Domov
Prihlásiť sa pomocou Microsoft Teams Prihlásiť sa
Vyhľadať
Titulný obrázok
Domov  /  Aktivity  /  Školský vander  /  Školský vander 2019

Školský vander 2019

Naposledy upravené 19.08.2023 - pred 282 dňami Čítanie na 35 minút a 21 sekúnd

Javorníky, Moravsko-Sliezske Beskydy, Jablunkovské medzihorie

Prológ

Pokúšam sa zohnať mapu. Obehnem dvojo Panta Rhei, majú množstvo všelijakých máp, Harmaneckých aj iných, ale práve Javorníky a Kysuce nemajú. Hovorím si, že tam asi nikto nechodí. Ochotná teta predavačka sa prehrabáva mapami so mnou. Nakoniec spoločnými silami nachádzame cyklomapu Česko-slovenské pohraničí v mierke 1:80 000 ktorá obsahuje celú česko-slovenskú hranicu pokrytú rôzne natočenými obdĺžnikmi. Usudzujem, že v kombinácii s mapami v mobile to bude musieť stačiť.

Krátko pred vandrom sa na facebooku pýtam, kto vlastne ide. Ozvú sa mi iba Majo a Kubo. A to sa koncom roka tvárili viacerí ľudia, že by prípadne išli. Oktáva vymäkkla úplne, Kubovu spolužiačku Violu nepustili s tým, že je ešte malá. Mimo debaty sa ozýva Jerguš, že by sa ukázal, ale nakoniec sa vyhovorí na triednu stretávku. Po maili sa hlási ešte Samo. Ten nahlasuje, že pristúpi v Trnave.

Predpoveď počasia vyzerá neveselo. Kropiť má začať už v utorok, od stredy obeda má pršať súvisle a vo štvrtok na obed má byť prietrž. Radostné vyhliadky. Všetko balím do igelitových vreciek a beriem nový pršiplášť. A celkom rozumiem, že sa až toľko ľudí na vander tento rok nehrnie.

Pondelok 5. 8. 2019 (16,3 km, prevýšenie +1023m)

Moja žena Zuzka ma vezie na stanicu. Stretávam tam nejakého chalana od nás zo školy (neviem mu meno) a Viki, ale nikto z nich nejde s nami. Chalan ide na výlet do Brna, Viki s nejakou partiou na chatu. Ukecávam ich, nech idú radšej s nami, ale márne. Prichádza Kubo. Keďže nikto z nás nevie o nikom ďalšom, čo by mal ísť z Bratislavy s nami, presúvame sa na perón a nastupujeme do vlaku. Chvíľu pred Trnavou prichádza SMSka od Sama, že v ktorom sme vagóne. V Trnave ho vidím, ako beží po peróne. Prisadá si k nám. Vypytujem sa na novinky a dozvedám sa, že nadstavuje ročník, lebo od nich chceli cez oficiálny mail nejakú seminárku a polovica študentov ten oficiálny mail nečíta, takže všetci opakujú. Teraz bude celý rok písať seminárku a bakalárku. V Novom Meste nad Váhom pristupuje Majo. Pristupuje aj nejaká rehoľná sestrička, ktorá má miestenku na moje miesto, tak idem na chodbičku a klábosíme s Majom. Zisťujeme, že Viki sedí len dve kupé od nás, tak ju ešte chvíľu naťahujeme, že či predsa len nejde s nami, ale nenechá sa presvedčiť.

Vystupujeme v Púchove. Hľadáme, odkiaľ nám ide autobus a obdivujeme pôvab miestnej MHD – premávajú tam autobusy označené aj pomaľované ako Jašterka a Včelička. Aj keď Včelička je pomaľovaná žlto-čierno ako osa a Kuba to zmätie natoľko, že mu neskôr v priebehu vandra budeme musieť vysvetľovať, že do malinovky mu nelezú včely, ale osy. Do odchodu autobusu máme asi štyridsať minút, Majo vyráža do potravín, prosím ho, nech mi kúpi päť grahamových rožkov a dve čokolády, lebo na tie som pri nákupe zabudol. Čakáme, Kubo cez mobil komunikuje s colným úradom lebo vyhral súťaž, poslali mu odmenu a potrebuje ju precliť. Termín odchodu autobusu sa blíži a Majo nikde. Nakoniec prichádza SMSka, že obchod je ďaleko smerom do centra Púchova a že pristúpi na ďalšej zastávke. Tak nastupujeme traja. Majo skutočne na ďalšej zastávke pristupuje. Rožky mi kúpil, ale čokoládu nemali. Cez dedinu Mestečko sa vezieme až do Lazov pod Makytou. Na jednej zo zastávok smutne pozeráme na miestny obchod, lebo nejaké detaily by to ešte chcelo dokúpiť, ale my vystupujeme až na Panštinej. Na našu veľkú radosť je ale na Panštinej obchod tiež. Kupujem čokolády.

Pred obchodom postávajú chlapi, ktorí sa s nami dávajú do reči, vypytujú sa, že kam ideme a keď vravíme, že cez Makytu na Portáš, dávajú nám dobré rady v zmysle, že “na Makyte odbočte doprava”. Fotíme sa s nimi, tešia sa, že budú v novinách, Samovi balíme spacák a vyrážame po zelenej na Makytu. Lazy pod Makytou sú pekná a upravená dedina. Niekoľkokrát sa Kubovi pokúšame lepšie nastaviť batoh, zakaždým tvrdí, že je to lepšie, pravdepodobne preto, lebo to zakaždým tlačí inde. Samo spieva o tom, ako v hlbokej doline srnka vodu pije a ja konštatujem, že pri jeho spievaní mi na rozum prichádzajú myšlienky na streľbu. Keď sa dospieva k tomu, ako na tú srnku horár mieri, že si ju zastrelí, tvrdím síce, že to bolo ono, ale kdesi vo vnútri si nie som celkom istý. Samo o niečo neskôr tvrdí, že nie je srnka, s čím vcelku súhlasíme, ale keď vybalí, že je zakliata panenka, tak to začne príliš zaváňať transgenderom a nejak sa nám to nezdá. Stúpanie sa zostruje. Kubo rozpráva detaily o stavbe meteostanice, o návode, ktorý o tom písal a za ktorý vyhral tú cenu a o tom, že začína ďalšia súťaž na meteorologické balóny a že tú by chcel stihnúť tiež. Otváram mrazenú kofolu a štandardne pri tej príležitosti myslím na Jakuba S., ktorý pred mnohými rokmi s týmto nápadom na vander prišiel.

Dorážame na česko-slovenskú hranicu a špiritizujeme, či je hranica skutočne vhodné miesto na pálenie bosoriek. Konštatujeme, že dreva je tu dosť. Kubo cestou obzerá kešky (ešte vládze). Na rúbanisku blúdime, odbočujeme od hranice po ceste doprava, ale relatívne rýchlo prichádzame na to, že ideme zle. Ja sa vraciam a nachádzam vyšľapaný chodníček vedúci späť k hranici. Evidentne nie sme prví, kto tu blúdi. Chalani to ku hranici strihnú cez les. Stúpanie je dosť ostré, ale nakoniec na Makytu šťastne dorážame. Na Makyte sa stretávajú značky všetkých štyroch farieb, ale tri tu začínajú, takže patrične označkovaný strom má na sebe namiesto štyroch farebných pásikov štvorfarebného snehuliaka. Z moravskej strany je tu pralesná rezervácia. Kubo chytá signál, aby sa mohol baviť s colnicou a rieši nejaké ďalšie veci. Obedujeme. Kubo vyťahuje nápoj Mana, ktorý je nutrične presne vypočítaný na to, aby naplnil pätinu jeho fyzických potrieb denne. Vraj to chutí ako slané kakao. Majo konštatuje, že on má takto radšej offline jedlo a vyťahuje chlieb so slaninou, o ktorý sa delí. Zapisujeme sa do vrcholovej knižky. Klábosíme s partiou Čechov, ktorí idú Česko po obvode, začali pri Aši a teraz že už idú siedmy rok. Odhadujem, že im to ešte ďalších sedem vydrží. Na strome je priskrutkované veľké drevené srdce s nápisom “Majuška, si krásna, výnimočná, si vzácna, OH” Zvažujeme, či je k stromu šetrnejšie spraviť to takto, alebo to do toho stromu vyrýpať, ale nie sme si istí ani jednou z možností. V každom prípade dúfame, že Majuška snahu ocenila a že sem chodí aspoň raz týždenne.

Ďalej pokračujeme po lesnatom hrebeni. Prechádzame cez Papajské sedlo (spomíname Laca Papaja). Je tam veľký drevený kríž, neviem, či ako pamiatka na druhú svetovú vojnu, alebo len tak. Začíname stúpať na Krkostenu. Je to stupák, asi sto päťdesiat výškových metrov, tak skoro za Makytou sme ho celkom nečakali. Riešime so Samom, ako je to s číslovaním stĺpikov. Je to evidentne inak, ako na poľsko-slovenskej hranici, chýbajú rímske čísla veľkých úsekov, možno preto, že tá hranica sa robila až dodatočne. Na druhú stranu je príjemné, že ideme smerom, ktorým čísla stĺpikov klesajú, takže sa dá podľa nich odhadovať, ako ďaleko je to hore. Stúpanie je ale riadne, príde nám, že názov Krkostena je podobne írečitý ako fujtajbl. Po dosiahnutí Krkosteny sa ale cesta umúdri a ide viac-menej rovno. Stretávame niekoľko ľudí, čo si vybehli na krátku prechádzku z Kohútky a sympatický miestny manželský pár, ktorý bol na Kohútke vyhnať ovce, vracali sa domov a zaželali nám, nech nezmokneme. Otvárajú sa pekné výhľady smerom na Moravu.

Dorážame na Kohútku. Je to lyžiarske stredisko s horskou službou, v lete je tam ľudí pomenej. Obzor sa otvorí a namiesto lesa prechádzame otvoreným údolím s lúkami a chatami. Vidíme pasúce sa ovce, predpokladáme, že patria tým ľuďom, čo sme ich stretli. Prichádzame na hotel Portáš, ktorý vyzerá ako sympatická chata a je našim oficiálnym dnešným cieľom.

Na Portáši sa dá večerať a dá sa platiť kartou. Najprv dopĺňame kvapaliny (ja s Majom pivo Portáš, aj keď sme sa nespýtali, či si ho varia tam, Samo vinea, Kubo kofola), potom aj večeru. Všetci okrem Kuba skúšame cestoviny s pestom z medvedieho cesnaku a kuracinou, Kubo skúša nejakú minútku. Jesť sa to dalo (rozhodne lepšie, ako sáčková polievka). Za nocľah tam ale pýtajú 460 českých korún, čo sa nám vidí moc a tak sa rozhodujeme, že prespíme vonku. Uvedomujem si, že som zabudol zobrať čítanie, tak cez miestnu wifinu sťahujem Proč bychom se nepotili od Zdeňka Šmída a inštalujem Cool reader, nech je to čím čítať. Z miestnej cedule sa dozvedáme, že portáši boli ľudia, čo tam strážili hranicu.

Zreštaurovaní odchádzame z Portáša a začíname sa zháňať po nocľahu. Kúsok za Portášom ale lúky končia a cesta sa vnára do lesa. Zvažujeme, či sa nevyspať niekde na hranici lesa, ale z jednej strany je vlek a je tam dosť šikmo, z druhej strany je síce rovno, ale zato veľký stožiar s kopou antén natočených rôznymi smermi a s búdou s kamerou. Kubo háda, že by to mohol byť zberný bod na meteorologické stanice. Spať pred kamerou sa nám ale zdá divné. Pokračujeme preto ďalej po červenej a hľadáme nejaké ďalšie miesto aj za tú cenu, že bude v lese. Prichádzame až k ďalšiemu šípkovníku Pod Stolečným vrchom a tam je celkom príjemná lúčka, na ktorú sa skladáme. Najedení už sme, takže len vyťahujeme karimatky a spacáky. Všetky dostupné predpovede svorne tvrdia, že v noci pršať nebude (a že sľubovaný veľký lejak sa presúva zo štvrtka obeda na stredu obed). Majo pre istotu stavia stan. Kubo chce tiež, ale vyhovárame mu to, že netreba a že nech spí len tak vonku. Čítam knižku, keď dočítam, Kubo s Majom ešte chvíľu klábosia, pomaly zaspávame. Pršať začne asi o pol dvanástej.

Najskôr sa mi nechce vyliezať a hovorím si, že veď predsa pršať nemalo a že to prejde. Ale neprechádza a tak leziem zo spacáku. To už vyliezajú aj ostatní. Veci si narýchlo schovávame do Majovho stanu, svoj batoh prikrývam pršiplášťom a v chaose a daždi staviame Kubov stan. Nie je postavený ktovie ako skvelo, ale nepreteká. Presúvam sa do stanu ku Kubovi a prskám na Sama, že keď si schovával batoh, musel ho švihnúť akurát na môj spacák a zrovna tou mokrou stranou. Samo s Majom sú zalezení u Maja. Zaspávam vo vlhku, ale stále si hovorím, že aj tak to bol planý poplach a o chvíľočku pršať prestane. Neprestáva. Leje statne až kým znovu nezaspím.

Utorok 6. 8. 2019 (25 km, prevýšenie +860m)

Budíme sa o siedmej. Ospravedlňujem sa Kubovi, že sme ho včera ukecávali, nech nestavia stan, že to bola hlúposť. Raňajkujeme a balíme. Suším pršiplášť na ceduli POZOR! STÁTNÍ HRANICE! Zvažujem, či pri mojej kondícii ponúknuť Kubovi, že vezmem stan, lebo včera vyzeral s ťažkým batohom dosť uťahane. Nakoniec sa hecnem, je to tri a polkilové hebedo. Vyrážame pred deviatou. Predpoveď je, že o šiestej večer má začať pršať.

Cesta ide po rovine a celkom rýchlo odsýpa, jediným zdržujúcim faktorom sú offline čučoriedky. Prvé stúpanie približne sto päťdesiat výškových metrov je až na Malý Javorník. (Ono väčšina stúpaní počas celého vandra bola približne sto päťdesiat výškových metrov, asi to tam majú štandardizované.) Dostávame sa tak prvýkrát do nadmorskej výšky nad tisíc metrov. Hore hranica nenápadne odbočuje z hrebeňa a ide rovnobežne s ním asi vo vzdialenosti päťsto metrov vľavo. Hovorím si, že ako dobre, že Slovákom vďaka tomu patrí trištvrte Malého Javorníka a celý Veľký Javorník a prebúdza sa vo mne národná hrdosť. Samo upresňuje, že Slovákom patrí jeden a trištvrte Malého Javorníka, lebo jeden ešte máme v Malých Karpatoch.

Kúsok za Malým Javorníkom je odbočka ku studničke, ktorú ignorujeme, lebo pred Stratencom by mala byť ďalšia voda, je to ale strategická chyba, lebo ďalšiu vodu nenachádzame. Presúvame sa na Stratenec, menší vrchol medzi Malým a Veľkým Javorníkom. Je tam lavička, pamätník trom partizánom, čo tu zomreli (a iba o jednom sa vie, ako sa volal) a rozhľadňa. Rozhľadňa je ale zatvorená, najskôr kvôli statike a eurofondy na jej výstavbu vyšli navnivoč. Rozmýšľame, prečo je rozhľadňa obohnaná bielo-červenou páskou a blízke lavičky, ktoré sú približne v rovnakom stave, obohnané nie sú, ale usudzujeme, že asi je menší problém, keď sa pod človekom zlomí lavička a on spadne z pol metra, než keby sa pod ním zlomila rozhľadňa a on by spadol z desiatich metrov. Kubo stále úporne komunikuje s colným úradom, má im poslať nejaké pdf-ká, ale tie sú príliš veľké a e-mailová schránka na colnom úrade ich odmieta. Teta na colnom úrade nevie otvoriť žiaden iný formát, ani png, ani jpg, tak Kubo rieši, ako pomocou mobilu rozdeliť pdf-ko na menšie časti, ktoré by sa už do toho colného e-mailu vošli. Pochvaľuje si, že na Stratenci je dobrý signál.

Medzi Malým a Veľkým Javorníkom je trochu viac výletníkov, hlavným lákadlom sú asi čučoriedky. V sedle Gežov pod Veľkým Javorníkom nás obdivujú, že “Aha, to sú turisti, nie my”, holt vizuál robí svoje. Želajú nám, aby nás nezožral medveď. Dávam si predsavzatie, že na Veľkom Javorníku nebudem oddychovať na vrchole, ale v čučoriedisku a svoje predsavzatie napĺňam. Ležím asi dvadsať metrov od vrchola a napchávam sa, ostatní činia podobne. Z Javorníka zliezame padákom na Butorky, kde je nejaká rozostavaná chata. Zvažujeme, či jesť tam, alebo až neskôr, usudzujeme, že to ešte potiahneme na sedlo pod Hričovcom, pri ktorom píšu studničku.

V sedle pod Hričovcom je prístrešok so stolom a lavicami. Obedujeme, Majo a Samo varia polievku. Samo si požičiava lyžičku, lebo má len plastovú a tá sa na horúcu polievku nehodí. Kubo má tiež plastovú, ale ten je na vandri prvýkrát a nevedel, že nosiť na vander plastovú lyžičku fakt nie je dobrý nápad. Samo už je na šiestom. Prístrešok je zvnútra celý počmáraný uhlíkmi, že kto tu všetko bol. Kúsok od prístrešku oddychuje český párik, obaja čítajú pomerne hrubizné knižky. Najedení sa presúvame k studničke s hrdým názvom Javornická studnička doplniť vodu, ale zo studničky tečie len tenučký cícerok vody. Vody už máme pomenej a tak nás Majo posiela dopredu, že on počká, kým mu nakvapká plná fľaša, nech máme aspoň voľačo. Zostupujeme celkom ráznym padákom do sedla pod Lemešnou, kde Javorníky končia a začínajú Beskydy.

Dorážame do sedla zatiaľ bez Maja. Je tam parádna lavica z vyrezávaným medveďom. Neďaleko vidím rozostavaný dom, tak vezmem fľašu, že si idem skúsiť vypýtať vodu. Na stavbe tam robia dvaja chlapi, tvrdia, že síce studňu majú, ale nie je celkom isté, že či pitnú a už vytiahli čerpadlo. Jeden sa ma ale ujme, priviaže na fľašu špagát a kus roxorovej oceľovej tyče, nech sa lepšie ponára a spustí do studne. Keď sa fľaša aj tak nechce ponoriť, pomôže jej dlhým kusom montážnej peny. Úspešne naplnenú fľašu vytiahne a namiesto toho aby špagát odviazal, ho odpáli zapaľovačom, pričom najprv zataví uzlík a potom prepáli špagát ďalej od fľašky. Odpálený špagátik potom nosím na fľaši až do konca vandra. Nejak mi to celé pripomína Pata a Mata, ale som mu veľmi vďačný, voda je studená a vynikajúca. Keď sa vrátim do sedla, už je tam aj Majo. Máme aspoň dve fľaše, s čím si trúfame vydržať aspoň do Makovského sedla, kde by mala byť krčma.

Vyrážame na Lemešnú. Dolu pri ceste je nejaké drevené vyrezávané strašidlo. Obligátnych sto päťdesiat výškových metrov sa tentokrát vtesnalo do zvlášť krátkeho úseku, takže hore celkom dosť fučíme. Síce odtiaľ pokračujeme po hrebeni, značka sa odpája od hranice a vrcholy zdvorilo obieha po vrstevnici, ale Kubo začína nevládať a hľadá útechu v tom, že raz to všetko skončí. Nejak sa vybavujú paralely medzi večnou blaženosťou a krčmou Valašský šenk, ktorú na mape píšu v Makovskom priesmyku. Cestou tam má ale byť šípkovník s názvom Dupačka a značka pred ním na mape podozrivo pretína vrstevnice. Podozrivé je to, že šípkovník predtým sa síce nazýva Pod Dupačkou, ale má väčšiu nadmorskú výšku, než Dupačka samotná. Nie sme si preto istí, či budeme stúpať, alebo klesať, rozhodne ale očakávame nejakú časopriestorovú anomáliu. (Nakoniec sa ukázalo, že okrem šípkovníka s názvom Dupačka je blízko aj kopec Dupačka, ktorý leží na hranici, ale cez ktorý značka nejde. Šípkovník Pod Dupačkou je pod kopcom Dupačka, ale nad šípkovníkom Dupačka.) Cestou stretáme nejakých cyklistov, ktorí idú v protismere, tvária sa, že aby sme to do tej krčmy stihli a nejak podozrivo sa pochechtávajú. Spomínajú ale Štefánikovu chatu a že tá je fajn.

Na Dupačku je to teda nakoniec z kopca. Ideme po ceste krížom cez vyťažený polom, niektoré zvyšky po zlámaných stromoch vyzerajú skutočne impozantne. Počujeme, že niekde pod nami je cesta a prichádzame do Makovského priesmyku. Je tam veľká socha drsného partizána s granátom, je tam aj krčma, ale na jej plote zlovestný nápis “Koliba na prenájom”. Majo to ide obzrieť zbližša a zisťuje, že fakt nič, krčma je dlhodobo zatvorená. Celkom rana pre morálku. Pri partizánovi sú dva veľké stožiare, Kubo jeden objíma, teraz sú stožiare populárne.

Hecujeme sa na náš posledný kus dnešnej trasy na Bumbálku. Ďalších sto päťdesiat výškových, ale na dosť dlhom úseku. Zvažujeme, že či našťastie, už to chceme mať za sebou. V momente, keď vyrážame z Makovského priesmyku, začína pršať. Väčšinou ale ideme po lese, na spodok to zatiaľ nepremoklo a keď na nás padne pár kvapiek na otvorenejších úsekoch, je to celkom osviežujúce, takže sa zatiaľ ani nepršiplášťujeme. Cestou míňame velikánske mraveniská, Majo mi pri jednom pózuje ako mierka pre fotku, mravenisko je vyššie, než on. Kubovi dochádza cukor, tak ho ládujeme čokoládou a životnými skúsenosťami, že niečo sladké s rýchlym cukrom je dobre mať na vandri pri ruke. Napriek tomu, že stále prší, vylieza slniečko. Vylezieme na kopec a klesáme na Bumbálku. Je dúha. Úplne jasná a parádna, jej koniec svieti akurát na cestu pred nami. Tam kdesi na jej konci by mal byť ten povestný hrniec peňazí, nám by úplne stačila krčma.

Na Bumbálke krčma skutočne je, na kriedovej tabuli núkajú guláš a syry, zvonku sa skvie nápis Zimmer frei. Zvnútra je nevrlý krčmár, ktorý sa tvári, že guláš nemá, ubytovanie už vôbec nie a že za štvrť hodiny zatvára. Tak si dávame aspoň nejakú lokálnu niečoakokofolu. Ale má to v sebe cukor a kofeín a robí nám to dobre.

Krčmár vraví, že dva kilometre dole po ceste by sa možno niekde spať dalo, ale dva kilometre dole po ceste je momentálne nad naše sily. Neďaleko je chata Bumbálka, ale nie je to chata, ale hotel. Ideme sa k nemu pozrieť, ale na dverách sa skvie hrdý nápis “Zatvorené”. Za hotelom je koliba, ideme sa pozrieť aj k nej, ale dozvedáme sa, že je z prevádzkových dôvodov zatvorená a že nás obslúžia v hoteli. Hm.

Kubo googli, ja navrhujem skúsiť Masarykovu chatu, ktorá je ďalej našim smerom po červenej, Kubo zhruba v tom istom momente vygoogli, že Masarykova chata núka ubytovanie za rozumnú cenu a tak to teda skúsiť ideme, je to len asi kilometer a pol. Našťastie kofola, ktorú máme v sebe, ešte celkom účinkuje, okrem toho sa ide po asfalte a po rovnom a ani neprší. Cestou špekulujeme, ako je to vlastne s tými hraničnými stĺpikmi. Číslo majú vždy z opačnej strany, než je tá, odkiaľ prichádzame. Väčšinou majú S zo slovenskej strany a C z českej. Ale teraz ideme po asfaltke, ktorá ide po hranici, stĺpiky sú po oboch stranách, čísla majú stále smerom od nás, ale C a S majú naopak – S je otočené na českú stranu a C na slovenskú.

Dorážame k celkom peknej chate s celkom peknou reštauráciou. Sympatickej chatárky sa pýtame, či sa dá aj najesť, vraví, že pre neubytovaných varia len do siedmej. Je asi štvrť na osem. My, že by sme sa radi ubytovali a ona, že majú plno. Tak si objednáme pitie, chvíľku sa vydýchavame a nakoniec nájdeme odvahu spýtať sa, či by nás nenechali prespať na verande, lebo v noci má liať – predpoveď sa opäť posunula. Chatárka hovorí, že sa spýta, odbehla a vrátila sa so správou, že ešte jednu izbu štvorku predsa len majú, ale že sú tam poschodové postele a že či nám to nevadí. Nevadí. A keď sme ubytovaní, tak sa pýtame, že ako je to teda s tým jedlom. A ona, že v pohode. Guláš nemajú, tak si s Majom dávame dvojité bramboráčky (zemiakové placky), Majo si navyše dáva držkovú, Samo kapustnicu a Kubo už neviem čo. Na záver si ako bodku dávame horúcu čokoládu. Kubo si dáva čaj, dostane k nemu med aj cukor, používa med, cukor habem, lebo som zabudol zobrať a potrebujeme ho do pudingu na záver vandra.

Chata má luxusnú masážnu sprchu, aj keď Kubo opindáva, že mu v sprche nefungovalo rádio. Oproti izbe je úložný priestor na batohy, v ktorom by sa vyspali ďalší dvaja ľudia. Šikovne vymyslené, lebo izba je maličká a haraburdy by tam zavadzali. Umývame sa, periem šatku, nechávam dosušiť spacák a vankúšik, dobíjame mobily. Ukladáme sa spať, čítam o výstupe na Kriváň. V noci leje. My sme pod strechou. Veľkolepé.

Streda 7. 8. 2019 (19,8 km, prevýšenie +950m)

Budíme sa, tešíme sa z vymožeností typu záchod, dávame si raňajky, väčšinou praženicu a kofolu, len Samo si dáva omeletu na zapečenom chlebe, čím to celkom vyhral. Útratu platíme každý zvlášť, ubytovanie platím kvôli lepšej cene kartou spoločne, chalani mi dávajú peniaze, vyšlo to na nejakých trinásť päťdesiat (tristo štyridsať českých korún) za osobu na noc. Veľmi dobrá investícia. Kubo obdivuje miestnu meteostanicu, nájde live kameru a robí si selfie ako screenshot z browsera. (Všimnite si, že v poslednej vete sú štyri anglikanizmy.) Predpoveď počasia je podobná ako včera, poludňajší lejak sa nekoná, pršať má až večer.

Vyrážame. Po asi dvoch kilometroch nachádzame ďalšiu otvorenú chatu, konkrétne chatu Kmínek. Je tak nejak ešte sympatickejšia, ako Masarykova, tak sa zastavujeme a dávame si Kofolu. Nevadí, že jedna bola už na raňajky. Chata je na slovenskej strane hranice, dá sa to poznať aj podľa toho, že tam majú Slovakia chips.

Ideme ďalej. Na trase je viacej lúk, než bolo včera, aj viacero usadlostí. Na Hluchanke odpočívame pri Božích Mukách, cez lesy a lúky prichádzame na Bobek. Kúsok pod Bobkom je usadlosť Bobkovství s pôvabným smerovníkom s položkami ako ranhojič, ministr práce, sládek, vrchní písařka, guru či exguru. Hore na Bobku je ceduľa s popísanými kopcami, vidno aj Veľký Rozsutec, na ktorý s láskou spomíname. Stretávame tam tatka s dcérou, ktorí spali na tej istej chate, ako my a pýtajú sa, či sme sem od rána došli peši. V prvom momente sa mi zdalo, že chcú povedať, že oni tam už hodinu a pol oddychujú a kde sme sa toľko flákali, neskôr z nich ale vypadne, že sem prišli dopravou a odhadujú čas, za ktorý sa stihnú vrátiť späť na chatu. Odhadnú to tak, že ho majú ešte dosť a tak chvíľku pokračujú našim smerom. Späť sa obrátia až kúsok pred Konečnou.

Chvíľu rozmýšľame, ako sa na Konečnú dostať, lebo v lese, cez ktorý značka ide, sa ťaží a je tam výstražná ceduľa. Dá sa ísť po značke a dá sa ísť po hranici. Po hranici je to najskôr do kopca, potom ohubák dole, po značke je to príjemnejšie. Samo tvrdí, že po značke prišlo auto s lesnými robotníkmi, ktorí tvrdili, že je to tadiaľ v pohode. Ideme teda po značke. Okolo cesty je poskladaná čečina, vonia to tam ako na Všetkých svätých na cintoríne.

Prichádzame na Konečnú. Hovoríme si, že to máme dnes optimistické ciele, najprv Konečná, potom Biely kríž. Na Konečnej je krčma otvorená len cez víkend, ale zato tam majú stôl s dvomi lavicami a tak tam obedujeme. Samo doráža plynovú bombu z minulého vandra, takže ju môžem vyhodiť a dávam do používania novú. Idem vyhodiť smeti a cestou nachádzam spustnutú turistickú chatu. Príde mi zvláštne, že pri cestných prechodoch cez hranicu sa turistickému ruchu nedarí, ale že tie chaty, čo sú kúsok bokom od cestných ťahov, sú na tom lepšie. Teta na colnom úrade konečne Kubovi zobrala pdf-ká, len musí ešte v mene jeho tata čestne prehlásiť, že nič neobjednával, keďže je to výhra zo súťaže a že jeho tato je jeho zákonný zástupca. A tak Kubo čestne prehlasuje. Okrem toho si ešte necháva z domu poslať plány na nejakú dosku k tomu balónu, objednáva si niekde v Číne jej zmontovanie a po zvyšok vandra online sleduje, ako montáž postupuje. Všetko cez mobil.

Konečná je dedina rozdelená hranicou na polovicu. Prechádzame hranicu po asfaltke a okolo starého domu, ktorý sa do pár rokov pravdepodobne rozpadne. Majo radí, aby sme fotili, že keď tadiaľ pôjdeme najbližšie, už to tam nebude. Postupujeme cez lesíky a lúky. Majo nachádza jahodu a kričí že jahody. Pozerám a vidím kopu lístia, ale ďalšie jahody nenachádzam, táto ostala jedinou. Popri poľnej ceste, ktorou ideme, rastú krásne zrelé ostružiny, tak ich obžierame. Lezieme na vrch Čudácka, ale samotný vrchol obchádzame po ľavej strane. Cestou dolu vidíme v kopci po ľavej strane väčšiu chatu, ktorá vyzerá, že by v nej pri troche dobrej vôle mohli niečo čapovať, Majo spomína rozprávku o čertovej krčme, kde sa platí vlastnou dušou. Rozumieme, že je ťažké odolať.

Blížime sa k Doroťanke a vedľa značky vidíme – krčmu. Otvorenú. Chvíľu váhame, či to nie je fatamorgána. Krčmár vyzerá byť trošíčku chaotik, možno je vyplašený, že tam zrazu má toľko ľudí, okrem nás je tam ešte nejaká partia poľovníkov alebo hasičov alebo niečoho takého, ale inak je sympatický. Čapovať mu pomáha sympatická ryšavá baba, možno dcéra. Kofolu nemá, tak si dávame buď čapovanú malinovku, alebo riedený džús. Na záchode dopĺňam vodu. Krčmujeme a jediná vec, čo nám trošku kazí náladu, je pohľad cez údolie na kopce oproti, na ktoré ešte máme vyliezť. Na dnes je to ale posledný úsek.

Prechádzame cez lazy na lúky. Uprostred jednej je tam veľká značka zákazu vjazdu s nápisom “Zákaz parkování, soukromný pozemek” a so symbolom odťahovky. Rozmýšľame, čo viedlo majiteľa k tomu, aby na tú lúku tú značku dal a či by v prípade porušenia skutočne volal odťahovku, alebo by to odtiaľ ťahal traktorom. Cesta ide po hranici, stĺpiky sú z oboch strán, všetky naše teórie o tom, z ktorej strany je C a z ktorej S nabúrava dvojica stĺpikov, sú oproti sebe na rôznych stranách cesty, na oboch z cesty vidíme S. Stúpame lesným chodníkom na Súľov. (Je to iný Súľov, než ten Súľov.) Chodník je pekný, hojne očučoriedkovaný, pôsobí skoro až vysokohorským dojmom, na prevýšenie je to obligátnych sto päťdesiat výškových, cestou pekný výhľad z celkom vysokej skaly. Kubovi zase dochádza cukor. Dopujeme ho čokoládou a vravíme, že tretí deň je kritický. Kubo trpí a tvrdí, že potrebuje hotel. Majo pozerá predpoveď, SHMU vydáva pre severné Slovensko výstrahu, búrky s krúpami. Dnes v noci naozaj chceme mať nad hlavou strechu.

Prichádzame na asfaltku. Hneď vedľa je plocha s nejakými divnými zariadeniami, ktoré nemáme ani šajn že na čo slúžia. Neskôr sa dozvedáme, že ide o botanickú výskumnú plochu a skúmajú tam, aký majú skleníkové plyny vplyv na rastliny. Po asfaltke sa presúvame na Biely kríž.

Na Bielom kríži je krčma, ktorú zavreli o šiestej. Súčasťou krčmy je prístavok so solídnou strechou a s hrubými plastovými plachtami namiesto stien. Prístavok je voľne prístupný, sú tam stoly s lavicami, krb, smetné koše, výdajné okienko a wifina. Desať krokov poniže je pri ceste prameň na ktorom sedí drevená žaba. Predbežne sa tam skladáme a zvažujeme, či tam nezostať na noc. Pozeráme, či niekde nie je číslo na majiteľa, že by sme sa prípadne spýtali, ale všade je len IČO a DIČ.

Na mape píšu na Bielom kríži dva hotely. Majo ide obzrieť situáciu, že či to niekde nie je lepšie. Oproti krčme je väčšia budova, nejakí ľudia tam evidentne bývajú, ale dozvedáme sa od nich, že to nie je hotel, ale apartmány a že oni ten svoj majú požičaný od ľudí, ktorým patrí. Jeden hotel, hotel Kysuca je architektonicky naozaj zaujímavý a pekný, Majo ale príde so správou, že je úplne spustnutý, rovnako ako chatky nad ním. Druhý hotel je veľká budova, vraj pre päťdesiat hostí, od pohľadu by sa aj viac zmestilo. Už si presne nepamätám, prečo sme sa vyhli aj tomu, možno že vyzeral príliš nóbl, možno tým, že ceny začínajú od 1200 korún českých za osobu a noc. V každom prípade sme sa rozhodli stráviť noc v krčme.

Varím Gulášovú polievku a zdieľam s Kubom. Kubo si k nej krája chlieb (taký hustý čierny ruský kvádrový), neuvedomí si, že chlieb už je nakrájaný z obchodu, zvolí smer kolmý na smer obchodného krájania a vytvorí chlebové hranolky. Majo číta detaily o hoteli Kysuca, pôvodne hotel Baron, postavil ho rovnako ako kaplnku povyše čašník z konkurenčného hotela (čašník sa volal Baron) kedysi za prvej republiky. Neskôr to bola zotavovňa ROH. Fungoval ešte pred štyrmi rokmi, niektoré hororové recenzie z tej doby tvrdia, že pleseň, zima (pri nástupe desať stupňov, po troch dňoch šestnásť), prastaré koženkové sedačky a zvlášť neochotný personál. Nad vodou to držal len lacný chľast. Aj jesť chodili hostia k veľkej nespokojnosti pani hoteliérky radšej ku konkurencii. Škoda ho, ako budova je ten hotel oveľa krajší a štýlovejší, než to hebedo oproti.

Okrem iného sa dozvedáme, že aj Biely kríž je trojrozhranie. Konkrétne Moravsko-Sliezsko-Slovenské. Kubo objednáva cez internet do meteorologického balóna GPS modul. Majo sleduje cez satelitné mapy, ako sa k nám blíži sľubovaná búrka a skutočne vyzerá impozantne. Volá Kubov tato, že u nich už leje a že je to drsné. Idem ku studničke dobrať vodu (tečie to pomaličky) a aspoň trošku si umyť nohy. Krčmu otvárajú o deviatej, takže budík dávam na siedmu, aby sme sa prípadne ráno mohli tváriť ako hostia, ktorí čakajú, kedy otvoria. Chalani sa ukladajú na lavice, ja na zem vysypanú dosť ostrými kameňmi, ale cez karimatku sa to celkom dá vydržať. Čítam o blúdení. V noci leje. Riadne a dlho. Ale krúpy sme nezaregistrovali.

Štvrtok 8. 8. 2019 (24,6 km, prevýšenie +897m)

Vstávame a raňajkujeme. Delím sa so Samom o müsli. Do vody sypem práškovú kiwi limonádu s pracovným názvom žabí sliz. Zbalení sme relatívne skoro. Na otvorenie krčmy sa rozhodneme nevyčkať, pretože dnes máme naplánovanú dlhú trasu a mať hodinu k dobru sa môže hodiť. Upratujeme po sebe a krčmu nechávame v lepšom stave, než sme ju našli.

Prichádzame ku kaplnke nad hotelom Kysuca, ktorú pre svoju zbožnú manželku Anežku Baronovú nechal postaviť jej muž. V kaplnke slúžil asi týždeň omše sv. Karol Wojtyla (neskorší pápež Ján Pavol II), keď tu bol ešte za farárskych čias lyžovať. Kaplnka je zasvätená sv. Cyrilovi a Metodovi, ich sochy sú pred kaplnkou. V samotnej kaplnke sú vedľa seba tri sochy Panny Márie, z toho dve Lurdské.

Ešte o kúsok ďalej nachádzame torzo Bieleho kríža. O ňom samotnom sme našli viacero príbehov, najčastejší je asi ten, ako pašeráci tabaku z Uhorska na Moravu, tzv. šverci zabili žandára, ktorý strážil hranicu tzv. jägera, ktorý ich načapal, pochovali ho a postavili mu kríž presne ako v tej pesničke “keď ho zabili, zamordovali, na jeho hrobě, na jeho hrobě kříž postavili”. Podľa inej verzie žandár umrzol a podľa ešte inej verzie tých žandárov bolo viacero a umreli na mor. Samotný kríž tam vydržal až do roku 1992, kedy odhnil. Podľa zvyškov, čo tam ostali, musel byť impozantný. Vraj už majú nový Biely kríž, ale ten je niekde smerom na Morávku a tadiaľ sme nešli. Na pôvodnom mieste je len informačná tabuľa.

Ide sa nám dobre, cesta je po daždi mokrá, ale nie je teplo. Samo spieva, tentokrát o tom ako vojáci jdou, Bože, jaká je to krása. Ale aspoň nás nezožerie medveď. Cestou na jednom hraničnom stĺpiku nachádzame koženú topánku. Možno sú tie medvede predsa len vážne riziko. Obchádzame Malý Polom po západnej strane. Kratšie by to bolo po východnej, myslím si, že to tadiaľ neviedli kvôli tomu, že z východnej strany je rezervácia, ale dodatočne zisťujem, že rezervácia nie je kvôli živočíchom, čo by sa nemali rušiť, ale kvôli jedľovým bučinám a tam by značka nevadila. Prichádzame na Čubaňov. Na tomto mieste Kubo dostáva správu z colného úradu, že teta už má všetky náležitosti a že je spokojná a že mu ten sveter, čo vyhral, konečne pošle.

Cez šípkovník “Pod Bůrkovym vrchem” pri ktorom špekulujeme, či sa jedná o slovenskú búrku preloženú foneticky do češtiny, alebo sa tu začína rozťahovať Islamský štát, prichádzame na Muřinkový vrch. Vyzerá to byť pútne miesto. Je tam kaplnka zasvätená Panne Márii a je pekná. V plote okolo kaplnky je vežička s abstraktnou a zaujímavou sochou sv. Petra a Pavla a kohútik s vodou. O kúsok ďalej sú stoly a lavice, vynikajúce miesto na obed. Je tu celkom dosť ľudí, pani pri jednom stole čistí dubáky, ktoré tu niekde našiel jej manžel, vraví, že jeden z nich je tento rok ich najväčší úlovok. Kúsok v lese sú tri luxusné kadibúdky. Obedujeme, Majo so Samom varia polievky. Zarábam ďalšiu práškovú limonádu, tentokrát mandarínkovú. Aby sme ju odlíšili od žabieho slizu, Kubo navrhuje hadí sliz, aj keď si je vedomý toho, že hady slizké nie sú. Tvrdí, že žabí sliz mu chutí viac.

Stúpame na Veľký Polom. O niečo menšie stúpanie než štandardných plus sto päťdesiat, ale len o málo. Posledný kopec po ceste, ktorý má cez tisíc metrov. Je na ňom veľká vyschnutá smreková hora ponechaná ako prales. Z českej strany je celkom solídny podrast. Rezervácia je vyhlásená hlavne kvôli hlucháňom. Hlucháne lietajú, ale príliš to nevedia, pretože sú to ťažké hebedá a redšie lesy, prípadne suché lesy im vyhovujú, lebo sa nemusia kadečomu vo vzduchu vyhýbať. Ale ten vyschnutý les je naozaj zvláštny, taký skoro apokalyptický.

Od Veľkého Polomu až po Mosty u Jablunkova klesáme, dokopy asi 400 metrov. Cestou je Kamenná chata, ktorá je funkčná. Kofolujeme, Majo si dáva viedenskú kávu, lebo ho berie na spanie a namiesto cukra k nej dostane celú cukorničku. Odsypávame z nej aj do večerného pudingu. Majo si pospevuje Nohavicovho Milionáře a mne nedochádza, že sme len kúsok od Dolní Lomné, trvalého bydliska slávneho Franty Šišky. Docvakne mi to až na druhý deň, keď sa lepšie pozriem do mapy. Ďalej zostupujeme popri chate Severka, ktorá je tiež funkčná, ale už sme nakofolení, takže len na chvíľu oddychujeme. Kritizujeme logo klubu českých turistov, pozeráme miestny náučný bosonohý chodník s rôznymi povrchmi a stále vytrvalo klesáme. Ideme popri prameňu a potom cez rúbanisko, na ktorom celkom solídne pečie, až do dediny. Prechádzame popod železnicu ku stanici. Kubo zvažuje, že by skrátil svoje utrpenie a nastúpil na vlak, ale nakoniec odolá.

Obzeráme sa po nejakom jedle, Majo tvrdí, že by to chcelo pizzu. Ohrdneme staničný bufet, ideme ďalej po značke a vidíme hneď niekoľko kaviarní a reštaurácií. Zapadneme do reštaurácie oproti hasičskej zbrojnici. Je príjemná, teta vraví, že robia domácu pizzu a tak zostávame a vyberáme. Majú vineu aj kofolu, s Majom si dávame pivo, nejaký nefiltrovaný špeciál s nejakým extra chmeľom, dobré je to. Ja si dávam olivovo-slaninovo-cesnakovo-všelijakú pizzu, Majo tvarůžkovú, Samo havajskú a Kubo šunkovú s kukuricou. Vymieňame a degustujeme, Kubo sa na moju neodváži, lebo nemá rád olivy, tá Majova tvarůžková je vynikajúca. Keď sa teta krčmárka pýta, či si ešte dáme pivo, radšej si dáme kofolu, lebo nás čaká ešte výšľap. Teta sa pýta, že kam ešte ideme, tak jej hovoríme, pozerá na nás súcitne. Odchádzame a na podnik spomíname veľmi v dobrom.

Pomaly sa zvečerieva, sme už dosť unavení, máme plné bruchá a čaká nás stúpanie asi dvesto výškových. Vyrážame cez lúku, na ktorej nás dvakrát obehne motorka, popod hlavnú cestu a do kopca. Najprv po lúke, potom lesom. Na kameňoch a stromoch sa objavuje kriedový nápis EVA so šípkami. Zvažujeme, či to Eva písala, alebo či sú to šípky pre Evu. Nakoniec vyliezame hore, do dnešného cieľa na Štípanku ostáva už len asi kilometer. Sme ale unavení, ten kilometer ideme dlho a s jedným medzioddychom.

Prichádzame na Štípanku. Je tam pekná suchá lúčka na ktorej evidentne už niekto táboril, ale je tam dosť šikmo. O kúsok ďalej by mal byť prístrešok s lavičkami. Majo to tam ide obzrieť a vracia sa so správou, že je tam možno trochu vlhkejšie, ale zato rovnejšie, že ten prístrešok má, čo sa záverečného pudingu týka, hodne čo do seba a že je to len dvesto štyridsaťsedem krokov. (Presné číslo si nepamätám, ale bolo to čosi cez dvesto a Majo to fakt počítal.) Tak sa presúvame ešte kúsok.

Prístrešok je parádny a aj lúčka vyzerá byť použiteľná, ešte lepšia by bola, keby ju niekto nebol prednedávnom rozjazdil nejakým ťažkým lesným mechanizmom. Od prístrešku je značená cesta ku studničke, ale tá je rozjazdená a rozbahnená ešte mohutnejšie. Zvažujem, či ísť na vodu, ale Majo ma odhovára, že ešte máme dosť. Tak teda staviame stany, varíme puding – síce mám dva pudingy, ale cukru máme len na jeden (nabudúce nemám zabudnúť cukor!!!) – a nakoniec baštíme tradičnú konzervu ananásu. Ukecávame Kuba, nech ide spať von, ale už to neriskne. Ostatní traja spíme vonku. Čakáme, kým sa viac zotmie a kým zapadne Mesiac, aby bolo lepšie vidieť hviezdy. Z neba vidno len kúsok a som nejak divne otočený, takže sa dlho neviem zorientovať, ale nakoniec to nejako ide. Čítam typológiu tvorov pohybujúcich sa po horách. Zaspávam. V noci sa budím a hviezdy sú parádne. Veľkolepá Mliečna dráha. Namiesto lýry je hore pegas, pozerám, či neuvidím galaxiu v Andromede, hovorím si, že to asi vidím zle, lebo tá Andromeda je nejako naopak. Doma to neskôr skontrolujem a nebolo to naopak a tú galaxiu v Andromede som videl dobre.

Piatok 9. 8. 2019 (10,1 km, prevýšenie +250m)

Budík zvoní o siedmej, ale ešte chvíľu vylihujem v spacáku, lebo dnes máme krátku trasu a dosť času. Pozvoľna sa zviechame a raňajkujeme. Samo odo mňa chce zase müsli, ale už mám len jednu dávku, tak sa s ním o raňajky delí Majo. Pokúšam sa ísť po rozbagrovanej ceste po vodu. Cesta je fakt úplne zničená. Značka v istom momente mizne. Pokúšam sa prameň hľadať podľa GPS aj náhodným pobehovaním, ale vodu nenachádzam. Vraciam sa do tábora a dobalievam, mám ľahký batoh, lebo stan berie Kubo. Samo, ktorý už je zbalený, berie fľaše, že príde na Girovú, ktorá je celkom blízko a tam na chate vodu naberie. Ostatní dobalíme a vyrážame krátko po ňom.

Dorážame na Girovú. Na spodku je veľká výstraha Dead zone a Pozor zlý pes. Samo už má vodu a tvári sa, že obsluha je divná. Na chate píšu, že je otvorená od deviatej, je asi deväť dvadsať, ale nálevňa je zamknutá. Dolu v kuchyni niekto pobieha a spolu s ním onen zlý pes. Na asi štvrté pozdravenie si nás ujo všimne a povie, že hneď príde. Kým príde, obzerám mapu pri chate a docvakne mi ten včerajší Milionář a Dolní Lomná. Ujo prichádza, otvára nálevňu a čapuje a predáva. Nesiem tácku ku stolu a divím sa, že je na nej nejako veľa kofoly. Keď Majo dopije, zistí, že má puknutý pohár skoro po celej výške. Cez puklinu toho asi toľko nevytieklo, ale ujovi chatárovi hovoríme, že pohár je puknutý a on ho vyhadzuje. Do vody zarábam posledný žabí sliz.

Ideme ďalej po červenej až na Komorovský grúň, kde sa s ňou definitívne lúčime a odbočujeme na žltú, ktorá vedie výhradne po asfalte. Cez lúky s peknými kravami prichádzame k smerovníku Na Dílku pri ktorom je niečo medzi turistickým prístreškom, kaplnkou, autobusovou zastávkou a tuším tomu chalani vymysleli ešte jednu funkciu, ale už som zabudol, že akú. Kúsok odtiaľ opäť prichádzame na hranicu, tentokrát poľsko-českú. Ideme pozrieť na dva kroky do Poľska, lebo tam sme počas vandra ešte neboli a hovoríme si, že aké je to tam úplne iné, ako u nás. Pri cestách vedúcich do Poľska majú Poliaci pôvabné čeveno-biele stĺpy s orlicou a hrdým nápisom RZECZPOSPOLITA POLSKA. Prichádzame do Hrčavy. Malá obec s malým ale pekným kostolom. Pri obchode je funkčná telefónna búdka, Kubo vidí telefónnu búdku prvýkrát v živote, tak ho v nej fotíme. Zvažuje, či si má zavolať na mobil, telefónovať sa z nej ale nedá, lebo je na karty. Majo kupuje v stánku so suvenírmi magnetku na chladničku, ja s Kubom tam kupujeme kofolu a všetci okrem Sama si necháme dať na ruku razítko s hrdým nápisom Hrčava Trojmezí.

Odchádzame z Hrčavy, rovno oproti nám je most Valy, na výšku má osemdesiatštyri metrov a je to najvyšší most v strednej Európe. Klesáme, ale popod most neprechádzame, lebo ten už je na Slovensku a my sa chceme dostať na trojmedzie. Ľutujeme tých, čo idú v protismere, lebo tí musia stúpať. O chvíľu ale stúpame aj my. Kebyže si stiahnem aj poľské mapy, zistím, že sa dá ísť na trojmedzie po zelenej cez Poľsko a stúpaniu sa vyhnúť, ale nestiahol som. Okolo pneuservisu a agroturistickej farmy s koňmi sa napokon na trojbod šťastne dostávame.

Na ukrajinsko-poľsko-slovenskom trojbode, na ktorom sme boli pred dvomi rokmi, bol jeden veľký kameň otesaný tak, aby mal tri steny a každá ukazovala na inú krajinu. Tu vidíme také kamene dva. Celkom nás to mätie, váhame, ktorý z nich je pravý. Potom zistíme, že jeden kameň je český a jeden poľský. Po ďaľšom skúmaní zistíme, že pravý nie je ani jeden, že to skutočné trojmedzie je dole v jarku kúsok vedľa. Ponad jarok viedol most, teraz tam ale žiadny nie je, iba upozornenie v troch jazykoch, že prepáčte, že most nie je a dávajte si pozor, keď poleziete cez jarok na Slovensko. Niekto miestny spomína, že v tomto stave to už je dva roky. Celkom fail, o to väčší, že to asi majú na starosti Slováci. Oddychujeme v peknom prístrešku, obedujeme. Samo si zarezervoval voľný študentský lístok na nesprávny vlak zo Žiliny, tak mu Majo pozerá, či by ho ešte nejak nestihol. Zostupujeme do jarku, fotíme sa pri skutočnom trojmedzí, skutočný kameň je prekvapivo maličký. Vyliezame na druhej strane, kde je ďalší trojhranný kameň, pre zmenu slovenský.

Po modrej sa poberáme na stanicu do Čierneho pri Čadci, Samo ide dopredu chytať vlak. Chodník ide najprv cez les, potom vylezie na asfaltku, ktorá nás vyvedie skoro na diaľnicu, potom ale pokračuje popod most Valy. Výhľady na most sú celkom parádne. Klesáme a blížime sa k dedine. Keď sme už skoro pri stanici, počujeme bimbanie semafóru pri rampách. Prichádzame na stanicu a zisťujeme, že akurát stíhame osobák do Čadce. Na peróne je Samo.

V Čadci síce ešte stojí zmeškaný expres do Žiliny, ale kým si kúpime lístky, je preč. Tak zapadneme do cukrárne a koláčikujeme, pretože ďalší vlak do Žiliny ide o hodinu. Cukráreň je taká socialistická retro, iní hostia sem chodia hlavne piť. Naložíme sa na vláčik, dočítavam, čo som rozčítal večer ako rozprávku. Kubo zaspí a v Žiline ho budíme pomerne dlho.

Rýchlik zo Žiliny je plný, stojíme v chodbičke. V Púchove si pripomíname, že tuto niekde sme začínali. Majo ma učí, ako poslať súbor cez bluetooth, posielam mu knižku. Fotím pekné oblaky. Majo vystupuje v Novom Meste nad Váhom, Samo v Leopoldove. Tam sa tiež uvoľnia nejaké miesta na sedenie, takže si s Kubom konečne sadáme. Kubo vystupuje na Vinohradoch, ja na Hlavnej stanici.

Epilóg

Dobré to bolo. Ďakujem.

Plodina vandra: čučoriedky, černice, maliny, jahoda
Spolu sme prešli: 95,8 km
Celkovo sme nastúpali: 3980 m