Domov
Prihlásiť sa pomocou Microsoft Teams Prihlásiť sa
Vyhľadať
Domov  /  Aktivity  /  Školský vander  /  Školský vander 2018

Školský vander 2018

Naposledy upravené 19.08.2023 - pred 335 dňami Čítanie na 34 minút a 4 sekundy

Strážovské vrchy

Prológ

Všade v Európe je horúco. Ešte aj na severe. Tesne pred vandrom sa štandardne obmieňa zostava. Simonina mama sa vo štvrtok ozýva, že Simona si pri parkoure narazila kostrč. Zo svojej mladosti si matne pamätám, že narazená kostrč je riadne boľavá vec (padol som vtedy ako vedúci na tábore zo šmýkačky), predbežne sa dohadujeme, že ak sa to zlepší, tak Simona príde, ak nie, tak nepríde. V nedeľu sa mi nikto neozýva, tak zháňam Simonu cez facebook, to, že medzičasom si to zas tresla a stále to bolí, sa dozviem až po návrate. Maryina mama píše v nedeľu večer, že Mary sa nezúčastní zo zdravotných dôvodov. Kubo ešte v škole spomínal, že by aj s tatom išli. Ale keď sa dozvedel, že to nie je akcia pre rodičov (a že prípadných rodičov a aj kohokoľvek iného radi uvidíme na tábore na Bučkovej jame), tak sa sám ísť neodhodlal. Na druhú stranu sa tesne pred vandrom ozvali Miška a Stela, že by išli. Emily sa pýta, či môže zobrať psa. Píšem jej, že ak povlečie na chrbte veci aj pre psa, tak je to v pohode. Ajo mi píše, nech mu vezmem vetrovku, ktorú nechal na Bučkovej jame. Píšem naspäť, že O.K., ale že nech mi ju ešte pripomenie. Balím sa, strkám do mrazáku kofolu, nastavím na siedmu budík a idem spať.

Pondelok 6. 8. 2018 (17,4 km, prevýšenie +757m)

Budím sa na telefón. Volá Ajo, že aby som mu vzal tú vetrovku. Hovorím si, že O.K., ale prečo mi to musí volať pred siedmou, ale s prekvapením zisťujem, že už je 7:10. Ešte že zavolal. Pozerám, že prečo mi nezvonil budík a zisťujem, že som ho síce nastavil na siedmu, ale na stredu. Vstávam, zvýšenou rýchlosťou raňajkujem, dobalievam a moja žena Zuzka ma vezie na stanicu. Cestou mi volá Miška, že kde som, vravím, že už skoro tam.

Dorážam na stanicu, už je tam Stela a Miška s mamou. Kupujem lístok do Trenčína a ideme na nástupište. Hľadáme posledný použiteľný vagón a zisťujeme, že na konci je prvá trieda, pred ňou poštový vagón a pred ním vozeň pre matky s deťmi. Usudzujeme, že nie sme matka s deťmi a trepeme sa do štvrtého vagóna od konca.

Na Vinohradoch pristupujú Emily a Desire, chcú ísť na úplný koniec vlaku, ale včas ich zastavujem. Desire je onen pes, ktorého Emily spomínala, konkrétne krásna sučka československého vlčiaka. Desire je plachá a zalieza pod lavicu, Emily vraví, že naozaj nemá rada akúkoľvek dopravu. Klebetíme o všetkom možnom, dozvedám sa detaily o bývaní a umeleckých ateliéroch v Newcastli, Stela sa popri tom pomaly prepína z angličtiny do slovenčiny, Miška vraví, že zvyčajne tiež viac rozmýšľa po nemecky, ako po slovensky.

V Trenčíne vystupujeme a na autobuske nachádzame Maja a Aja. Tým sa náš počet dopĺňa na šesť a táto zostava ostane viac-menej stabilná počas celého vandra. Majo a Ajo sa zoznamujú, lebo Ajo je ešte len v procese prijímania na školu. Testy už písal, ale ešte ho čaká pohovor u direktorky. Ajo spomína, že sa už predtým s Majom videli na námestí. Pozeráme, odkiaľ nám to ide do Trenčianskych Teplíc, počkáme na autobus a nastupujeme.

Sledujem na mape, kde sme, našťastie si včas uvedomím, že autobus nepokračuje ďalej smerom na Omšenie a vystúpime na správnej zastávke. Kúsok sa vrátime a potom prechádzame hotelovou časťou Trenčianskych Teplíc okolo Chaplinovej sochy a mosta slávy popri parku až na červenú značku. Na nej odbočujeme a chatovou oblasťou sa dostávame von z Teplíc. Začíname stúpať, našťastie lesom, takže sme od úpeku aspoň trochu chránení. Emily sa pýta, či je tu nejaká zver a keď sa dozvie, že asi áno, rozhodne sa, že nechá Desire na vodítku. Načínam mrazenú kofolu, ešte v nej plávajú kúsky ľadu. Popod nejaké skalky prichádzame na Kamenné vráta a celkom fučíme. Sľubujem, že už sme na hrebeni a už by to nemal byť taký stupák, ale ešte chvíľu to napriek mojim sľubom stupák je. Oddychujeme v sedle Omšenská Baba. Má odtiaľ ísť odbočka zo značky až na Babu, ale nejak ju odignorujeme. Stúpame ďalej, ja som presvedčený, že na Babu. Prichádzame na pekný kopec s parádnym výhľadom na Omšenskú dolinu a s vrcholovou knižkou, ale nie je to Baba, ale Bartošovica.

Kocháme sa, čítame vrcholovú knižku, podľa záznamov sa miestni turisti naozaj starajú a ich mamka (tiež zapísaná vo vrcholovej knižke) je na nich hrdá. Rozmýšľame, ako vznikol názov Bartošovica (v tejto súvislosti sa spomína slivovica a Zuzka Bartošová). Majo dostáva telefonát, z ktorého sa dozvedá, že zomrela sympatická teta z ich rodiny a že na druhý deň bude mať pohreb, takže plánujeme, kde sa odpojí, aby ho stihol a kde sa zase zrazíme.

Pokračujeme ďalej na Bukovinu. Je to lúka, ktorá bola nedávno čistená od krov na okrajoch, možno tam aj skladovali drevo. Pokračujeme ňou, na jej konci vlezieme do lesa a prvýkrát trochu blúdime. Nastúpame kúsok do kopca, skontrolujeme mapu a zistíme, že sme si nevšimli odbočku. Tak zase zlezieme z kopca a pokračujeme po správnej trase do Hornej Poruby.

Majo sa do Poruby teší, lebo je to dedina, kde na Slovensku žije najviac Staňovcov. Lúky nad dedinou nám zase dávajú príležitosť blúdiť. Raz kvôli tomu, že si to strihneme krížom cez lúku a potom zistíme, že sme mali ísť popod les, druhýkrát preto, že si to strihneme krížom cez lúku a potom zistíme, že sme mali ísť dole ku ceste. K tej ceste sa ale šťastne skotúľame, kúsok sa vrátime a sme opäť na značke. Do tých lúk sa ale slniečko opiera naozaj riadne, je hnusne teplo a som smädný.

Dorážame do dediny, stretáme dvoch chalanov v protismere, ktorí idú celú trasu Dukla-Devín. Pýtajú sa nás, či ešte ideme hore na Vápeč, ale vravíme, že ideme len Strážovky, neponáhľame sa, že zalomíme niekde pri dedine a hore pôjdeme až zajtra. Ajo spomína, že na budúci rok sa na trasu Dukla-Devín chystá s bratom. Prichádzame ku hríbiku, pozeráme do mapy a zisťujeme, že obchod aj krčma sú mimo trasy, takže opúšťame červenú značku. Jeden obchod tesne nestíhame, teta ho práve zatvára, ale nasmeruje nás ku krčme. Ide našim smerom a keď uvidíme krčmu, vraví, že tá je zavretá a že musíme ísť ďalej. Premýšľame, či teta náhodou nie je od konkurencie. Nakoniec nachádzame peknú otvorenú krčmu, ktorá nám vyhovuje.

Podnik nesie hrdý názov "Pohostinstvo Staňová". Dávam si radler, ale je to na mňa nejaké príliš sladké, takže si ako ďalší chod dávam dvaapoldecový džús do pol litra doliať vodou a usudzujem, že je to presne tá kombinácia, ktorú to chce, lebo je to primerane sladké a je v tom dosť vody. Majo sa dáva do rečí s miestnym chlapíkom, zistí sa, že ten je tiež Staňo, takže družba je nadviazaná. Chlapík nám jednak poradí vynikajúce táborisko, jednak dá Majovi tip, kde zajtra najlepšie chytí autobus, aby ešte stihol s nami vybehnúť na Vápeč. (Vápeč je kopec, ktorý by Majo nerád vynechal.) Neďaleko krčmy je dokonca otvorený obchod, takže podaktorí ešte dočerpávajú zásoby.

Keď sme patrične vykrčmovaní, vraciame sa na červenú značku. Na Vápeč by sa prípadne dalo ísť aj po modrej, ktorá je momentálne bližšie, ale to táborisko, ktoré nám poradili, je na červenej. Vraj sú tam po ceste dva pramene a máme ísť až za ne. Ideme lesnou cestou, ktorá pomaly stúpa, tešíme sa, že to, čo z Vápeča vyšľapeme dnes, nebudeme musieť zajtra. Pri prvej studničke sa zastavujeme, lebo nad ňou je nejaká búda. Búda je ale v stave postupného rozpadávania sa, Ajo s Majom idú pozerať, či nie je lepšie miesto, my ostatní zatiaľ prezeráme búdu. Sú v nej prične a má aj povalu, ale všade je plno prachu. O kus ďalej je rozbitá kadibúdka bez strechy s hrdým nápisom WC Ženy. Verandu búdy podopiera jediný stĺpik z pôvodných troch.

Majo s Ajom sa vracajú s tým, že našli to miesto, o ktorom chlapík hovoril. Je tam stôl s lavicami pod strechou, ohnisko a rovná lúčka, na ktorej sa dá spať. Ideme teda ďalej po červenej, ale keď tá odbočí náhle vľavo, ideme ešte kúsok ďalej rovno a dorážame na miesto. Je tam krásne a je to úplný luxus. Kus za táboriskom je skala na dotvorenie scenérie. Varím s Miškou hubovú polievku, Majo rozkladá oheň. Každý varí, čo môže, Majo varí huby, čo sme cestou našli, podľa špeciálneho receptu s krupicou a slaninou, nejaká slanina sa opečie aj na ohni. Emily sa bojí, či bude Desire žrať konzervu, lebo je zvyknutá na surové mäso, ale konzerva zmizne pomerne rýchlo a Desire sa tvári, že ešte niečo by to chcelo.

Medzi táboriskom a prvým prameňom je ešte druhý, ktorý je celkom výdatný. Emily odíde páchať hygienu a Desire sa jej nevie dočkať. Ale Emily sa šťastne v potoku nerozpustí a vráti sa, k Desinej veľkej radosti. Stela ide po vodu a kým sa vráti, prídeme na to, že priamo v tábore tri metre za ohniskom je tretí prameň. Zvažujeme, či by sme boli také svine a nechali ju ísť po tú vodu, aj keby sme o tom prameni vedeli predtým, ale usudzujeme, že asi nie.

Miška vyťahuje ukulele a hrá, potom sa pokúšam aj ja. Sedíme pri ohni, čítam Nekonečný príbeh a keď sme unavení, ideme spať. Hviezdičky vidno len v úzkom páse nad lúkou, ale zato sú jasné. Ukazujem Majovi tie, čo poznám. Potom ešte chvíľu len tak pozerám do neba a vidím dva meteory, jeden celkom veľký. S pomerne častými prestávkami spím až do rána. Desi nad ránom buntoší, ale vnímam to len chvíľu.

Utorok 7. 8. 2018 (17,9 km, prevýšenie +980m)

Budík zvoní o siedmej, aj keď je utorok a nie streda. Majo vraví, že má potomstvom prednastavený biorytmus a že už je hore vyše hodiny. Raňajkujem müsli, Ajo má rovnaké ako ja. Vraj sú bez palmového oleja. Večer som hygienu zanedbal, tak sa aspoň ráno idem opláchnuť do potoka. Raňajkujeme, balíme sa a pred pol deviatou vyrážame.

Vraciame sa na červenú značku. Pred nami je ostrejšia časť výšľapu na Vápeč. Postupne prekonávame vrstevnice, najprv sa pripojí modrá a potom žltá značka. Tam prvýkrát stretávame dve baby so psom Džekym, ktoré idú viac-menej našim smerom. Tá staršia evidentne nejde trasu prvýkrát, vraví, že už je to len kúsok. To zachytím ale len z diaľky, lebo prichádzam na rázcestie asi desať sekúnd potom, ako odchádzajú.

Vylezieme do sedla Palúch, necháme tam batohy a na Vápeč vybehneme naľahko. Z Vápča (Vápeču?) je skvelý výhľad. Asi najlepší po celej trase, lebo Strážov je z jednej strany zarastený. Dole je dedina, z ktorej sme včera vyšli, vidno Považskú Bystricu aj Strážov. Kúsok pod vrcholom balia stan tri baby, ktoré tam len tak vybehli na jednu noc prespať. Je pri nich hríbik s vrcholovou knižkou, tak tam s Majom zlezieme a zapisujeme nás.

Vraciame sa do sedla, baby s Ajom sa ešte kochajú. Majo by už rád vyrazil smerom na Homôlku chytať autobus, zneisťuje ho, že niekto centrofixkou prepísal čas na hríbiku z 1:00 na 1:20, ale baby sa stále kochajú na Vápči. Pokúšam sa volať Miške na číslo, z ktorého mi včera volala, ale dvihne mi to jej mama. Keďže sa mi ozve neznáma osoba, zložím s tým, že to je omyl, Miškina mama si ale domyslí, že chcem zohnať Mišku a tak jej volá. Lenže Miškin telefón má odpálený reproduktor, funguje iba na slúchadlá a Miška žiadne zvonenie nepočuje. Baby ale o chvíľu prídu, Miška pár metrov od sedla vyťahuje telefón a diví sa, že má dva zmeškané hovory.

Majo sa lúči a vyráža. (Neskôr sa dozvieme, že to na tú Homôlku je skutočne tá hodina dvadsať a že to stihol s trojminútovou rezervou.) Tak sa prvýkrát v histórii vandrov stáva, že dámy získavajú početnú prevahu (a to som nerátal Desire). Po chvíli vyrážame aj my. Z Vápča je celkom solídny padák, približne rovnaký, ako bol z druhej strany stupák. Emily vraví, že keď ju Desire ťahá do kopca, tak že je to fajn, ale že keď ju ťahá z kopca, tak že je to nič moc. Prichádzame na Srvátkovú lúku, je tam altánok, ohnisko s veľkým kruhom z klád okolo a množstvo detí, ktoré zbierajú nejaké bylinky. Strácame značku a tak sa pýtame jedného dieťaťa, či náhodou netuší, že kde červená pokračuje. Dieťa netuší a tak si ju nájdeme sami. Pri rázcestníku oddychujeme, ľudia spásajú nejaké černice, ja zbieram materinu dúšku na čaj.

Ďalej zostupujeme strmou lesnou cestou. Opakovane sa predbiehame s tými dvoma babami, čo sme stretli ráno. Sú zmätené z toho, že mapa v mobile im hovorí niečo iné, ako papierová mapa, tak pozerajú do mojej papierovej a zisťujú, že mám novšiu a že tú červenú značku preložili. (Teraz počas písania sa dozvedám, že pôvodná červená išla cez osadu Kopec, ale majiteľ miestneho lesa sa rozhodol, že turisti sú škodná a pravidelne zatieral značky.) Idú teda ďalej podľa mobilu. Ajo si púšťa nahovoreného C.S.Lewisa (Kůň a jeho chlapec), idem popri ňom a počúvam. Už som to dávno nečítal, ale celkom si pamätám, dokonca aj detaily, že som asi čítal nejaký iný preklad. Doklesáme a pokračujeme viac-menej po vrstevnici. Obedujeme kdesi na ceste pod Suchou horou. Hádžem smerom k Emily syrové nite a ona väčšinu chytí.

Vyliezame z lesa na otvorenejšie priestranstvo. Pečie. Prechádzame po panelovej ceste okolo osady Lapšovci, do ktorej je zákaz vstupu Medveďom. Ešte že som nočné tričko s medveďom nechal v batohu. Lezieme krížom cez lúku k hríbiku nad Krššákovcami. Pečie. Okolo posedu, ktorý vyzerá, ako keby levitoval, prechádzame k lesíku, tým ale ideme len krátko a opäť prichádzame na lúku. Balíkujú tam seno. Pečie. Ajo žuje neomrznuté trnky. Aj ja si jednu dám. Chuť je intenzívna. Prechádzame po ceste okolo starého družstva. Pečie. Prichádzame do Zliechova. Ajo spoznáva školu v prírode, kde bol na sústredení na Pikofyze. Audioknižka končí presne vtedy, keď prídeme do dediny.

Prichádzame na námestie. Dav ide do obchodu, ja do krčmy. Stretávam tam dve baby, s ktorými sa predbiehame. Krčma je zamknutá, že krčmárka niekde vybehla. Tak sa zložím a sedím - vonku sú lavice pod slnečníkom. Teta o chvíľočku príde. Objednám si riedený džús, vypijem ho a hneď si objednám ďalší. Malinovo-broskyňový je vynikajúci. S druhým pohárom vyjdem pred krčmu, ten už pijem pomalšie. Teta krčmárka zase niekam odbehne. Prichádzajú naši. Emily kúpila pre Desi dve balenia mrazenej kuraciny. Čakáme, kým zase príde teta krčmárka a ľudia si objednávajú pitie. Odporúčam džús a dávam si ešte jednu pseudokofolu.

Premýšľame nad táborením. Jedna možnosť je zostať niekde pri dedine, druhá je odšľapať si kus výstupu na Strážov, ktorý nás čaká zajtra. Hovoríme si, že uvidíme. Vykrčmovaní vyrážame. Nachádzame ešte jeden otvorený obchod. Kupujem si dve paradajky, rovno ich zblajznem a veľmi dobre mi padnú. Vychádzame z dediny a prechádzame cez potok. Ten využívam na čiastočnú hygienu. Prechádzame cez pekné nekosené lúky. Stále svieti slnko a je teplo, ale už tak strašne nepečie.

Prichádzame k ohnisku pri potoku a zase stretávame naše dve súpútničky s Džekynom. Váhajú, či tam ostať, alebo či sa vytrepať do sedla Pod Strážovom, kde je tiež ohnisko. Miesto je krásne, potok je vážny bonus, ale okolo nie je pitná voda. Na druhú stranu je otázne, nakoľko fungujú pramene smerom hore, v dedine sme počuli, že z troch funguje jeden trošku. Nakoniec ich ale hecneme, že nech idú hore. Potom zauvažujeme, že by bol od nás podraz, keby sme to miesto teraz zabrali my, ale hecneme sa aj my a ideme hore tiež.

Stupák na Strážov je celkom masaker. Leziem pomaly. Stela a Emily ma čakajú. Oddychujeme relatívne často. Cestou vyťahujem čokoládu, Emily sa delí o Milu. Prvá studnička je vyschnutá, len pod ňou je cesta kúsok rozbahnená. Druhá ale funguje, tak vymieňame vodu. Dorážame do sedla. Tretia studnička má byť v sedle, ale tá tiež nefunguje.

Chystáme sa variť večeru. Volám na Mišku. Ozve sa jedna z tých dvoch báb. Chcem upresniť, že ide o našu Mišku, tak volám "biela Miška", lebo tá naša je celá v bielom. Robia si zo mňa srandu, že vidím biele myšky. Miška ale nechce variť, že predošlú noc veľmi nespala, je desne sťahaná a že navarí ráno, tak ju nechávame spať. Varím s Ajom gulášovú polievku (vybavuje sa mi Krylova pesnička "Já před necelou hodinou jsem měla konflikt s rodinou, prý nesluší se na dívku jíst gulášovou polívku") a potom čajíček z materinej dúšky. Dovaríme a potom varič uložím pri Miške, nech si môže ráno navariť.

Riešime dilemu ohňa. Vrch Strážov je rezervácia, ale v sedle je pekné udržiavané ohnisko. Nakoniec usúdime, že les nepodpálime ani nové ohnisko nespravíme, tak by to mohlo byť prežiteľné. Baby súpútničky rozkladajú oheň. Kým ale dovaríme, zalezú spať (na rozdiel od nás rozložili stan) a tak oheň zdedíme. Desire sa teší z kuraciny, ale Ajo s Emily si jedno kuracie stehno rezervujú, nasolia a pečú na ohni. Podarí sa vynikajúco, aj mne sa ujde, aj Stele by sa, ale je vegetariánka. Emily s Ajom rozoberajú metalové kapely, Ajo spomína, že bol na Masters of Rock, Emily zvažuje, že na budúci rok namotá tatka. Prečítame ešte dve kapitoly Nekonečného príbehu a ideme spať.

Hviezdy nie je vidno, lebo spíme v lese. Spí sa dobre. Nad ránom padne asi sedem kvapiek, ale skôr, kým si rozmyslím, či s tým budem niečo robiť, prestane to a ja znovu zaspím.

Streda 8. 8. 2018 (22,1 km, prevýšenie +1343m)

Budíme sa a raňajkujeme. Zvažujeme, či sa dolu kopcom vrátiť k predošlej studničke po vodu, alebo či vydržíme až do Čičmian. Miška, ktorá vstala skôr a zvládla už dobehnúť večeru aj zjesť raňajky, sa núka, že kým dojeme, ona po tú vodu zbehne. Sme jej veľmi povďační. Baby súpútničky sa zbalia a naraňajkujú skôr, ako my a vyrážajú na posledný kus stúpania na Strážov. Nejaký čas po nich dobalíme aj my. Je pred nami asi posledná štvrtina výstupu, lebo väčšinu sme si už vyšľapali včera.

Dorážame na Lúku pod Strážovom a pri hríbiku tam nechávame batohy, nech hore ideme len naľahko. Strážov je krásny kopec, z jednej strany skalnatý, z druhej zalesnený. Výhľad je preto iba na západ, ale stojí za to. Je tam pamätná tabuľka chalanovi, ktorý tam niekedy pár rokov dozadu na Silvestra zahynul. Rozmýšľame, čo sa mu mohlo stať a čo tam robil na Silvestra. Upisujeme sa do vrcholovej knižky, konečne sa dozvedám, že druhá baba súpútnička je Peťa. Jediný detail, ktorý mi trošku kazí zážitok je, že som dole v batohu nechal toaleťák. Našťastie sa stihneme vrátiť včas.

Zostupujeme. Prichádza SMSka od Maja, že je vo Fačkovskom sedle a ide nám naproti do Čičmian. Prichádza SMSka od Mati, že sa k nám chce pripojiť večer vo Fačkove. Ajo počúva Princa Kaspiana a neskôr prepne na muziku. Pomerne drsným padákom zostúpime k asfaltke a dokotúľame sa do Čičmian. Je príjemne pod mrakom a nepečie tak besne, ako včera.

Zaparkujeme v prvej krčme po ceste, ale keď sa v jedálnom lístku dočítame, že tri deci kofoly majú za euro štyridsať, zbabelo ujdeme. Nakoniec sa prepracujeme k miestnemu obchodu, ktorý mal byť síce otvorený len do jedenástej, ale o pol dvanástej ešte fungoval a kupujeme kofolu tam. Štyri litre za čosi vyše dve eurá. No nekúp to. Ľudia okrem toho dokupujú ďalšie potraviny, hneď vedľa je zatvorená krčma, takže aj stoly s lavicami máme. Prichádza Majo. Vraví, že tú trasu, ktorú pôjdeme, dáme tak do šiestej, aj keď sú to necelé tri hodiny značkového času a že on to už druhýkrát nepôjde a že ide do Fačkova nejako inak. Ideme obzrieť čičmanské maľované drevenice, naposledy sa vidíme s babami súpútničkami, lebo tie sa rozhodli v Čičmanoch to zapichnúť, zase sa rozlúčime s Majom a vyrážame na Fačkovské sedlo.

Vyliezame do sedla Javorinka. Tešíme sa, že sme tam došli pod značkový čas. Sedlo je krásne. Uprostred veľkej lúky je skupinka stromov s krucifixom. Lúka je pokosená, všade sú veľké balíky sena. Emily lezie na balík a volá za sebou Desire. Pohýname sa ďalej a začíname stúpať na Javorinu. Mraky sa opäť roztiahli a zase pečie. Ideme po lúkach cez sedlo z Javoriny na Priečnu a do Sedla pod Čelom. Ajo mi vysvetľuje, že nemá rád krabičky. Túto trasu som už išiel dvakrát - raz v noci a raz v zime. Teraz sa mi viac vybavoval ten nočný prechod, aj keď ten už bol pred tridsiatimi rokmi. Trasa je zákerná v tom, že aj keď nie sú všade lúky, často to vyzerá tak, že síce je tak do desiatich metrov vpravo aj vľavo les, ale hrebeň je bez lesa a slnko sa môže oprieť celou silou. Pečie.

Chceme stihnúť autobus 16:22 z Fačkovského sedla do Fačkova. Podľa šípky v Sedle pod Čelom by sa to ešte teoreticky dalo stihnúť, ale autobus odíde skôr, než sa dohrabeme na Homôlku. A to nás ešte čaká zlatý klinček do rakvičky dnešného dňa - padák z Homôlky do Fačkovského sedla. Asi na kilometri vzdialenosti sa tam klesne o dvesto sedemdesiat metrov. Skrátka si predstavte značku "nebezpečné klesanie" a na nej 27%. Pamätal som si, že to klesanie bolo zlé, ale nepamätal som si, že až také zlé. Pomaly sa kotúľame, je to desná záťaž na nohy. Vôbec sa Majovi nedivíme, že to nechcel ísť ešte raz.

Nakoniec sa dohrabeme dole. Ďalšie autobusy nám majú ísť 17:10 a 17:55. Zvažujeme, ktorým z nich ísť, lebo na ceste k zastávke je krčma, čo je vážna prekážka. V každom prípade hrozí, že nestihneme kúpiť žrádlo pre Desire. Volám Majovi, ale neberie mi to a tak volám Mati. Maťa vraví, že sa práve blíži do Fačkova autobusom z druhej strany a že voľačo kúpi. Som smädný a nohy mám po tom zostupe rozklepané. V krčme ale majú pol litra kofoly za euro päťdesiat a to sa nám zdá priveľa, takže sa odpraceme na zastávku.

Prichádza autobus 17:10, keď ale chceme nastúpiť, šofér na nás vybafne, že psov brať nemôže a že za dvadsať minút nám ide ďalší autobus. Uvažujeme, či je prvá časť jeho výroku rovnako nepravdivá, ako druhá, v každom prípade je ale zrejmé, že to nie je poctivec, ale lump. (Záujemcom o ďalšie hádanky o poctivcoch a lumpoch odporúčam skvelú knižku Raymonda Smullyana "Jak se jmenuje tahle knížka?") Máme trištvrte hodiny času a tak baštíme kyslé žížaly a čítam ďalšiu kapitolu Nekonečného príbehu. Miške, ktorá včerajšie dve kapitoly prespala, už zvyšok stihla dorozprávať Stela. Od Maja prichádza SMSka, že nás čaká vo Fačkove pri kostole.

Autobus 17:55 nás bez problémov vezme do Fačkova aj so psom, ujo autobusár nám dokonca uloží batohy do úložného priestoru. Klesneme tak o ďalších asi dvesto päťdesiat výškových metrov a sme radi, že to nemusíme robiť pešo. Pletiem si Fačkov s Rajeckou Lesnou (čo je hneď ďalšia dedina) a aj keď sa obzerám, kostol prehliadnem, aj keď je kúsok od zastávky. (V Lesnej je asi pol kilometra od cesty.) A tak ideme do krčmy Urbár (podľa mapy je to vraj Vrbár), kde nás čaká Maťa. V momente, keď tam dorazíme, volá Majo, že či sme na neho nezabudli. Vravím, že nie, že som mu akurát išiel volať. Zvítavame sa s Maťou, kupujeme kvapaliny za veľmi príjemné ceny a doráža Majo. Z Čičmian došiel po asfalte a keďže sa tam v najbližších dňoch má bežať maratón, mal pekne vyznačené kilometre. V partii sa zišli traja ľudia, čo študovali alebo študujú nejaké umenie (Majo, Maťa a Stela) a tak si vymieňajú skúsenosti.

Rozmýšľame, kde budeme spať. Jedna možnosť je vyjsť po modrej do kopca a hľadať tam prameň, ktorý je výrazne mimo značky a nie je isté, či funguje. Ajo ale vraví, že pri Fačkove kedysi táboril s rodinou a že to tam bolo dobré. Tak síce ideme po modrej, ale na opačnú stranu a na chvíľu sa ocitáme v Malej Fatre. Vyjdeme po ceste za dedinu, Ajo hľadá, kde by si odskočil a pri tej príležitosti nachádza táborisko. Ide si teda odskočiť kúsok ďalej. Táborisko je pekné, ak keď trošku zaprasené. Veľká výhoda je, že je pri potoku. Poupratujeme, Majo robí oheň a rozkladáme karimatky. Páchame hygienu a varíme - ja s Ajom varíme paradajkovú polievku (jemne dosolená a dosladená je vynikajúca). Oproti táborisku za cestou a za potokom je naozaj strmý svah po ktorom pobehujú terénne kravy.

Miška vyťahuje ukulele, zas kadečo spievame, napr. Mládkove Skratky (aj s výkladom, dozvedám sa, že V3S znamená "vojenský 3-nápravový speciál", alternatívny výklad z wikipedie je "3-tonový" podľa nosnosti) a Plíhalovu pesničku o pesničke. ( https://www.youtube.com/watch?v=85ZKwiUpHqM ) Tá pesnička je smutná. A je o tom, že ľudia majú sklony dobré veci kaziť. Ale je dobré nezabudnúť, že dobré veci a pokazené veci aj napriek istej podobnosti naozaj nemajú veľa spoločného a že pesničky stále majú svoj vlastný zmysel, aj keď niekto nejakú pokazil. Pred spaním ešte čítame Nekonečný príbeh.

Ukladáme sa a Maťa zisťuje, že si nevie zapnúť spacák. Pozerám, že prečo a vidím, že nie je čím. Tomu zipsu úplne chýba tá pohyblivá časť, ktorou sa zapína. Maťa prská, že má doma tri spacáky a vylosovala si akurát tento a že to mala skontrolovať. Navlečie na seba všetko, čo má, spacákom sa poprikrýva a nejak noc prežije. Pozerám hviezdičky, meteory nepadajú a tak pomaly zaspávam. Spí sa mi asi najlepšie počas celého vandra.

Štvrtok 9. 8. 2018 (21,5 km, prevýšenie +875m)

Nadránom mi napadá, že som mohol Maťu do spacáku zalepiť lepiacou páskou duct tape. (Zisťujem, že neviem po slovensky napísať "daktejpou" tak, aby bolo jasné, o čo ide.) Našťastie je na realizáciu praštených nápadov pozde. Aj keď Maťa tvrdí, že už aj lepšie noci zažila. Raňajkujeme, balíme a podaktorí zase páchame hygienu. Majo berie so sebou vrece odpadkov po miestnych a nechávame tu prázdne, keby sa hodilo niekomu po nás.

Pri obchode ešte dokupujeme detaily, teta nás nechá, nech si naberieme vodu. Kupujem ananásový džús a riedim ho v pomere 1:1. Vychádzame z dediny po modrej, tentokrát na opačnú stranu, ako večer.

Cesta začne stúpať pomerne akčne - až sa divíme, že či to myslí vážne. Ideme popri plote do lesa. Divíme sa, že sme v Suchej doline táborili a že sme v Suchej doline stále, aj keď sme na opačnej strane Rajčianskej doliny. Usudzujeme, že sa tam tie doliny skrátka križujú. Stúpanie je stále pomerne aktívne. Oddychujeme a lezú po nás kliešte. Ajo jedného postrekuje repelentom a keď to s ním nič nerobí, aplikuje klasickú nechtovo-pučivú metódu. Maťa nás zďaleka fotí teleobjektívom a tak sa usmievame. Vystupujeme do bukového lesa a teším sa, že sme sa sem netrepali včera večer a nemuseli v týchto miestach hľadať studničku. Prechádzame okolo dvoch lesných robotníkov s traktorom. Ťaží sa tam, ale celkom rozumne. Žiadne holoruby.

Z Fačkova do Domaniže je to prakticky len prechod cez hrebeň, takže na druhej strane začíname pomerne rýchlo klesať. Cez chodník ponorený v lístí sa dostávame na cestu, cesta sa zmení v potok a ten potok je krásny a číry. A krásny neprestane byť ani keď sa pri zliezaní jedného vodopádiku zrúbem. Našťastie sa mi nič vážne nestane, len sa trochu tresnem. Ajo z potoka ochutnáva a pochvaľuje si. Emily sa tvári pochybovačne, ale Ajo sa bráni, že ten potok videl po celom toku a že jediný problém by mohol byť, že sme do neho párkrát stúpili.

Tesne pred príchodom do Domaniže nás víta streľba. Ajo vraví, že tam kúsok je strelnica. Prichádzame do dediny a usádzame sa v prvej krčme, na ktorú narazíme (Krčma pod stráňou). Dávam si pivo, Maťa si dáva miestu pakofolu, ale tá nejak divne páchne po kanáli a tak ju ide reklamovať. Krčmárka sa síce tvári že veď to je v pohode, ale dá Mati druhú, ktorá už nesmrdí. Ajo sa tvári, že to ten potok, z ktorého pil, bol na tom určite lepšie. Vedľa krčmy sú potraviny, baby chvália, že tam majú dobré zákusky a tak dnes obedujem veterník.

Maťa má na druhý deň dohodnuté nejaké fotenie lode, ktorá niekedy veľmi skoro nad ránom pripláva do Bratislavy a tak nás opúšťa. Zvažovala síce, že by nás opustila až v Bodinej, ale radšej chce byť v Bratislave skôr, nech si miesto môže obzrieť ešte za svetla. S Majom a Ajom navštevujeme miestnu zmrzlináreň. Zmrzlina je generická, banánová o banánoch veľa nepočula, ale v podstate neurazila a dobre padla.

Šliapeme po asfaltke popri hlavnom ťahu. Traja chlapi po pravej strane cesty, tri baby po ľavej. Keďže sme skupina (teda viac než dvaja ľudia), mali by sme ísť vpravo a teda chlapi idú dobre. Lenže potom Majo zdezertuje na ľavú stranu a zrazu ideme zle úplne všetci - oni, lebo sú štyria a idú vľavo, my s Ajom, lebo sme dvaja a ideme vpravo. Našťastie sa z asfaltu pomerne rýchlo odpájame a začíname stúpať na Tisovú.

Ideme najprv po poľnej ceste, podom z nej odbáčame do lesa a ideme rovnobežne s cestou po lese. Je to fajn, lebo v lese je tieň. Nenájdeme ale ani jednu z troch sľubovaných studničiek. Vodu som v krčme nenabral, lebo tam mali ten kanálový výčap a tak dopíjam zvyšky (ten ananásový džús s vodou z rána je teplý a chutí ako prevarený) a parazitím na kamarátoch. Cesta ide po doline a v jednom momente si to rozmyslí a odbočí doľava hore po spádnici. Fučím a vyliezam tesne pod hrebeň, kde je pod skalou ohnisko a na vysokom buku zavesená velikánska hojdačka. Teda, sedátko nie je velikánske, ale to lano, na ktorom visí, môže mať aj desať metrov. Emily s Miškou ju skúšajú, ja žiaľ nespĺňam váhový limit a tak aspoň hádam, že ako to tam vešali.

Cesta ďalej pokračuje po vrstevnici. Vpravo kopec, vľavo výhľady hlboko do doliny. Cez Čiernu horu stále pomaly klesáme, len na jednom mieste nás prekvapí nečakané stúpanie. Máme sklony oddychovať uprostred neho, ale o pár metrov ďalej má byť stôl s lavicami a tak to ešte kúsok potiahneme. Oddýchneme si a zbehneme kúskom lesa a cez lúky do Bodinej.

Na začiatku Bodinej nás čaká Ajov tato Peťo, ktorý robí na správe CHKO Strážovské vrchy a kúsok s nami prejde. Núka nám, že môžeme nocovať u nich na chate, ale držíme sa pôvodného plánu. Prechádzame Bodinou a nejakí chalani odhadujú Desire na vlka. Chválime ich, že majú postreh. Všetci miestni havkáči sa idú potrhať, Emily odhaduje, že sa Desi začína hárať. Ajo vraví, že v Strážovkách občas nejakí vlci sú a že možno v noci dostaneme návštevu. Holt "Láska moja Desi, chýbaš mi, ta ďe si..."

Do Bodinej prichádzame asi o štvrť na päť, čo je hlúpy čas, pretože obchod zavreli o štvrtej a krčmu otvárajú o piatej. Rozmýšľame, ako zabezpečiť žrádlo pre Desire, ale dúfame, že vo Vrchteplej ešte niečo vyriešime, lebo tam vraj nemajú samostatný obchod, ale krčmoobchod, takže je šanca, že ešte bude otvorené a niečo kúpime. Tiež zvažujeme, či čakať, kým neotvoria tú krčmu v Bodinej a nakoniec počkáme. Jednak sme smädní, jednak dúfame, že troška prestane piecť. Kým otvoria, Peťo nám rozpráva, že tu mali párik orla skalného, že orly majú poväčšinou dve mláďatá, ale že odchovajú len jedno a tak že sa to druhé občas odoberie do chovnej stanice skôr, než ho starší súrodenec zabije. A že v tej chovnej stanici, ktorá je niekde v Čechách, sa síce snažia o čo najmenší kontakt orlov s ľuďmi, ale keď tam jednu z tých orlíc, čo sa narodili v našich končinách, vypustili, ona sa vrátila do Súľoviek, našla si tu nejakého orla a keďže bola na ľudí zvyknutá, tak sa v Súľovských skalách usadila a turisti jej veľmi neprekážali. A vyviedla aj nejaké mláďatá, aj keď mala drobné problémy s tým naučiť ich lietať, lebo klasické orlie metódy za mladi nezažila, ale že tie mladé to nakoniec zvládli. A potom, že ju niekto brokovnicou zastrelil. Keďže mala na sebe GPSku, prišlo sa na to celkom skoro, ale chlapa už nechytili. A policajti sa tvárili, že podľa brokov nevedia zistiť, kto to bol.

Krčmu otvárajú, ale je pomerne minimalistická. Čapujú len pivo. Majú chemické limonády. Ale džús s vodou sa tu dá získať za päťdesiat centov. Pijeme (koštovanie tých chemických limonád je hlboký zážitok), Emily núka magnézium, doberáme na záchode vodu a vyrážame do Vrchteplej.

Presun do Vrchteplej je vyložene príjemný. Emily cestou spomína históriu československých psích plemien. Stúpanie je iba jemné, väčšina cesty cez les, na konci je pekná lúka. A vôbec celá Vrchteplá je pekná dedina. Na námestí dve krčmy, krčmárka v jednej je Ajovi nejaká rodina, ceny sú (bez ohľadu na rodinu) veľmi fajn. Emily kupuje pre Desire celé mrazené kura. Pred krčmou nejakí turisti neopatrne nechajú na stole korbáčiky a pustí sa im do nich mačka. Nejaké dievčatá sa bavia o tom, ako nejaká sonda z vesmíru posiela nejaké záhadné signály, dávam k lepšiemu, že je to sonda Voyager 2 a že sa im v kóde komunikačného protokolu preklopil jeden bit z 0 na 1 a tým pádom sonda posielala namiesto dát chaos, ale že už to fixli.

Odchádzame z dediny okolo evanjelickej modlitebne po červenej značke. Kúsok za dedinou zazrieme s Ajom vľavo od cesty v kopci lavičku pod stromami, voláme na tých vpredu, že to vyzerá dobre. Volajú, že tam nejde cesta, voláme, že ide, ale začína pri nás. Vybehneme k lavičke a je to naozaj pekné miesto. Vybaľujeme a páchame veľkolepé záverečné varenie. Skôr, než stihneme dovariť, ale Peťo zdrhne, pretože chce ešte za vidna dôjsť na hrebeň, nech nájde cestu ku chate. Varím najprv hrachovú polievku s Matinou klobásou, Stela varí paradajkovú a spoločne to jeme. Potom Miška varí cestoviny so štyrmi syrmi, Ajo do nich pridáva oštiepok, takže ich premenovávame na cinque formagi. Emily prispieva pudingami a Marína keksami v prášku, takže pudingujeme. A na záver obligátna pixla ananásu. Desire si užíva kuraciu zmrzlinku, ešte si niečo zahrabe aj na zajtra. Prežratí ešte chvíľku vyspevujeme, Miška ťahá z mobilu akordy na klasické odrhovačky typu Singi jau jau jupi jupi jau. Spievame a užívame si, ale Mašinku jej zarazíme. Šlohnem jej ukulele a hrám Kosti hovězí a Sovětský svaz. Je otázne, či sme si tým šlohnutím pomohli.

Síce sme sa cez deň hecovali, že prečítame viacej, ale po dvoch kapitolách Nekonečného príbehu sme zrelí na spinkanie. Tak zalamujeme. Krásne vidno Mars ako veľkú červenú bodku. V noci je teplo. Ale vždy, keď vystrčím ruku zo spacáku, niečo mi po nej začne loziť.

Piatok 10. 8. 2018 (9,6 km, prevýšenie +455m)

Ráno zisťujem, že som spal na hlavnej mravčej magistrále medzi dvoma pomerne veľkými mraveniskami. Striasam zo seba veľké čierne mravce a keď sa zdvihnem z karimatky, vidím, že medzi spacákom a karimatkou je ich asi tridsať, poväčšinou zadlávených. Rýchlo sa odpratávam, aby som ďalej neblokoval cestnú premávku.

Baštíme s Ajom müsli, lebo máme rovnakú značku, Ajo varí čaj, keďže sme večer nestihli. Plynová bomba pomaly dochádza, akurát vydržala na celý vander. Rozmýšľame ako ďalej, lebo na dnešné poobedie veští Aladin v Bytči nejaké drsné lejaky. Ráno už tie lejaky nevyzerajú tak drsne, ako vyzerali večer, ale zato majú začať skôr. Tak sa predbežne dohovárame, že v Súľovkách prejdeme náučný chodník a pri rázcestí s červenou uvidíme, že čo ďalej, že sa buď hecneme a potiahneme to až do Hričova, alebo to otočíme na Súľov, prípadne na druhú stranu do Jablonového. Balíme sa a vyrážame smerom na Súľov.

Najprv vystúpame na koniec doliny a potom je to už len klesanie. Ideme peknou širokou lesnou cestou, ktorá ale bola nedávno vysypaná drvenými kameňmi a preto sa po nej občas ide trošku blbo. Popri nej ide potok. Prechádzame okolo auta s vozíkom a niekde neďaleko počujeme motorovú pílu, hovoríme si, že niekto išiel na drevo. Na potoku je spravený pekný odskok typu studnička, takže páchame hygienu, čo odvážnejší si aj chlipneme vody.

Dorážame na parkovisko do Súľova. Zháňame sa po vode. V Penzióne Súľov nám dajú vodu, predajú radlery a nechajú použiť záchody aj keď nemajú otvorené. Užívame si civilizáciu. Baby testujú čierny višňový radler. Koštujem a usudzujem, že višňový radler nie je najlepší nápad. Citrónový je lepší. Pekne ďakujeme za pohostinnosť, osadenstvo nám želá peknú túru a vyrážame na Súľovky po zelenej.

Zo začiatku je to prudko do kopca pomedzi skaly. Obiehame telefonujúcu tetu. O niečo vyššie stretáme babu, čo sa nás pýta, či sme nevideli telefónujúcu tetu. Vravíme, že teta ešte stále telefónuje, ale že ju môžeme dočasne adoptovať. Tak ide s nami až kým jej telefónujúca teta (mamka) nezatelefónuje, že kde je. Naberieme výšku a prichádzame do veľmi forogenickej oblasti s parádnou vyhliadkou, tak zhodíme batohy a ideme sa pozrieť na vyhliadku. Súľovky sú turisticky vychytená oblasť. Včera sme nikoho cudzieho nestretli, zato tu je ľudí plno. Keď sa vraciame z vyhliadky, akurát sa za nami valí nejaká veľká partia z Čiech. Odporúčame im vyhliadku, jednak že je fakt pekná, jednak nech máme pred nimi náskok.

Volá Emilyna mamka, že kam má pre Emily zájsť (pretože tá musí stihnúť istý konkrétny vlak do Košíc, v ktorom ide jej kamarátka, treba jej vymeniť batoh so špinavými vecami za batoh s čistými vecami a prebrať psa). Vravím, že zatiaľ nevieme, že sa rozhodneme na rázcestí s červenou a Emily dá vedieť.

Súľovky sú krásne, cesta ide pomedzi skaly, sem-tam sa treba aj pridržať, dobieham ostatných vo chvíli, keď rozmýšľajú, ako dostať psa cez rebrík, ale práve v tom momente to Desi zvládne ľavou zadnou po rebríku aj sama. Pomaly vystúpame na hrad. Na hrade je partia s dvoma veľkými hafíkmi (jeden nemecký ovčiak, druhý neviem), ktorým sa Desi tiež náramne pozdáva, evidentne na seba navzájom žiarlia. Prelozíme hrad, kocháme sa výhľadom. Na vrchole hradu je parádny suchý strom. Ajo tvrdí, že v diaľke prší, ale celkom mu to neverím.

Zostupujeme z hradu popri zábradlí, Emily brzdí o zábradlie, Desi ťahá dopredu. Strmák pomaly skončí a pohodlnou cestou sa dostávame na rázcestie. Rozmýšľame, čo ďalej. Majo a Emily idú určite do Súľova, lebo ich tlačí čas. Ja by som to aj potiahol ďalej, ale Miška sa tvári, že jej boty sú veľmi premokavé a že zmoknúť netúži. Tvrdím, že zatiaľ nevidno, z čoho by pršalo a že podľa Aladina už malo začať a že možno len tak strašia. Ale nakoniec aj u mňa zvíťazí lenivosť.

Pri rozhodovaní, či do Súľova alebo do Jablonového zvíťazí argument, že v Súľova sú lepšie krčmy. Ajo ale vraví, že v Bytči je dobrá pizzéria. Pozeráme autobusy do Bytče a nachádzame nejaký 12:15. Do Súľova to má byť štvrť hodiny a je krátko pred dvanástou, takže ideme stíhať autobus. Cestou bije poludnie a húkajú sirény. Začína pršať. Je to ale také vyložene smiešne kropenie, svieti do toho slniečko, aj keď dúhu nevidno. Hovorím si, že takéto pršanie, to by sme v pohode prežili. Kým zlezieme do Súľova, pršať prestane.

Autobus nejde 12:15, ale 12:35. Cestujeme do Bytče. Vždy po vandri nejak viac oceňujem hromadnú dopravu, že to chodí namiesto mňa. Pristávame v Bytči na autobuske a Ajo čoby domáci nás vedie do pizzerie okolo miestneho kaštieľa. Nakukneme na nádvorie a je tam fakt úplne pekne. Parádny kúsok renesancie. Popri riečke sa presúvame do Pizzerie. V riečke sú ryby, Emily sa tvári, že by v nej spáchala hygienu, ale nechce tým rybám ublížiť. Pizzéria Baba je len o kúsok ďalej aj s vonkajšou terasou, kde až tak nevadí, že smrdíme. Sadáme si a objednávame. Pizza je vynikajúca, po tom týždni šľapania ešte lepšia. Vymieňame kúsky rôznych druhov, porovnávame a vychutnávame.

Kým sedíme v pizzérii, najprv sa zatiahne, potom sa začne blýskať a hrmieť (občas celkom statne) a potom sa spustí prietrž. Ale strašná. Terasou sa valia potoky vody, presúvame batohy, nech nám nezatečú. Pozerám na hodiny a hovorím si, že kebyže to nezabalíme, tak o tomto čase ešte šliapeme. Ešte že som sa nechal ukecať. Zo strechy terasy sa leje prúd, Emily sa teší, sprchuje sa, umýva si vlasy a súčasne perie, čo má na sebe. My ostatní sme radi, že sme zatiaľ v suchu.

Prichádza Emilyna mamka Denisa. Zaplatí za nás väčšinu útraty a navyše súhlasí, že nás v tom nečase prevezie naspäť z pizzerie na autobusku. Stále padajú hektorlitre vody, pridali sa aj krúpy. Štyria (Majo, Miška, Stela a ja) nakladáme seba aj batohy do auta. Aja že vezmú potom domov. Nestíhame sa lúčiť, lebo to nakladanie je pomerne akčné. Je to dobrodružná jazda, lebo je veľmi zle vidieť. Sklá sa rosia a vonku je Božie dopustenie. Nakoniec sme vyložení pri Bille a sme velice vďační za to, že nie sme úplne do nitky mokrí. Cvíľu sa schovávame v Bille a potom sa presunieme do čakárne autobusky. Využívame s Majom kávičkový automat.

Kým príde autobus, prietrž sa skončí, ale po okolí sa ešte blýska. Presunieme sa na zadné nástupište a kupujeme lístok do Považskej Bystrice. V Považskej sú suché chodníky. Ale v momente, keď vystupujeme, začína pršať aj tam. Kupujeme lístok na vlak a presúvame sa na nástupište. Vlak nám mešká asi desať minút.

Naložíme sa do vlaku. Striedavo sedíme a stojíme (viac stojíme), lebo nemáme miestenky. Majo potrebuje stihnúť autobus v Piešťanoch, ale meškanie sa zväčšuje, takže radšej vystúpi v Novom Meste a ide ďalej vláčikom. So Stelou a Miškou ešte čítame kúskok Nekonečného príbehu. Prichádzame do Bratislavy. Núkam možnosť odvozu, ale baby sa tvária, že radšej pôjdu MHDčkou, takže sa s nimi lúčim. Moja ženička ma čaká na dohodnutom mieste a vezie ma domov.

Epilóg

Dobré to bolo. Ďakujem všetkým zúčastneným, že boli. Ak do roka úplne nezhrdzaviem, tak to skúsim zase.

Plodina vandra: troška húb a černíc, ale veľmi málo
Spolu sme prešli: 88,5 km
Celkovo sme nastúpali: 4410 m

Aninove fotky