciach boli len dvaja ľudia (Julka a Laura). Poplatok za miestne záchody na autobuske je päťdesiat centov, ale keď sa tete pokúšam vnútiť medené drobáky, pošle ma s nimi do kelu a stačí jej aj štyridsať. Čakáme asi pol hodiny, kým príde náš autobus a prepravujeme sa do Jasenovej.

V Jasenovej nás čaká Janka s koláčikom. Obom sa veľmi tešíme. Janka nám chce venovať plastové krabice, aby sme mohli koláčik spapať až na mieste, my ale namiesto toho koláčik s veľkou radosťou zblajzneme na mieste a krabice jej vrátime. Nasadzujeme batohy a odhodlane začíname stúpať. Dokopy máme nastúpať vyše kilometra, takže máme mierne obavy. Pred nami nastupuje na značku ešte nejaká iná partia, tí ale zmizli v lesoch a viac sme ich už nevideli. Buď ich zožral medveď, alebo nás strašne predbehli.

Cesta ide niekedy po lúkach, ale väčšinou lesom. A do kopca. Fučíme. Pred Drapáčom sa ale terén na chvíľku zvoľní, takže je čas aj na nejakú kultúru aj na jedlo. Ľudia hádajú, kto je otcom dieťaťa tej nešťastnice z českého hradu a potom opakujú "TÝ Ó JA O SOLUŠA", aby dosiahli vnútorné osvietenie. Hádanka je uhádnutá pomerne rýchlo, aj osvietenie sa väčšinou dostaví ešte počas oddychu. Adam a Roman prepásli následnú debatu, takže ich zvyšok davu hecuje, nech pekne nahlas opakujú, čo majú, nech osvieti aj ich. Oni sa vyhovárajú, že ešte nevedia, kto je otec. Oproti nám ide z Choča zliezajúca dvojica. Chalan sa tvári, že svet je gombička a že vrchol je v podstate za rohom, ale výraz na tvári baby naznačuje skutočný stav vecí.

Vyliezame do pásma kosodreviny. Pri chodníku je sem-tam aj nejaká reťaz. Mne príde, že v podstate len na ozdobu, ale ostatní tvrdia, že ako dobre, že tam tie reťaze boli. Nakoniec ten kilometer prevýšenia udolávame a dorážame na Choč. Choč je pekný rozložitý kopec s výhľadmi na všetky strany, len si treba obehnúť všetky tri vyhliadky, čo na ňom sú. Z tej výšky sa podaktorým aj trochu roztrasú kolená, ale k tomu, že mu výška nerobí dobre, sa nahlas prizná len Roman. Vidno na Oravu aj na Liptov, obzeráme Liptovskú Maru, Roháče aj smer našej ďalšej cesty. Dorážame mrazenú kofolu, ktorá je ešte stále studená, dopĺňame kalórie, zapisujeme sa do vrcholovej knihy, Filip sa delí o oriešky, Maťo s Jurom o sušené jabĺčka.

Začíname zliezať z Choča po zelenej. Na tejto trase žiadne reťaze nie sú, takže je na zostup príjemnejšia. Cestou sa bavím s Jurom a Julkou o hraniciach medzi mysľou a okolitým svetom a o problémoch, ktoré sa s touto hranicou spájajú. Zostupujeme k búde s hrdým názvom Hotel Choč, kde máme v úmysle prespať. Úmysel nie celkom vyjde. V lete sa na priľahlej lúke pasie (majú ovečky a kozy) a búdu obývajú bačovia. Bača sa síce tvári, že tak šesť ľudí by sa k nemu zmestilo, ale že dvanásť je veľa. Nedarí sa nám ani využiť ponuku predaja ovčieho syra, lebo už nemajú a ďaľší budú mať až na druhý deň okolo obeda. Bača nám odporúča druhú lúku bližšie k prameňu s tým, že ak by v noci veľmi lialo, nech predsa len prídeme. A prosí nás, že pri prameni má bandasku do ktorej tečie voda a že nech ju dáme naspäť, keď si naberieme. Tak sa presúvame asi pol kilometra k ďalšej lúke a skladáme sa.

Adam má skvelý desaťlitrový vak na vodu a vyberá sa s ním k prameňu. Dlho nechodí. Po nejakom čase so Samom a Maťom vyzbierame fľašky (Anička požičiava tašku) a vyberáme sa za ním. Adama stretneme v protismere. Vraví, že je tam hadica, ale že voda tečie strašne pomaly. Popri hadici že tečie od prameňa aj voľačo po povrchu a z toho sa dá nabrať lepšie. Keď Maťo naberá vodu zboku, pláva v tom nejaký sajrajt. Nezdal sa byť nebezpečný (a dodatotčne sa zistilo, že ani nebol). Ľudia sa tvária, že v krajnom prípade dokúpia v Ružomberku endiex proti hnačke. Ja radšej dávam prednosť vode z hadice. Je to voda pre trpezlivých. Jeden liter natečie za štyri minúty desať. Nakoniec postupne dopĺňame fľaše a vraciame sa na lúku. Cesta k prameňu je veľmi pekný traverz lesom.

Varím hrachovú polievku a delím sa so Samom. Asi som zle prečítal návod, hrachová sa tuším má variť dvanásť minút namiesto obligátnych desiatich. Ten hrach je nejaký chrumkavý. Ale aj tak potešila. Zaťahuje sa a keď varím čaj, začína pršať. Balím batoh do pršiplášta a pokračujem vo varení pod dáždnikom. Časom pršať prestane, ale všade je mokro. Predstava spania pod širákom nevyzerá veľmi lákavo. V každom prípade ráno hrozí veľká rosa a premočiť si spacák hneď na začiatku vandra nie je šťastný nápad. Na rozdiel od vlaňajška, keď sme mali päť stanov na šesť ľudí (a ani raz sme ich nepoužili), máme teraz stany tri. Jeden pre dvoch ľudí, jeden pre troch a jeden pre štyroch. Keď v každom navýšime kapacitu o jedného človeka, akurát to vyjde. Ubytujú ma Adam a Roman, dokonca sa mi ujde luxusné miesto v strede. Celkom sa vmestíme, vrátane troch batohov. (Môj nechávam vonku pod pršiplášťom, ale priberáme Samov, lebo v druhom stane majú kapacitné problémy.) Pred spaním ešte čítam rozprávku (Proč bychom se nepotili od Zdeňka Šmída). Spíme v suchu a teple až do rána.

Utorok 3. 8. 2021 (14,9 km, prevýšenie +387 m)

V noci nepršalo, ale rosa padla skutočne hojná. Vonku je mokro, navlhol mi koniec spacáku smerom k východu zo stanu. Na stanoch aj na pršiplášti, ktorým som zakryl batoh, je voda. Pomaly sa budíme, lezieme zo stanov a raňajkujeme. Presúvame sa do miest, kde už dosvieti slniečko, hrejeme sa a sušíme, čo sa dá. Podaktorí ešte ideme doplniť vodu. Stanom trvá dlho, kým uschnú, ale usudzujeme, že sa príliš neponáhľame, pretože dnes máme iba zbehnúť do Ružomberka a prejsť na druhú stranu mesta do Hrabova. Varím masalu s mliekom.

Po zbalení stanov porovnávame terény, na ktorých boli postavené. Najdrsnejší terén si vyžreboval stan so štyrmi ľuďmi. Samý kopec a jama. Holt fyzioterapia zadarmo. My sme mali celkom prijateľný terén a pod päťkou bolo úplne hladúčko. Aj keď sa chválili, že to nevyžrebovali, ale starostlivo vybrali.

Vyrážame až okolo desiatej. Po modrej klesneme do sedla Spuštiak a potom sa síce krátkym, ale o to intenzívnejším stúpaním vyteperíme k Prednému Choču. Je tam vyhliadka, takže zhadzujeme batohy a ideme vyhliadať. Cesta na vyhliadku je z drsnejších, treba preliezať nejaké stromy, ale samotná vyhliadka je parádna. Je tam veľký kríž a vidno celý Liptov od Ružomberka vyššie. Keď sa vraciame, spletieme si cestu, ale prídeme na to včas. Vraciame sa k batohom a pokračujeme ďalej po boku Predného Choča a potom cez tmavý smrekový les.

Prichádzame k druhej vyhliadke, ktorú máme po ceste. Samovi tá prvá nejak neulahodila a tak na druhú nejde a čaká nás na rázcestí pri batohoch. Nejakých ľudí, čo idú v protismere, presviedča, že tá prvá vyhliadka sa neoplatí. Príde mi to ľúto, lebo napriek náročnejšej ceste, tá vyhliadka bola krásna. Zanechávame teda Sama na križovatke a ideme vyhliadať. Cesta na Poľanu pod Predným Chočom je úplne v pohode. Na vyhliadke sú dve dámy so psami, ktoré stretneme neskôr ešte viackrát. Dole v doline lieta paraglajdista. Neskôr sa ukáže ešte jeden, krúži v stúpavom prúde a naberá výšku. Niekde blízko má byť hradisko, ale to obzrieť nejdeme. Zapisujeme sa do vrcholovej knižky, pri návrate na križovatku zablúdime, takže na ňu dorazíme z tej istej strany, ako prvýkrát. Samo tvrdí, že nás počul, keď sme išli okolo. Obedujeme.

Napapaní vyrážame. Kúsok pod vyhliadkou Adamovi vypadne varič a zmizne kdesi v doline. Adam hľadá, Laura mu ide pomôcť. Stratia pár výškových metrov dole lesnatým kopcom a s prekvapením zisťujú, že sa opäť ocitli na značke, pretože chodník tam robí serpentínku. Juro, Maťo, Filip a ešte voľakto im znášajú batohy za serpentínku a kým sa nám podarí dostať sa tam, varič je šťastne nájdený.

Vytrvalo klesáme, občas sa vo výhľade objaví aj hrad Likava. s každým ďalším výhľadom je bližšie. Kúsok nad ňou sa čakáme, obiehajú nás dámy so psami a nesú velikánsky dubák. Likava je zvonku pekná, ale vyberajú tam vstupné, za ktoré vás pustia len do veže a na nádvorie, takže len okúňame pred bránou a prečítame si náučnú tabuľu. Potom popod diaľnicu, pod ktorou vedie krytý drevený mostík vchádzame do obce Likavka, čo je už v podstate časť Ružomberka. Dedinský rozhlas nás víta pradávnym futbalovým hitom "Zelená je tráva." Zavrhujeme návštevu krčmy, lebo je v nej strašne nafajčené. Ťaháme sa cez dedinu smerom k centru a hráme kontakt. Som zvlášť hrdý na indíciu "Zelený tvor s hrnčekom. Prípadne s viacerými. Hrnčeky majú netypický obsah. Na V."

Tesne pred Váhom nachádzame nie až tak zafajčenú krčmu a kofolujeme. Samo nakupuje v susedných potravinách, my ostatní sa tešíme na Tesco. Nakofolovaní sa tam prepravíme. Je to za cenu, že minieme historické centrum, čo je mi ľúto, pretože v centre Ružomberka som ešte nebol. Ale s dokúpením müsli a pečiva som rátal, džús je príjemný bonus. Okrem toho kupujeme melón a dlabeme ho lyžicami.

Julka sa mieni odpojiť v Ružomberku, ale zatiaľ s nami melónuje. Krátko po domelónovaní ju ale Adam poteší hláškou, že posledný rozumný vlak do Bratislavy jej ide o desať minút. Tesco je od stanice relatívne ďaleko. Našťastie má vlak dvadsať minút meškanie. Narýchlo sa lúčime a Julka uteká na vlak. (Neskôr sa dozvedáme, že ho šťastlivo stihla.) Riešim 3D puzzle, ako dostať šupku z polky melóna do smetiaka s malým otvorom. Nakoniec problém vyriešim tak, že zvolím smetiak s väčším otvorom. Dostatočne zásobení sa dvíhame a poberáme smerom na Hrabovo.

Meteorológovia hlásia, že má v noci liať. Je teda pred nami úloha zohnať si strechu. Prechádzame okolo štadióna a hovoríme si, že tam by sa spalo dobre. Je ale zamknuté a vyhrážajú sa kamerovým systémom. Hotel Ačko pri ceste vyzerá draho. Má ale krytý prístup ku vchodu a akurát začína kropiť. Nejakí ľudia sa idú pod strechu zaigelitovať a ostatných stiahnu so sebou. Komentujeme to ako "peer pressure", po prevode do slovenčiny "pýr pre Štúra". Následne usúdime, že pýr je hnusná burina a že lepšie bude "pear". Fráza "hruška pre Štúra" sa ujme a používame ju úspešne až do konca vandra.

Prší. Prechádzame okolo penzióna Malino, ktorý má pri sebe nejaké gazebá a veľké dáždniky. Je pod nimi dosť vlhko, napriek tomu sa idem spýtať, či by nás tam nenechali alebo či prípadne o niečom nevedia. Celkom milá teta mi povie, že nenechali, ale dá mi tri tipy, kde by sme mohli skúsiť ubytovanie. Tvári sa ale skepticky, lebo sezóna je v plnom prúde a všetko je vypredané. Okrem toho, jeden z tipov je hotel Ačko a ďalšie dva sú niekde na úplne druhom konci Ružomberka. Usúdime, že zatiaľ to skúsime inak. Medzičasom ale prestáva pršať.

O kúsok ďalej pri priehrade je ohradená plocha s atrakciami pod názvom kráľovstvo Hrabovo. Pódium so strechou vyzerá náramne lákavo. Vyzerá to, že niekedy cez víkendy tam funguje večerný vstup za tri eurá do letného kina a na koncerty. Nasadzujeme svoj takmer nadprirodzený šarm a pokúšame sa presvedčiť tetu pokladníčku, že za tri eurá nám ani nemusia nič púšťať, len nech nás tam nechajú cez noc. Teta pokladníčka vymäkne a ide sa opýtať šéfa, ale šéf je neúprosný. Tak im treba, mohli zarobiť.

Obchádzame priehradu a dostávame sa až ku stanici lanovky. Tesne pod ňou je hotel Hrabovo. Jeho ľavá časť je postavená na pilónoch, pod ktorými je parkovisko. Nedávam tomu veľkú šancu, ale idem sa opýtať na recepciu, či by sme sa tam nemohli vyspať, lebo v noci má liať. Teta recepčná ma prekvapí otázkou "A nevadí vám, že sú tam autá?" Keď ju uistím, že ani v najmenšom, tak nám nocľah povolí. S tým, že bar je otvorený do deviatej. (Cenná informácia, pretože bar má záchod.) Skladáme sa teda "v garáži" pár metrov od vchodu do recepcie. Identifikujeme sa ako sedemmiestne SUVčko a od tých bicyklov vo vlaku nám to príde ako pokrok.

Podaktorí ideme spáchať nejakú hygiénu do priehrady. Dozvedáme sa príjemnú informáciu, že napriek poplašným správam lanovka na Malinô brdo chodí, takže zajtra si ušetríme na výšľap asi štyristo päťdesiat výškových metrov. Prechádzam sa po okolí a zisťujem, že pod štartovacou plochou lanovky je podobný krytý priestor, ako pri hoteli, kebyže niekto potrebuje prespať a nechce zavadzať. My už sa ale nepresúvame. Chalani sa pokúšajú zahovoriť niekde aspoň jednu izbu, že by sme sa tam poumývali poriadnejšie, ale naozaj je všetko všade obsadené. Varíme a večeriame, uhýbame sa niekoľkým vracajúcim sa hotelovým hosťom (sú celkom milí a nepozerajú na nás príliš vyjavene), rozťahujeme karimatky a spacáky a líhame si spať. Adam stavia stan v slepom mieste, kam sa žiadne auto nezmesti. Je celkom tvrdo, ako na betóne, ale zato rovno. Čítam rozprávku. Zaspávame. Nad ránom riadne leje. Keď zafúka, sem-tam trošku zaprská, ale v podstate sme v suchu.

Streda 4. 8. 2021 (15,8 km, prevýšenie +1195 m, Majo +1665 m)

Vstávame o siedmej. Dostávam SMSku od Maja, že sedí v rovnakom vlaku, akým sme šli my a že je nám v pätách. Nová teta recepčná sa príde spýtať, či môžeme byť do pol deviatej preč, aby sme im neplašili hostí. S radosťou sľúbime. Od pol deviatej totiž začína premávať lanovka. Skutočne to s raňajkami aj s balením stihneme. Lanovkové záchody otvárajú už o ôsmej a sú úžasné. Čisté. Voňavé. S vodou. Síce tam tvrdia, že nie s pitnou, ale teta, čo predáva lístky tvrdí, že pitná je. Uveríme jej, a fakt sa ukáže, že je pitná. Voda z kohútika síce tečie relatívne pomaly (liter za štyridsaťpäť sekúnd), ale chutí dobre a nič nám z nej nie je. Kupujeme lístky a presúvame sa k lanovke.

Lanovka premáva každú pol hodinu, ale termín 8:30 berú evidentne s rezervou. Chlapík, ktorý zavrie dvere, ktorými sa dá prejsť rovno k lanovke, aby sme museli pípnuť lístky na turnikete, sa objaví až pred deviatou. Z lanovky sa veľmi tešíme. Padajú hlášky o najlepšie investovaných siedmich eurách počas vandra. Kvôli Covidu majú byť v lanovke po dvaja ľudia. Idem hore s Jurom. V nejakej kabínke sú ale aj tak štyria naši. Tvrdíme, že sme spoločná domácnosť. Či skôr spoločná bezdomácnosť. Necháme sa vyťahovať, kocháme sa, aké je to stúpanie drsné a ako ho vôbec nemusíme vyšľapať.

Na hornej stanici sa kocháme veľkým informačným plagátom s rastrom asi 15 DPI. Niektoré ikonky na ňom sú také pixelaté, že iba hádame, čo na nich je. Padajú tipy ako "ponorka", "mimozemšťan" či "chobotnica". Okrem toho nás poteší nápis "no tobogganing". Táto fráza sa behom vandra celkom vžije. Okrem toho priebežne propagujem Lasicu a Satinského https://youtu.be/gjlawUuDwRs?t=881 a vo chvíľach, keď už treba vyraziť, sme zabehli frázu "Viem, kde je ten vodopád! Poďme!!!". Podaktorí spoluvandrovníci sa v tom momente zvyknú zatváriť nechápavo a vypytujú sa "Aký vodopád?"

Sedačka z Brda hore na Malinô nehodí. Sedačky ležia odmontované pri dolnej stanici hneď vedľa kŕdľa snežných diel. Takže tých záverečných asi tristo výškových dávame peši. Okolo nás sa prevaľujú oblaky. Hory fajčia. Stúpame a kocháme sa. Je tam krásne. Stúpanie je ale pomerne ostré, takže keď dorazíme hore, výdatne fučíme. Majo SMSkuje, že už je v Ružomberku. SMSkujem mu, že už sme na Maline.

Papáme keksy a oriešky. Dobieha nás rodina s dvoma deťmi. Pani sa vypytuje, že kam ideme, my že na Smrekovicu. Pani sa nás pýta, či vieme, že má liať. My, že áno. Lejak je očakávaný okolo druhej poobede. Dúfame, že vtedy už budeme na Smrekovici.

Na vyhliadke niekde pri Vtáčniku stretávame sympatický český párik. Idú celú Fatru, východnou stranou dole, západnou hore. Pýtajú sa nás, kde chceme spať, my, že niekde na Smrekovici. Oni to chcú potiahnuť až na chatu Limba. Vravíme, že Limbu máme ako záložný plán. Laura vraví, že na Limbe bude nocovať jej tatino a že vie zistiť, či by sme sa tam zmestili, len sa obáva, či tatino nie je proti pravidlám vandra. Uisťujem ju, že pokiaľ sa má rozhodovať medzi tatinom a zmoknutím, tatino má jednoznačne prednosť.

Ideme ďalej pekným traverzom a lesnou cestou, stúpanie je len pozvoľné. S Emou a Jurom debatíme o Silmarillione. Značka náhle odbočuje doprava. Brzdíme Romana a voláme Samovi, ktorý je tradične kdesi vpredu, či si všimol odbočku. Všimol. Pozvoľné stúpanie sa zmení na ohubák, našťastie iba asi plus sto výškových metrov. Vylezieme k závrtu na Šiprúni, ale závrt samotný ignorujeme. Na lúkach pred Vyšným Šiprúnskym sedlom sa pasie. Obchádzame kravince, kravy si nás zvedavo obzerajú a my si obzeráme ich. Je tam jedno pubertálne teliatko. Také hnedé kučeravé. Krava naň mučí, ale ním to ani nehne. No proste teľa. Z lúky pod Nižným Šiprúnskym sedlom na nás jedna krava múka pomerne vytrvalo. Má to podobnú kadenciu, ako autoalarm. Pripomíname si životné múdro, že "Múka nemúka, múka krava."

Blížime sa k Jánošíkovej kolkárni a obžierame čučky. Filip rozpráva vtip o polkach citróna a vydrží mu to hodinu a štvrť. Ja sa teším, že konečne počujem koniec, lebo na Bučkovej som ho počul skoro celý, ale zmeškal som pointu. Oddychujeme pri hríbiku. Sadne si na mňa motýľ a ocucáva ma. Niekto spomína, že predtým videl podobné motýle na kravincoch.

Do Smrekovice je to už len kúsok cez lúku a po ceste. Dorážame a obzeráme sa. Usádzame sa na peknom pokosenom trávniku a obedujeme. Majú tam vojenskú zotavovňu. Súčasťou je síce sľubne vyzerajúca garáž (aj s V3Skou), ale nevyzerá to, že by to veľmi malo stáť za pokus. Preto si hovoríme, že to skúsime potiahnuť na hotel Smrekovica, ktorý je o nejaký kilometer ďalej a poobzerať sa tam.

Hotel Smrekovica je opustený a zatvorený. Zvažujeme, čo teraz. Voda je relatívne blízko, balkóny vyzerajú byť relatívne dostupné, aj strechu majú. A potenciálna ďalšia chata Limba je pod Rakytovom, čo je ešte nejakých päť kilometrov ďaleko. Na druhú stranu, tie balkóny nevyzerajú práve pohodlne. Okrem toho tam strašia nejakými kamerami, aj keď je otázne, nakoľko reálne funkčnými. Nakoniec zaváži, že je ešte relatívne skoro, sľubovaný dážď sa zatiaľ nekonal a zajtra má liať celý deň. Podľa nejakých predpovedí v extrémoch až 70 milimetrov za hodinu. Prejsť tých päť kilometrov dnes po suchu bude preto lepšie, ako zajtra v lejaku. Adam ako jediný má signál. Dávame pomocou jeho mobilu teda vedieť Majovi, že ideme ešte ďalej a voláme chatárovi, či sa mu zmestíme na chatu. Chatár vraví, že miesto je, ale že nemá navarené. To nám nevadí, zásob máme dosť.

Stúpame krížom cez lúky ku Skalnej Alpe. (Alpy možno nemáme, ale aspoň jedna tu je.) Dole sa pasie stádo oviec v tvare srdiečka, obďaleč leží bača. Obchádzame Malý Rakytov po vrstevnici. Je to tam celkom rozbahnené a šmýka sa. Dav vpredu sa identifikuje ako lavína, túto identitu ale zmeškám. Z rázcestia so žltou je to krátky, ale ostrý stupáčik do Severného rakytovského sedla, kde oddychujeme.

Ku chate treba zbehnúť asi dvesto výškových metrov po žltej značke. Miestami v pohode, miestami bahno. Sme zvedaví, čo to bude robiť v lejaku. Schádzame k lesu a nevieme sa dočkať chaty. Počuť nejaké ručanie. Adam sa pýta, či je to medveď, ja to odhadujem na hovädzie. Zaverečný padák pred chatou je celkom veselý, ani bahno tomu nechýba, v jednom prípade ho neustojím a zrúbem sa na zem.

Dorážame ku chate. Je strašne sympatická, rovnako ako chatár Vojto. Pri chate je jazierko s rybami, za jazierkom prameň a dve vane s vodou. Za prespanie chcú päť eur, za pixlu radlera euro osemdesiat. Vynikajúce ceny. Spí sa na matracoch v podkroví, majú tam aj vankúšiky. Chatár nám rozloží stôl v dielničke, kebyže nám zaprší do varenia. Veruže aj troška zaprší, ale len mierne. Najprv varím pod dáždnikom, ale neskôr dielňu s vďakou využívam. Stretávame český párik. Spia v hamakách v lese za jazierkom.

Asi štvrťhodinu po nás doráža Majo. Majo je drsoň, na lanovku z Hrabova kašle a dá to celé pešo. Rozvrhne sily tak, aby mu vystačili na Smrekovicu a tesne pred ňou dostáva našu správu, že ešte päť kilometrov. Celkom dorážačka. Správu ale predýcha a došľape to. Vďaka tomu má v hlavičke zápisu tohto dňa samostatný údaj o prevýšení.

Pridáva sa k nám Laurin tato Ivo a mňa s Majom pozýva na pivo. Vďačne prijímame. Chate kedysi ktosi venoval gitaru, ktorá je k zapožičaniu a tak gitarím. Nejaké moje tolkienovky plus čo príde. Súčasťou chaty je oranžové mača. Mača je prítulné a rýchlo si vytvorí fanklub. Pácham hygiénu vo vaniach (voda je ľadová a tak len oplachujem nohy). Spať ideme čosi pred desiatou. Čítam Šmída. Horáci tam rozoberajú, že každé pohorie má nejaké svoje božstvo, napríklad bohom Vysokých Tatier je Tanap, Krkonôš Krnap a tak podobne. Juro tvrdí, že pre Veľkú Fatru to bude Vifonap. Po tej noci na betóne sú matrace úplne kráľovský nocľah. V noci prší.

Štvrtok 5. 8. 2021 (10,3 km, prevýšenie +824 m)

Budíme sa na bučanie kravy. Krava bučí v kuse a nahlas niekedy od piatej. Podľa jednej hypotézy sa telí, ale možno ju to bučanie len teší a majú ju tam namiesto kohúta. Vstávame až o siedmej. Mačka spí v okne v predsieni. Na schodoch do chaty leží čerstvo ulovená myš. Neprší, ale dá sa čakať, že bude. Po daždi je mokro. Raňajkujeme. Vojto v dielni rozložil bezpečnostný matrac pre český párik, kebyže v noci veľmi leje, ale párik je drsný a prečká noc vonku. Oceňujem miestnu latrínku s podrobným návodom na použitie. Fotíme sa, platíme útratu a vyrážame.

Šplháme naspäť tých dvesto výškových metrov po žltej do Severného rakytovského sedla. Krava už nebučí. Asi ju to nebaví, keď by nikoho nebudila. Chodníček je ešte rádovo mazľavejší, než bol včera. Tešíme sa ale, že sme tých včerajších päť kilometrov navyše prešli, teraz by to bola smrť. Sme čím ďalej bližšie k oblakom. V sedle sa zdržíme len chvíľočku a lezieme na Rakytov. Od sedla je to len nejakých plus stopäťdesiat. Najprv riedkym lesom, potom po lúke. Okolo nás je oblak. Keď dorazím hore na Rakytov, som prekvapený, že to už je ono. Adama cestou hore osvieti (Tý ó ja o Soluša) a teraz je osvietený. Roman tvrdí, že je osvietený, lebo je tam krásne a že na Solušu kašle.

Je hmla, výhľad sa ale z času na čas na chvíľu otvorí a je vidno okolité kopce. V diaľke je zaujímavá hora s prudkým zrázom. Podľa mapy hádame, že by to mohol byť Čierny Kameň. (Aj je.) Vyťahujem litrovú kofolu, ktorú vláčim od začiatku vandra. Čiastočne preto, že je na to vhodná chvíľa, čiastočne preto, že o kilo ľahší batoh poteší. K dispozícii sú aj ďalšie príjemnosti, ktoré zdieľajú ostatní. Majo SMSkuje na chatu pod Borišovom, že by sme u nich radi nocovať.

Zliezanie z Rakytova je vražda. Rozbahnené a rozčvachtané úseky chodníka so solídnym sklonom sa bez pádov prekonávajú naozaj zle. Občas sa pokúšam ísť popri chodníku po tráve, ale nie vždy to ide. Kým sa dostanem dole, štyrikrát zletím. Je to jedna z mála situácií, kedy si hovorím, že by to možno chcelo iné obutie, ako sandále. Rozhodne ale nie som jediný, kto sa váľa v blate. Usudzujeme, že včera sme sa ako lavína len identifikovali, dnes lavína sme. Nakoniec sa ale do Južného rakytovského sedla úspešne prepracujeme.

Cez les pokračujeme smerom na Minčol. Vylezieme na lúku a čakáme s Adamom na Romana. Roman sa vynorí trochu vyklepaný, že sa kdesi pod ním roztrhla hmla a on uvidel tú hĺbku v doline a že výšky mu nerobia dobre. Cez lúky dorážame na Sedlo pod Čiernym Kameňom.

V sedle sa s nami lúči Laura s tatom, ktorí majú auto v Liptovských Revúcach. Berú so sebou Emin stan, aby nám odľahčili. Stan máme podelený medzi seba, takže nám viacerým odľahne z batohov. Kubo a Ema pôvodne tiež zamýšľali ísť už dnes domov a využiť odvoz, ale hecli sa a zostávajú až do konca. Eme sľubujeme, že jej prispejeme k raňajkám. Laure s tatom želáme šťastnú cestu. Odbočujú vľavo na červenú a my ideme ďalej po zelenej.

Hore na Čierny Kameň značka nevedie. Je tam prales s piatym stupňom ochrany. Prechádzame popod neho. Tečie odtiaľ viacero potokov. Hneď prvý vyteká z pekného dreveného žľabu. Vyplavujem zo sandálov bahno a umývam si nohy. Adam tiež prevádza čiastočnú očistu od bahna, ale natečie mu do vibramky. Peknou lesno-potokovou krajinou prechádzame na lúky a odtiaľ do sedla Ploskej. Začína seriózne pršať. V sedle Ploskej je prístrešok. Nie je zvlášť veľký. Keď prídeme, sú v ňom nejakí štyria chalani, ale púšťajú nás dnu a idú ďalej, za čo sme im veľmi vďační. Obedujeme a zdieľame oriešky a sladké. Filipovi zožeriem dvojitú dávku orieškov a nepodelím sa, lebo som pažravý a nemyslí mi to. Vylepšujeme zábrany proti mokru a poberáme sa ďalej.

Na Ploskú dnes nelezieme, nechávame si ju až na zajtra. Takže traverzujeme okolo nej. Je mokro a leje. Náladu vylepší, keď prelezieme malý bočný hrebeň a uvidíme dnešný cieľ, chatu pod Borišovom. Stále je to ale kus. Treba najprv dojsť na červenú a potom po nej zliezť dole, pretože sme ešte stále dosť vysoko. To sa ale časom tiež poddá. Zliezanie je opäť mokré a blatisté, ale nie je to taká vražda, ako z Rakytova. Dole v sedle idú kúsok vedľa seba všetky štyri farby značiek. Majovi stále neodpísali na SMSku. Dúfame, že nocľah pre nás bude.

Chata pod Borišovom má na sebe satelit. Roman vďaka nemu dúfa, že tam bude elektrina a že dobije mobil. Elektrina tam nie je. Nocľah pre nás majú, ale pre niektorých len na zemi v jedálni. Predbežne sa dohadujeme, že v jedálni zostaneme všetci, nech netrháme partu. Chatár vraví, že sa zatvára o desiatej, takže sa tam máme rozložiť až potom. Dorazili sme relatívne skoro, usadili nás za stôl, na ktorom píšu, že je vyhradený pre horskú službu a do večera je naozaj veľa času. Takže užívame vymoženosti chaty, pokúšame sa pri kozube sušiť boty a cez okno pozeráme, ako vonku leje.

V chate majú skvelú kapustnicu za päť eur. Samo si dáva aj parené buchty, tuším za sedem. Veľké pivo je za štyri eurá, veľká kofola za tri. Väčšie ceny sú dané tým, že na Borišov sa nechodí autom, ale veci tam nosia nosiči. Pivo čapujú. Vyniesť hore sud musí byť solídny výkon. Dávam si kapustnicu a pivo, s Majom vyfasujeme ešte nejaký chlebík navyše. Robí mi to velice dobre. Maťo si na stole začne stavať domček z kariet, pridáva sa k nemu Anička. Aničke sa zadarí ako prvej, ale potom to zvládne aj Maťo. So Samom učíme osadenstvo hrať Bridge. Vonku sa zotmie a nad stolom nám zapália petrolejku.

Nejakí očakávaní hostia nakoniec nedorazia, takže sa nám ujde miesto na posteli všetkým. Chcú za to pätnásť eur namiesto deviatich na zemi, ale radi zafinancujeme. Ideme sa hore ubytovať, vyťahujem na izbe väčšinu vlhkých vecí a dávam sušiť. Ešte navštívim čuchovo výraznú latrínu (ale že fakt to tam desne smrdí) a ukladám sa spať. Sme na šestke traja naši. Okrem mňa Majo a Juro. Keď sa dostanem do stavu polospánku, dorazia na izbu ďalší traja spolunocľažníci. Majú celkom vypité a vedú k tomu patrične hlasné reči, ale po chvíli zaspia. Vonku stále leje. Spí sa dobre.

Piatok 6. 8. 2021 (15 km, prevýšenie +773 m)

Ráno sa budím a z okna nevidno úplne nič. Je to čiastočne dané tým, že okno je zarosené. Druhé okno zarosené nie je, ale situácia nie je oveľa lepšia. Matne sa dajú tušiť obrysy najbližších stromov, inak je úplná hmla.

Raňajky sú o ôsmej, párky s horčicou a čajíček za šesť euro. Majo raňajkuje vonku ovsáky za priaznivejšiu cenu. Balíme sa. Topánky veľmi nevyschli. Samo zhodnocuje, že ďalší deň v mokre by pre neho nemusel dopadnúť dobre a velí ústup. Má dve ústupové možnosti - Necpalskú a Beliansku dolinu. Volí Beliansku, aj keď je kúsok dlhšia, lebo z Belej má vraj lepšie spoje. Čakáme sa pred chatou, ale ľuďom sa z teplej chaty do tej zimy vonku veľmi nechce. Holt rozmaznali nás. Obdivujeme rozpis odchodov vlakov z Ploskej (zhrnutie: skoro nič nejde). Chalani, čo s nami boli na izbe, vyrážajú na Borišov. Odhadujeme, že výhľad tam bude podobný, ako od chaty a Borišov si (aj tentokrát) nechávame ujsť. Pri zostupe od chaty do sedla sa zase šmyknem, je to môj najblativejší pád.

Na rázcestí sa lúčime so Samom. Spievame si, že nás bolo jedenásť a už je nás len desať. Začíname stúpať na Ploskú to, čo sme včera zliezli. Stretávame český párik, ktorý sa uberá cestou k západnému hrebeňu Fatry a želáme si navzájom, aby sme dobre došli. Prechádzame v hmle pomedzi stádo kráv, vyzerá to surrealisticky. Zvažujeme, či Ploskú neobísť sprava po modrej, ale ľudia, čo to včera išli, nám na chate tvrdili, že je to tam strašne rozbahnené a rozkravené a že je dosť dobre možné, že keď to vezmeme cez vrchol, tak ušetríme čas. Ideme preto vrchom. Keď prídeme na miesto, kde sme sa včera pripojili po zelenej značke, Roman sa diví, že sme už tak vysoko. Ploskú celkovo dávame nejako hladko.

Na Ploskej je tiež úplná hmla. Rovnaká, ako keď sme tu boli pred ôsmimi rokmi. Možno to tu majú furt. (Jednotka dočasnosti - jeden furt.) Kúsok od vrchola je kríž pre nejakého chalana, čo tu počas vojny umrel. Nevyzerá, že by odtiaľto nejaký vlak išiel. Cestovný poriadok na chate mal evidentne pravdu. Zvažujeme, že by sme sa mohli ako vlak identifikovať.

Zostup z Ploskej na juhozápad je relatívne príjemný po zatrávnenej ceste. Blato iba občas. Aj keď Kubovi sa vraj vydaril zvlášť efektný pád. Nevidel som naživo, bola hmla. Sledujeme modrú pripájajúcu sa sprava a máme pocit, že rozhodnutie neísť po nej bolo asi správne. Prichádzane do sedka Chyžky. Obliekam pršiplášť, ale nie preto, že by pršalo, ale preto, že je zima a fučí a vrstva navyše padne dobre.

Z Chyžiek na Koniarky je to hrebeňová hojdačka cez les, stúpania sú zriedkavé a krátke. V lese sa zdá, že je lepšia viditeľnosť, možno preto, lebo je nadohľad viac detailov. Keď ale vylezieme na lúku, hmla a dojem stratenosti v priestore sa opäť vráti. Stúpame v mlieku a občas v riedkom lese na Suchý vrch a potom na Ostredok. V protismere stretávame prekvapivo veľa ľudí. Najprv počuť hlasy, potom sa vynorí z hmly pár postáv, pozdravíme sa a zase zmiznú za nami. Prichádzame na Ostredok rázcestie a myslíme si, že už sme hore. Vrchol je ale ešte kúsok ďalej, čo kvôli hmle nevidíme. Tešíme sa, že sme dosiahli najvyšší bod Veľkej Fatry, aj keď sme o pár metrov nižšie, než sme boli na Choči.

Cestou z Ostredku na Krížnu sa k hmle a vetru pridáva dážď. Je studený a vďaka vetru prší zboku až zo spodu. Prechádzame cez Frčkov. Na rázcestí sa vyberáme jedným smerom, turisti v protismere nám vravia, že ideme blbo, tak prebehneme na druhý smer. Vzápätí zistíme, že už sme na Krížnej a že to bolo jedno, ktorou cestou by sme išli. Hmla je ešte väčšia, ako bola na Krížnej, keď sme išli západnú vetvu. Volá Samo, že dobre došiel do Belej, ale že cestou niekde chýbal most na mieste, kde mal byť a že ho to pol hodiny zdržalo. Hľadáme aspoň relatívne závetrie a obedujeme. Vyťahujeme všetky tajné zásoby čokolády. Jedlo aj čokoláda nám dvíha morálku.

Zostupujeme z Krížnej a hmla sa opatrne trhá. Začína to jemne, najprv presvitne slniečko, potom sa trochu ukáže dolina vľavo. Nakoniec sa opona dvihne a Fatra sa predvedie v celej kráse. Je to úplná paráda, Pán Boh machruje. (Pohania spomínajú Vifonapa...) Je nám teplo a ľahko na duši a kocháme sa. Pred nami je vidina nocľahu na Kráľovej studni a sprcha.

Na rázcestí pri prameni a systéme žľabov na napájanie kráv skladáme batohy a ideme okuknúť Kráľovu skalu. Podaktorí sme už išli okolo dvakrát, ale nikdy sme sa tam nevybrali. Je to kúsok po žltej a potom značená cesta hore na skalu na vyhliadku. Značená cesta chce asi tri metre lezenia po skale, nejakí ľudia to vybehnú rovno, nejakým vykladám základy lezenia o troch pevných bodoch. Vylezieme hore na vyhliadku na skale, vidno na všetky strany. Vidno dokonca aj skoro celý hrebeň z Ostredku na Krížnu, ktorým sme šli, aj keď oba kopce na krajoch sú ešte v oblakoch. Pri zliezaní do toho ľuďom trošku kecám, nech vedia, kam dať nohy. Nie že by to veľmi potrebovali. Roman sa teší, že sa hecol, napriek strachu z výšky vyliezol aj zliezol. Hlboký rešpekt.

Schádzame späť k hríbiku, nasadzujeme batohy a poberáme sa ku Kráľovej studni. Tam sa dozvieme, že majú voľných iba šesť miest, aj to len preto, že niekto nahle odriekol, že piatok je exponovaný čas a že v sezóne sú vybookovaní na tri mesiace dopredu. Na prístelok neberú, lebo ich vraj za to udávali. Ani prespanie na terase nie je v poriadku. Tak užívame civilizáciu, v mojom prípade grilovaný encián a radler, nejakí ľudia dobíjajú telefóny. Keď sa chatára pýtam, či nevie o nejakej potenciálnej streche nad hlavou, dozvedám sa, že povyše je útulňa, ale tá vraj býva plná tiež. Je ešte relatívne skoro a tak časť ľudí čerpá energiu (hlavne elektrickú do mobilov) a časť ide pozrieť, ako to v tej útulni vyzerá. Zvažujem teplú sprchu (za poplatok ponúkajú), ale predstava, že by som sa rozohrial a potom išiel nocovať niekam do zimy, nie je veľmi lákavá a tak hygiénu odkladám až na doma.

Útulňa je od nášho obľúbeného hríbika asi desať minút po zelenej. Vraciame sa teda k hríbiku a po lúke so zreteľnými stopami pasenia, ktorým sa úspešne vyhýbame, sa k útulni prepracujeme. Útulňa je zrub so šindľovou strechou. Šindeľ už dávno nebol menený. Po dažďoch, ktoré vládli posledne dva dni je dobre vidno, kde všade dovnútra tečie. Stále je to ale v prípade vetra a lejaku výrazne lepšie, než žiadna strecha. V zrube je na zemi ohnisko. Kúsok za útulňou je pamätník povstania a za ním bunker, v ktorom sa v prípade núdze vedia vyspať ďalší dvaja ľudia. V útulni zatiaľ nikto nie je, aj keď časom pribudnú traja peší a traja cyklisti.

Voláme zvyšku, že sme našli použiteľné nocľažište. Pokúšam sa plánovať cestu domov. Na druhý deň o pol ôsmej večer mám totiž dohodnuté rande s mojou ženou na omši u františkánov, takže chcem byť najneskôr o siedmej v Bratislave. Signál je dobrý, ale internetové spojenie sa mi darí nadviazať len chvíľkami na kopčeku pri pamätníku. Adam, Kubo a Roman úlohu paralelizujú. Majú asi lepšie antény, lebo internet majú aj pri útulni a z času na čas vykrikujú podobné časy odchodov, aké sa darí vyhľadať mne. Nakoniec nájdu lepšie spojenie, než sa zadarilo mne. Znamená to, že chceme byť 12:20 pri zastávke Horný Harmanec, jaskyňa. Budík preto dávam na pol siedmu namiesto na siedmu. Chceme vyraziť o ôsmej.

Majo sa pokúša rozložiť oheň. Pri tej príležitosti zistím, že mám vo vrecku na vrchu batoha mokrý toaleťák. Mokrý toaleťák je jedna z najzbytočnejších vecí na svete. Tak ho suším, aby bol použiteľný aspoň pri tom zakladaní ohňa. Majo z neho robí striešku kvôli závetriu. Ideme s Jurom k prameňu zobrať vodu a spáchať hygiénu. Z druhej strany kopca sa blíži stádo kráv. Hovorím si, že bude veselo, budeme brať vodu a všade okolo sa budú motať kravy. Ale kravy sa napájať nejdú (aj keď niektoré si úchytkom chlipnú), bača ich zaženie a napájadlo máme pre seba. Vraciame sa k útulni a varíme dobroty posledného večera. Adam s Romanom majú narodeniny, teda Adam mal včera, Roman bude mať zajtra. Varia puding. Z čokoládového síce vyšlo kakao, ale bolo skvelé. Vanilkový s mandarínkovým kompótom bol seriózny puding. Ochutnávam aj iné zaujímavé zmesi, čo ľudia ponúkajú (napr. kura na paprike s fazuľovou konzervou) a na záver si dávame obligátny ananásový kompót. Varím čajíček a dávam doň na vôňu kvapku slivovice. Majo s Jurom šli po vodu a nestihnú ho a tak varím ešte jeden. Je ho nejako hodne, už nikto nechce, lebo sa boja, že v noci budú musieť chodiť cikať a tak ho dopíjam.

V noci síce hlásia nejaké pršanie, ale len nejaké smiešne. Tak 0,3 až 0,7 mm. Niekoľkí usudzujeme, že to ani poriadny dážď nie je a ideme spať von. Ak by aj padla hojná rosa, čo po dnešku vyzerá, že padne, je to posledná noc a spacáky doma dosušíme. Adam s Jurom spia v stane, Majo v útulni. Je krásna noc, postupne vyliezajú hviezdy. Pozeráme, kde je aké súhvezdie, sem-tam vidno padať hviezdy. Vykladám o tom, ako páni Lemaître a Hubble merali vek vesmíru. Vidno krásne Mliečnu cestu. Pomaly zaspávam. V noci neprší, nepadne ani kvapka. Len toho čajíčku bolo nejak moc, v noci musím zo spacáku vyliezať až trikrát.

Sobota 7. 8. 2021 (12,2 km, prevýšenie +294 m)

Budíme sa do bieleho. Napriek tomu je sucho, rosa skoro žiadna, ani na tráve, ani na spacákoch, ani na stane. Prekvapivé. Raňajkujeme, balíme sa, varím ranný čaj. Majo vraví, že mu v noci bolo tvrdo a že sa nejako zle vyspal. Hmla najprv stúpne, takže sme tesne pod oblakom a potom sa roztrhá. Krátko po ôsmej vyrážame.

Ideme do doliny cestou, ktorou sme minulý rok stúpali. Cesta je parádna, ale pomerne frekventovaná. Na Kráľovu studňu ide kopa áut, dokonca autobus. S Emou a Jurom sa bavíme o psychologických klasifikáciách MBTI a Eneagram. Máme neočakávane dobré tempo. Tempo sa trochu zhorší, keď zelená značka vlezie do lesa, ale nie veľmi. Zostupujeme pomedzi skaly a cez les k potoku. Potok potom niekoľkokrát preliezame z jednej strany na druhú. Nakoniec prichádzame znovu na cestu.

Máme veľmi dobrý čas. Chvíľu to vyzerá, že by sme mohli stihnúť vlak 10:58 do Bystrice, takže pridávame do kroku. Cesta vedie popod železnicu. Železnica vľavo od cesty vylieza z jedného tunela a vpravo sa stráca v ďalšom. Je tam zakázané bagrovať. (A my sme sa na to tak veľmi tešili...) Kúsok za železničným mostom steká k ceste dosť vysoký vodopád. Je v ňom hodne vody a nahlas hučí. Tešíme sa, že konečne vieme, kde je ten vodopád.

Vlak nakoniec relatívne tesne nestihneme. Ale nevadí. Do odchodu autobusu máme čosi vyše hodiny. Zbiehame o zastávku nižšie. Usudzujeme, že keďže sme prežili celý vander, môžeme používať stredné meno "Drsoň". Zvlášť to svedčí Eme. Zvažujeme návštevu reštaurácie Čierna ovca, ale vonku majú reservé a modrovlasá teta servírka sa netvári nadšene, že by sme jej mali robiť tržbu. Prechádzame teda cez mostík a usádzame sa v altánku pri priehrade. Obedujem poslednú kajzerku, ku ktorej mi Ema venuje dve karičky. S Maťom ideme okuknúť Dekrétovu jaskyňu, ktorá je v skalách nad altánkom. Je to veľká diera do skaly, asi pätnásť metrov široká, asi osem vysoká a niečo cez dvadsať metrov dozadu. Na skalách aj v portáli jaskyne sú zaistené horolezecké cesty. Nejakí chalani tam práve lozia. Zoznam lezeckých ciest aj s obtiažnosťami je prilepený na ceduli, niektoré názvy sú pôvabné. Opäť schádzame dole. Ešte stihnem opláchnuť nohy v priehrade, ale pomaly prichádza čas odchodu autobusu a tak sa presúvame na zastávku.

Vezieme sa autobusom cez Harmanec do Banskej Bystrice. Tam sa lúčime s Kubom, ktorý odchádza rovno na ďalšiu akciu a z Bystrice má odvoz. Vyzerá to tak, že keď pôjdeme ďalej cez Vrútky, mali by sme byť v Bratislave skôr, ako keby sme išli spodom. Okrem toho tak prejdeme krásnu zatunelovanú trať Banská Bystrica - Vrútky. Na stanici je otvorené len jedno okienko a je k nemu dlhá šóra. O chvíľu ale otvoria druhé a presúvame sa. Keďže s Majom kupujeme lístky za viac než desať eur, teta nám núka miestenku zadarmo. Chceme byť spolu a tak nákup miesteniek chvíľku menežujeme. Nakoniec všetci, čo ideme do Bratislavy, dostávame miestenky do jedného vagóna.

Keď sa pohneme, som chvíľku dezorientovaný, lebo som zabudol, ktorým smerom som si sadol a čakal som, že pôjdeme na opačnú stranu. Učíme Aničku Bridge, kocháme sa cestou, sledujeme na mape, kde približne sme a vyzeráme, kedy pôjdeme cez most, popod ktorý sme išli pešo. Spomíname pancierové vlaky, ktoré tu fungovali cez povstanie. V Hornej Štubni vláčik vylezie z lesa. Obdivujeme západný hrebeň Veľkej Fatry, ktorý sme tento rok nešli, aj lúčanskú Malú Fatru.

Prichádzame do Vrútok a lúčime sa tam s Emou, ktorá odchádza smerom na Mikuláš. Navigujeme ju k vláčiku a potom jej voláme, že sme ju navigovali k blbému vláčiku, že to je osobák a rýchlikom by to mala rýchlejšie. Časový rozdiel ale nie je veľký. Náš rýchlik trochu mešká, ale nakoniec príde aj on. Nastupujeme a vezieme sa k Bratislave.

Niekde pred Žilinou vlak zastane a stojí. Stojí dlho. Časom dorazia správy o nejakom zhorenom rušni, nie som si ale celkom istý, či to je náš rušeň, alebo nám nejaký zhorený rušeň stojí v ceste. Nakoniec sa pohneme, ale máme deväťdesiat minút meškania. Hovorím si, že to možno nestíham.

Hráme karty, naučia ma hrať Arschloch, celkom dobrá hra. V Trenčíne spomíname Peťa, že tu blízko býva. Vyzrieme z okna a tam Peťo. Akurát sa vracia zo sústredenia. Klopeme na okno, ale nevidí nás a mizne v podchode. Juro s Maťom vystupujú v Trnave, Filip na Vinohradoch. Ostatní dorážame na hlavnú stanicu a lúčime sa. Chalani mi radia autobus, veziem sa deväťdesiattrojkou ku starému rozhlasu a odtiaľ rezkým krokom kráčam k františkánom. Nachádzam tam svoju ženičku. Omša začína tri sekundy potom, ako zhodím batoh.

Epilóg

Krásny vander. Na pozeranie, na zážitky aj na spoločnosť. Hory a oblaky, doliny a ovce, krásy do sýtosti. Bolo mi cťou a potešením. Hovorím to každý rok, ale ak dá Pán Boh, budeme nažive a budeme vládať, tak na rok opäť. A s veľkou radosťou.

Plodina vandra: čučoriedky
Spolu sme prešli: 77 km
Celkovo sme nastúpali: 4553 m

Fotky nájdete tu