Domov
Prihlásiť sa pomocou Microsoft Teams Prihlásiť sa
Vyhľadať
Domov  /  Aktivity  /  Školský vander  /  Školský vander 2017

Školský vander 2017

Naposledy upravené 19.08.2023 - pred 198 dňami Čítanie na 31 minút a 31 sekúnd

Bukovské vrchy (NP Poloniny)

Prológ

Týždeň pred vandrom neuveriteľne pečie. Padajú historické teplotné rekordy. Slniečko, modrá obloha. Deň pred vandrom začína liať.

Pondelok 7. 8. 2017 (14,8 km, prevýšenie +1113m)

Zuzka ma v nedeľu v noci vezie na polnočák. Auto na stanici zastavuje za Samovcami. Samo Š. má so sebou frajerku Lili, ktorá ide tiež. Volá Basha, že či už idem a odpovedám, že som pred stanicou. Leziem dovnútra. Tam už je Basha aj s frajerom Mišofom, ktory tiež ide tiež. Je tam aj Cyril a Kubovia (Kubo Č. a Kubo H.). Tešíme sa, že sa vidíme, ale keďže sme kupovali lístky nezávisle, každý máme lôžko či lehátko v nejakom inom vozni a tak si želáme dobrú noc a dovidenia v Humennom.

Pamätám si, že mám lôžko vo vozni č. 6, ale pamätám si blbo, lôžko mám v päťke, dokonca v jednom kupé s Kubom Č. Fasujeme od sprievodcu dve plachty a vankúš s povlečením, postielame si pryčne (ja som úplne dole, Kubo dve poschodia nado mnou) a zaľahneme. Na Vinohradoch pristupuje Robo o ktorom neviem a v Trnave pristupujú súrodenci Juro s Maťom, ktorých v polospánku počujem. Zvoní mi telefón, omylom ho položím a tak volám naspäť. Je to Juro a volal, že nastúpili. Postupne strácam prehľad o čase a polohe a zaspávam.

Budím sa za svetla niekde za Košicami. Ďalší dvaja ľudia z nášho kupé (jeden chalan, jedna baba, obaja asi študáci) tiež idú "do Humenoho". Mali sme aj nejakého piateho spolucestujúceho, ale ten pribudol aj odbudol niekedy v priebehu noci.

V Humennom lezieme z vlaku a zvítavame sa s ďalšími pristúpivšími. Juro nevyzerá dobre - skočila na neho nejaká pliaga, celú noc to z neho išlo vrchom spodkom a na nejaké chodenie to nevyzerá. Zvažujú, či sa vrátia aj s Maťom (Maťo je najmladší účastník - práve skončil sekundu), ale nakoniec prerozdeľujú proviant, vymieňajú batohy, aby sa to tam Maťovi všetko zmestilo a Juro sa vracia sám. Nejakých Maťových vecí sa ujíma Cyril.

Priebežne si vybavujem, čo všetko som zabudol. Jednak, že mám síce powerbank, ale nemám kábel. Jednak že nemám práškové limonády. Jednak sa ako vážna nevýhoda ukázalo, že som neinvestoval do poriadnej papierovej mapy. A nevzal som ani placku s nejakým alkoholom, ktorú zvyknem pre istotu nosiť.

Bavíme sa, že kdesi v Humennom by mal mať sochu dobrý vojak Švejk, sú ale pochybnosti, či je to v Humennom, či v Medzilaborciach. Cyril s Robom sa vydajú objavovať krásy Humenného a skutočne toho Švejka nájdu. Podľa zverejneného rozpisu by sme mali pokračovať do Sniny autobusom 10:05, ale skýta sa alternatívna možnosť ísť vláčikom. Basha sa tvári, že by vláčik preferovala, lebo v autobuse jej býva blbo. Niekde na východe sa ale má pripojiť Samo K. a neradi by sme ho prepásť. Samo Š. s Lili sa ponúkajú, že pôjdu autobusom. My ostatní sa do Sniny presúvame vlakom. Cestou prechádzame cez Modru nad Cirochou, čo je rodná dedina nášho kolegu dejepisára Tomáša a spomíname ho (v dobrom).

V Snine na stanici majú dobrú zmrzlinu (zaujala napríklad višňová s makom), z vlakovej stanice na autobusovú prechádzame krížom cez mesto, v ktorom je neobvykle veľká koncentrácia bánk na meter štvorcový. Na autobuske sa skladáme v búdke, hráme kontakt a len tak okúňame. Prichádzajú Samo s Lili, ale nie tým autobusom o 10:05, ale nejakým skorším. Dohodnutým autobusom tak nakoniec dorážajú iba Robo s Cyrilom, nikto sa ale v Humennom nepripojil. Začína kropiť. Dážď, ktorý bol včera v Bratislave, sa presúva na východ. S Mišofom navštevujeme miestny bufet klasického socialistického formátu. Mišof šalátuje, chváli pikantný šalát, že robí česť svojmu menu, ja si nedávam nič. Ideme obzrieť miestny kostol a stretávame Sama K. aj s nejakým kamarátom. Kostol majú v Snine nový a pekný, dovnútra ale nejdeme, lebo je tam práve omša. Vraciame sa na autobusku, konečne je nás všetkých 11, o ktorých vieme, že máme vyrážať.

Autobus do Novej Sedlice je prekvapivo plno obsadený. Okrem hŕstky miestnych a nás pristupuje ešte nejaká česká partia, čakáme, že sa s nimi uvidíme večer v sedle pod Čertiažou. (Toto očakávanie sa ale nenaplní, už sme ich nikdy nevideli. Možno ich zožral medveď.) V autobuse sa zakecávam s nejakým miestnym Rómom, ktorý hovorí, že kládol detekčný kábel na slovensko-ukrajinskej hranici, že sa zle rozoznáva, že či prechádza cez hranicu človek alebo zviera a že im to podmýva voda a trhá sa to. Keď príde reč na tunel, čo bol pred časom popod hranicu vykopaný, zasvätene tvrdí, že cez neho nepašovali len cigarety a alkohol, ale aj ľudí. A pýta sa, že či už visí na nete film Čiara, ktorý mal pred pár dňami premiéru, že by si ho pozrel.

Vystupujeme na Konečnej v Novej Sedlici. Prší už celkom solídne. Vymieňam mikinu za vetrovku a balím sa do pršiplášťa. Rozťahujem turistické paličky (ktoré som si na Tinkinu radu po vlaňajšom fiasku s bakuľou nechal venovať na narodeniny) a pomerne rýchlo zisťujem, že je to vynikajúce vybavenie a že nerozumiem, ako som doteraz mohol bez nich existovať. Kopa starostí s rovnováhou a s brzdením sa prenesie z nôh na ruky a nohy sa tak naplno môžu venovať šľapaniu.

Vyrážame hore dedinou po červenej po asfaltke a pomaly sa trháme na skupinky. Som tradične vzadu s Kubom H. a Maťom. Červená nenápadne odbočuje z asfaltky doprava cez nejaký pľac, na ktorom lesáci odkladajú vyťažené drevo. Pri odbočke nás čaká Mišof, robí dobre, lebo by sme si ju možno nevšimli. Začíname stúpať hore cestou, ktorá je rozjazdená nejakými lesáckymi mechanizmami a miestami je prechodná len ťažko. Čakáme sa pri náučnej ceduli, ľudia sú pomerne zablatení, ja si pochvaľujem svoju sandálkovú variantu a som na tom relatívne dobre. Opäť je fajn, že sme sa počkali, pretože pri ceduli červená značka na prekvapenie kiektorých účastníkov odbočuje z cesty. Vnárame sa do Stužického pralesa a serpentínami zostupujeme k Stužickej rieke.

Cez Stužickú rieku vedie mostík, na ktorom sa za dažďa besne šmýka. Kuba Č. to tam zloží. Očití svedkovia tvrdia, že už ho videli dolu vo vode. Kubo síce vo vode neskončil, zato si rozrazil koleno. Lili ho obväzuje. Núkam septonex, ale Kubo už je obviazaný, tak sa dohodneme, že septonex použijeme, až keď mu to zhnisá a budeme mu nohu musieť amputovať. Pokračujeme ďalej po násype bývalej lesnej železničky a začíname stúpať na Kremenec.

Stužický prales je krásny. Na rozdiel od obyčajných lesov, kde vidíte hromadu stromov rovnakého veku (pretože boli vysadené naraz) a pod nimi väčšinou nič, sú v tomto lese stromy rôzneho veku - malé, stredné, velikánske až po trúchnivejúce kmene. Les je výrazne menej priehľadný, ale neuveriteľne pestrý. Za to, že les veľmi priehľadný nie je, môže ale do istej miery aj to, že dážď sa pomaly mení v lejak. Kubo H. konštatuje, že síce vedel, že máme na Slovensku pralesy, ale to, že máme aj dažďové pralesy, doteraz netušil.

Sme s Kubom a Maťom poslední traja. Stúpame lesom na Kremenec a dostávame sa ku štátnej hranici s Ukrajinou. Pri hranici nás čaká Mišof. Nespoznávam ho a zdravím sa mu "Dobrý deň", napriek tomu nami neohrdne a keď mi docvakne, teším sa, že je s nami. Vlhkosť stúpa, morálka klesá a tak sa odhodlám zložiť bágel a vytiahnuť čokoládu. Chvíľu čokoládujeme, morálku pozdvihneme a potom dorážame na hraničný trojbod.

Odkedy sme dorazili na hranicu, celý vander sa z navigačného hľadiska stáva jednoduchou záležitosťou. Stačí ísť po hranici a hraničné kamene sú osadené tak, aby bolo vidno od jedného k druhému. Jediná šanca zablúdiť je tým pádom na Kremenci, kde sa stretávajú hranice tri. Tejto šance sa iniciatívne chopí Robo. Doráža na Kremenec dlho pred nami, ale keďže leje a on chce byť čo najskôr v suchu, vyráža ďalej, ibaže po poľsko-ukrajinskej hranici. Prejde skutočný vrchol Kremenca a to, že ide blbo mu dôjde až niekde okolo Wielkej Rawky, čo je kopec ešte o nejakých sto metrov vyšší. Dosiahne tak vandrový výškový rekord, otočí sa a na trojbode pokračuje po správnej hranici. Pri jeho tempe to aj tak stihne dávno predtým, než sa na Kremenec dotrepeme my a doráža do cieľa ako druhý.

My na Kremenci nachádzame už len Sama K., ktorý nás tam čaká. Posielam ho, nech sa ponáhľa do sucha. Chvíľu si vydýchneme, trochu si osladíme život, poobdivujeme hmlou zahalený čierny trojhran a ideme tiež. Prechádzame okolo hraničného stĺpika s číslom 1/1 a hovoríme si, že tu to celé začína. A skutočne. Dolné čísla sa pomaly zväčšujú, až sa zrazu udeje zmena. Vidíme stĺpik I/2 a potom 2/1, z čoho sme trošku zmätení, lebo si nie sme istí, ktorým z nich ten druhý úsek začína, ale užívame si, ako dobre je tá cesta vystĺpikovaná. Okrem nej je tu udržiavaná poľská modrá značka a nie veľmi udržiavaná naša červená. (Toto nie je pravda o značke na Kremenec. Tá je vyznačená veľmi dobre.) Prechádzame okolo hrobu nejakého ruského partizána, ktorý tu ako dvadzaťročný cez vojnu zomrel. Na Čertiaži dobiehame Sama a zmrznutú Bashu, ktorí tam bezradne stoja. Vravíme, že ďalej po hranici až do sedla, Mišof Bashu rozmrazí a postupne prichádzame až na miesto určenia. Pomaly sa začína stmievať, som mokrý až po trenky a dúfam v sucho.

Prichádzame k altánku (Strecha!) a stretávame tam partiu Čechov, ale inú než z rána z autobusu. Sú strašne zlatí, chceli spať v útulni, ale keď sa dozvedia, že nemáme stany, tak postavia vlastné, útulňu nám prenechajú, chalanom požičajú varič a ešte nás aj ponúknu fernetom. Chalani varia francúzsku polievku, vyzerajú pri tom, ako keby robili nejaký tajný rituál a tak do toho začnú miešať nejaké zaklínadlá. To sa im ale nevyplatí, lebo polievku vykydnú. Ja varím gulášovú a zdielam ju s Maťom. Dostávam SMSku od Maja, že je vo vlaku a že sa zajtra vidíme v Ruskom sedle. Hľadám studničku bez toho, aby som sa spýtal, teda na zlej strane hrebeňa. Potom sa spýtam, prejdem na správnu stranu, odblatuvávam nohy a naberám vodu.

Presúvam sa do útulne, kde sa postupne zabývavame. Na internetoch písali, že keď sa potlačia, aj siedmi sa zmestia. Zmestili sme sa jedenásti. Nanominoval som sa k Samovi a Lili do horného poschodia. Sme pomerne natesno. Očakávam zimu, naťahujem vlnené ponožky, úplne sa zakukľujem a zalamujem. V noci je naozaj pomerne chladno, spím dobre aj keď prerušovane. Snáď som moc nekopal.

Utotok 8. 8. 2017 (18,6 km, prevýšenie +840m)

Ráno sa budíme a zisťujeme, že sme v útulni zavretí zvonku. Pravdepodobne niekto v noci prišiel a keď zistil, že je dnu tak plno, že už sa nezmesí, tak za sebou vzorne zavrel. (Nejakých ľudí sme ráno našli spať v altánku.) Robo hľadá dlhý a tenký predmet a šťastne nás otvára. Pochvaľujeme si, že v noci nebolo nikomu treba ísť cikať.

Rozkladám pomocou Kubovho toaleťáku oheň, aby bolo ako dosušiť vlhké veci, ale všetko drevo je mokré, trvá to dlho a horí to zle. Postupne kuchtíme všeliake kaše, ovsáky a iné hmoty a raňajkujeme. Maťo vraví, že Juro došiel domov dobre. Vetrovka a pršiplášť vyschli relatívne dobre, tričko a gate sú ešte mokré. Usudzujem, že gate vyschnú na mne a tričko na batohu. Pokúšam sa gate dosušiť nad ohňom. Sice sú zaúdené, ale voda sa v nich veľmi neohriala. Ten oheň fakt horí zle. Ľudia sa pokúšajú okolo ohňa sušiť boty. Neviem, či vodu z nich o niečo zohriali, ale nejaké boty sa úspešne pripaľujú. Mišof tvrdí, že tak medium rare boty by mohli byť optimálne. Spomíname na vlaňajšiu Ramžu a na well done vibramy jedného Poliaka.

Doraňajkuvávame, balíme, berieme vodu z prameňa a upratujeme útulňu. Chalani doupratuvávajú vyliatu francúzsku polievku. Sympatickí Česi berú naše smeti, lebo ešte dnes budú v civilizácii v Novej Sedlici a môžu ich tam vyhodiť. Fotím útulňu a Basha s Mišofom mi spravia z obyčajnej fotky romantickú. Ale svedčí im to. Lúčime sa a okolo pol desiatej vyrážame. Obloha je bez mráčika a svieti slniečko.

Obed máme dohodnutý na Riabej alias Jarabej skale. Cesta je do kopca, občas bahnitá, idem zas s Maťom a Kubom H. a cez lesnaté kopce a nejaký ten stupák sa na Riabu skalu prepracovávame. Na Riabej skale je skvostný výhľad aj s vyhliadkovou plošinou a Samo Š. s Lili obedujú. Mišof ale varuje, že nie je Riaba skala ako Riaba skala, že sú tu tri (s tým, že jedna môže byť Jarabá a jedna dokonca Rabia). Tak sme si povedali, že to potiahneme až na tú poslednú. Samo s Lili vravia, že už nepotiahnu, že sa najedia tam, kde sú a potom nás dobehnú. Tak teda ťaháme až na tú tretiu a tam šťastne obedujeme.

Na tej tretej Riabej skale je prekvapivý nátresk. Na hrebeň tam prichádza značka z Poľska a tak zďaleka nie sme jediní, kto tam obeduje. Tlačím parenicu s chlebom, dorážame čokoládu a wafličky odvčera, delíme si ich, aby ostalo všetkým prítomným. Potom pokračujeme cez Ďurkovec a lúky za ním. Vľavo po bočnom hrebeni vedie značka dole do Runiny. Keď som tu bol posledne niekedy v roku 1990 alebo 91, išli sme tadiaľ dole, aj keď tam žiadna značka nebola. Teraz pokračujeme po hlavnom hrebeni až na kopec Pľaša. Kubo H. spolu s Kubom Č. tam nezastavujú, zastavíme sa na chvíľu len s Maťom. Požičiavam si od Maťa papierovú mapu, keďže ju nosí stále v batohu, pozerám, kde sme a kadiaľ pôjde ďalej cesta. Maťo koštuje čučoriedky.

Časom dobehneme oboch Kubov. Rozvíjame teórie, podľa čoho sa menia prvé čísla na hraničných kameňoch. Ja tvrdím, že je to vždy po kilometri. Kubovi sa zdá, že toľko kilometrov sme ešte neprešli. Pozerám do mapy, kde sú niektoré kamene vyznačené a skutočne nachádzam dva začiatky úsekov, ktoré sú zreteľne bližšie, než kilometer. Ďalšia hypotéza je, že úsek začína na vrchole kopca. Proti tejto hypotéze som si pamätal protipríklad už z dávnejšia, ale často sa ukazuje ako pravdivá. Uzatvárame, že zatiaľ nevieme, ale že časom si to zistíme. Driapeme sa na Kurnikow Beskid a hovoríme si kurnik-šopa, to je ale kopec. Posledný väčší kopec na dnešnej trase je Kruhliak (Okraglik). Niekde pred vrcholom padáme do čučoriediska a pcháme sa všetci štyria čučoriedkami.

Z Kruhliaku je to najprv padák, potom pozvolné klesanie a potom tesne pred Ruským sedlom desný padák. Okolo je zaujímavá krajina, vyzerá to, akoby sa tam kedysi čosi dolovalo. Sme dosť uťahaní, od Riabej skaly sem to boli štyri hodiny značkového času.

Na Ruskom sedle je živo. Z Poľska tam vedie cesta, takže sú tam nejaké autá a piknikujúci Poliaci. Presúvame sa kúsok ďalej k útulni a prameňu. Útulňa je schovaná v lese, je stavaná podľa toho istého projektu, ako tá v sedle pod Čertiažou, len je trochu užšia. Kým sme dorazili, Robo s Cyrilom to stihnú otočiť do Roztokow Gornych (osada s asi piatimi domami a jednou chatou), dať si tam pirohy a doniesť pivo. Obzeráme sa po Majovi, ale nikde ho nevidíme. Pri útulni zhadzujem bágel. Mišof mi dovolí zložiť sa dočasne na jeho karimatku. Narovnávam chrbát do pôvodnej formy, celkom to bolí. Okolo behá Cyril, tak si radšej položím okuliare, ktoré som mal zložené vedľa seba, na brucho, nech sa im nič nestane, ale keď si ich nasadím, zisťujem, že som tak učinil pozde. Cyrilovi je to ľúto, ale vzhľadom na to, že v útulni bola tma ako v rohu, mal som si dať na ne pozor ja. Teraz mám jedno ramienko ohnuté nadol a na všetkých sa pozerám krivo.

Kúsok od útulne je prameň. Voda tečie pomaličky, ale je to voda. O kúsok ďalej má byť ešte ďalší prameň. Dokonca prameň Cirochy. Tí, ktorí sa tam vypravia, zistia, že ten nepramení vôbec. Premýšľame, čo to znamená pre Cirochu ako takú, že vlastne nepramení. Usúdime, že tým pádom Cirocha momentálne neexistuje a že všetky tie obce nad Cirochou by bolo treba premenovať. Sorry, Tomáš.

Zbieram sa a idem po vodu a variť paradajkovú polievku. Samo s Lili vravia, že mali takú včera a že je dobrá. Ľutujem, že nemám metličku, lebo v návode píšu, že to treba rozmiešať metličkou a zvažujem, či to takto bude jedlé. Ako je na vandri tradíciou, spálim si jazyk. Našťastie Robo núka pivo. Prichádza Majo. Dozvedáme sa, že dnes dal za jeden deň celú našu doterajšiu trasu (až na detail, že nenašiel tú odbočku na začiatku, na ktorú nás upozornil Mišof a následne blúdil). Vraj posielal priebežne SMSky, ale keďže som mal vybitý mobil, dostal som sa k nim až dodatočne. Znenie bolo nasledovné:

13:23 Utulna v sedle pod Ciertazou. Davam obed a pokracujem. Mj

15:47 Jaraba skala. Vypluvam pluca, vymienam nohy, zahadzujem ruksak. Mj

18:51 Okruhliak. Hodina do rus sedla.

V každom prípade Majo tvrdí, že už mu z tej cesty hrabalo, že odspieval a odmodlil, čo sa dalo a že dumal, ako funguje to číslovanie na stĺpikoch. Maja obdivujeme a konštatujeme, že nad tým číslovaním sme tiež rozmýšľali.

Keď sa vrátim od stola do útulne, nájdem tam zvädnutého Maťa. Pýtam sa ho, či jedol a on vraví že nie, že je mu blbo a že vyvracal čučky, čo sme cestou jedli. Pýtam sa ho, či chce voľačo jesť a on, že radšej nie, tak do neho dostávam aspoň nejakú sladkú vodu (vďaka Bashi za poskytnutie limonády do vody). Predpokladám, že je to tá istá pliaga, čo predvčerom skolila Jura, možno ešte skombinovaná so včerajším lejakom a dnešnou námahou. Rozmýšľam, čo robiť a konzultujem s Mišofom. Ruské sedlo je úplne v paži. Zvažujem, že pocestujem s Maťom domov, ale cesta do najbližšej slovenskej dediny je približne rovnako dlhá, ako zajtrajší úsek a vliecť dva bágle si netrúfam. Mišof s Bashou zvažujú pomoc s touto variantou, ale to by sme vander skončili ďalší traja. Na ústup cez Poľsko si tiež netrúfam. Cesty smerom na Slovensko sú značené ako neprejazdné, takže zavrhnem aj možnosť ukecať nejakých Poliakov, nech nás na Slovensko zavezú. Ak by Maťo zvládol šľapať ďalší deň, tak od cieľa je blízko dedina Osadné, ale ak by boli problémy vážne, deň navyše nemusí byť dobrý nápad. Žiadna možnosť sa mi nezdá dobrá.

Pomaly zalamujeme. Je to ešte väčšia haringáreň, ako včera, lebo jednak je útulňa o niečo užšia, jednak je nás dvanásť. Lili odhalí, že je tam veľa pavúkov. Mišof tvrdí, že super, aspoň požerú komáre. Lili tvrdí, že radšej komáre ako pavúky. Partia sa delí podľa toho, ktorý z uvedených živočíšnych druhov preferuje. Samo Š. sa ako správny frajer pridáva na Lilinu stranu a pavúky morduje. Maťo spí pri dverách, aby mal blízko von, keby bolo treba. V noci je treba ešte päťkrát, takže mal zlú noc.

Zaspávam len pozvolna, dávam pozor, čo sa deje s Maťom, ale len podľa sluchu, lebo zase spím hore. Počúvam zvuky. Asi trojhlasné chrápanie občas preruší márne ts-ts-ts. Po streche prebehne niečo drobné. Vonku behá niečo väčšie. Bzučia komáre. Pomaly zaspím, takže z tých Maťovych piatich razov registrujem len štyri.

Streda 9. 8. 2017 (14,8 km, prevýšenie +473m)

Budíme sa. Varím Maťovi čaj (čierny čaj poskytli Samo s Lili). Zháňam niekoho, kto by pozdieľal raňajky, keďže môj hrnček je obsadený čajom. Majo sa núka, že môžem zarobiť ovsáky do jeho hrnčeka, ale keď sa dozvie, že ďalší stravník má byť Maťo, zľakne sa virózy. Tak urýchlime uvoľnenie hrnčeka od čaju a ovsáky si odlejeme.

Z ústupových stratégií pre Maťa nakoniec volím tú, že potiahne úplne odľahčený ešte jeden deň do Balnice a vo štvrtok ráno pôjde domov s Cyrilom, lebo ten sa plánoval kvôli niečomu vracať a keby niečo, bude mať pri sebe človeka až skoro domov. Preberám Maťove konzervy a vyhlasujem aukciu na zvyšok Maťovho batohu, ľudia si to rozoberajú. Taktiež vyhlasujem nábor do pomalej skupinky, ktorá sa bude riadiť Maťovym tempom, nech s ním memusím byť sám. Pridávajú sa Kubovia a Mišof. Mišof má tiež nejaké tráviace trable, tak ho zásobujem endiexom.

Majo a spol. vyrazia ešte skôr, ako sa úplne dobalíme. Kubo Č. balí naše smetisko. Oceňujem, že sa o to stará. Vraciame sa do Ruského sedla. Na Rypy potrebujeme nastúpať nejakých plus dvesto metrov a tak pomaly stúpame. Dávam Maťovi riešiť úlohu o spravodlivom delení pre troch zbojníkov, nech nemyslí na rozhojdaný žalúdok. Často oddychujeme (a páči sa mi to). Cestou však Maťo vyhadzuje zo seba aj raňajky. Hovorím si, že škoda, ale Maťo sa tvári, že mu je lepšie. Dávam ale pozor, aby pil, nech ho nezloží dehydratácia. Maťo nakoniec nájde spôsob delenia pre troch zbojníkov, v ktorom narýchlo neviem nájsť dieru, ale ktorý sa líši od vzorového riešenia. Tiež mi nejak rýchlo zatrávi, tak to pre istotu zajem endiexom. Našťastie ostalo pri jednom raze.

Prechádzame cez kopec Strop. Oddychovali sme kúsok pred ním a je nevýrazný, takže ho naozaj iba prechádzame. Mišof konštatuje, že si pripadá ako mucha. Tešil som sa, že ho budem porovnávať so stropom v Sixtínskej kaplnke, ale nestihol som. Zisťujem, že putovanie smerom na západ sa na človeku prejaví tak, že je spálený zľava.

Obedujeme pri prvom stĺpiku úseku 42. Aj Maťo niečo opatrne zje, dokonca kúsok čokolády a už to v sebe udrží. Vykladám tam nejakú históriu matematiky. Sme tam pomere dlho. Terén ďalej nie je veľmi náročný. Kúsok pod Černinami stretávame Poliaka v protismere, ktorý vraví, že dole je veľa blata a že by sa mohol hodiť "kyjek". Usudzujem, že paličky sú za kyjak dôstojná náhrada. Páči sa nám poľská varianta nášho severu a juhu

  • polnoc a poludnie. A uvedomujeme si, že v našich rozprávkach sa to občas používa podobne.

Zostupujeme popri Udavskom pralese. Na našej strane je to ďalšia pralesná rezervácia, krásny les, na poľskej strane sa ťaží. Poliaci ťažia relatívne slušne. Výberová ťažba, žiaden holorub, odhadom štvrtina stromov ostala na mieste. Pomaly sa blížime k Balnici a začína blato, pred ktorým nás Poliak varoval. Najprv len také bežné po ceste, potom však cesta vedie priečne cez rokliny. Vždy treba zliezť dole, prebahniť sa na druhú stranu a zase vyliezť hore. Ide sa pomaly a je to namáhavé. Kúsok nad nami bolo na chvíľu vidno železničný násyp. Aj mi napadlo, či by nebolo lepšie vyšplhať sa naň, ale ostalo iba pri nápade a tak sme opakovane klesali, bahnili a stúpali. Našťastie sa v bahne nikto nevyváľal. Neskôr sme sa dozvedeli, že tí, čo boli vpredu, také šťastie nemali.

Prichádzame k šípke so značkou náučného chodníka a váhame, či ňou odbočiť, pretože Balnica už má byť blízko, ale značka (a štátna hranica) idú ďalej rovno cez ďalšiu rozbahnenú roklinku. Odbočujeme a dobre robíme. Prichádzame k úzkorozchodnej železnici, za ktorou je chata. Pri železnici sú tri drevené búdy, v ktorých majú pre prípadných vlakových výletníkov klobásu s horčicou, keksy a limonádu, ale teraz sú už prázdne. Je asi šesť hodín večer. Stretávame Cyrila s Robom, vravia, že sú tam už od pol tretej a že sa o nás báli a Cyril sa lúči, že už odchádza. Panikárim a som nazlostený. Najprv riešim paniku. Ak Cyril teraz zdrhne, nemám Maťa zajtra s kým poslať. Pýtam sa Cyrila, že či nechcel ísť až zajtra, on že musí ísť dnes. Že to spomínal už včera. A že už mu treba ísť, aby to stihol. Posielam Roba do chaty, nech chytro pozháňa veci, čo ľudia Maťovi niesli a pýtam sa Maťa, či ešte prežije vyše hodiny značkového času do Osadného. Maťo je unavený, ale vyzerá odhodlane. Balíme mu batoh, Cyril prevezme odo mňa najťažšie Maťove konzervy a obaja vyrážajú chytať autobus do Osadného.

Prichádam k chate a tam sa dozvedám, že Lili je nejak nedobre a že to so Samom Š. asi zajtra zabalia. Zlosť rastie. To nevedel niekto povedať o päť minút skôr? To by som Maťa nehnal po celom dni šľapania dole s Cyrilom. Na jednu stranu to, že Samovci odídu síce nebolo nijak isté, a aj keby áno, obaja chceli ešte ostať na východe, takže by Maťo musel cestovať domov sám. Na druhú stranu, akonáhle sa Maťo stratil z očí, ľudia evidentne prestali myslieť na to, že ho treba dostať do civilizácie, lebo je zavírený a je mu blbo. A mať navyše jednu noc so záložným plánom by bolo fajn a po tej noci na chate by Maťovi možno bolo dobre.

Spomínam na Tinkin komentár k vlaňajšiemu vandru: "Mne tato pred prvým vandrom radil, že mám ísť svojim tempom, ak sú to kamaráti, tak ma počkajú. Tak tým sa riadim, v oboch úlohách." Tá veta je presná. Ak sú kamaráti, budú sa starať, ako sa má ten vzadu a budú na jeho trable myslieť popri tých svojich. Pretože to je to, čo slovo "kamarát" znamená. Proste, fajn, že ste etapu naplánovanú na celý deň stihli zabehnúť do pol tretej. Ste rýchli a silní. Ale všetci takí nie sme. Ani obyčajne. A keď niekto chytí nejaké žalúdočné svinstvo, tak zvlášť. A je fajn, že ste sa o nás báli. Ale dosť dobre by sa mohlo stať, že by ste sa z nejakého dôvodu báli oprávnene. Maťo mohol zahorúčkovať a mohli sme ho nosiť. A niekto rýchly a silný by sa zišiel. A nikto taký by tam nebol. Na prvom vandri, na ktorom som sa kedy vyskytol, ešte za mojich stredoškolských čias, jeden chalan zaostal a zomrel. Je možné, že by sme mu neboli pomohli, aj keby sme tam boli - chalan mal astmu a nebral na to lieky, už ho raz kvôli tomu ťahali hrobárovi z lopaty predtým a podarilo sa to len preto, že bol vtedy v civilizácii. Ale neboli sme tam, keď ho zložilo a keď sme sa vrátili, už sme nepomohli. A aj keď s tým nič nespravím, mrzí ma to dodnes. A dávam si pozor, aby sa mi to nestalo znovu. Keby sa popri svojich trabloch ľudia zaoberali aj Maťovymi, možno sa dali veci zorganizovať o kúsok lepšie. Ale aj keď sa nič zlé nestane a nikto žiadne problémy nemá, na vander chodím kvôli ľuďom. A to, že niekoho vidím ráno a večer, sa nedá veľmi nazvať, že som s ním putoval. Skrátka - kamarát by ma počkal.

Z tejto zlosti a roztrpčenosti mi kus pomôže, keď mi Mišof venuje žetón na pivo (5 zlotych). Rovno ho v bufete chaty vymením za pivo. Chlapík v bufete vraví, že chatár príde o pol hodinu, že ho máme počkať. Tak sedím na verande, pijem pivo a je tam strašne krásne. Okrem chaty a železničky je tam iba les. Verandu obrastá vinič. Na jednej stoličke je právom domáceho rozvalená monochromatická (čiernobiela) mačka. Pri dverách do bufetu na zemi rozvalený pes, niečo ako husky. Ticho a pokoj a úplný veget. Po pol hodinke príde chatár. Zaplatíme mu päť eur za noc a je to vynikajúca investícia. Jednak že je v podkroví chaty veľká miestnosť, ktorá má po oboch stranách madracovisko. Jednak tam majú teplú vodu na umytie. Jednak tam majú kuchynku s plynom a tečúcou vodou. Jednak tam majú knižnicu s viacjazyčnou literatúrou. A hlavne je tam všade krásne. Asi najkrajšia chata, na ktorej som počas vandrov býval. Síce na chate nie je mobilný signál, ale zato je tam wifina. Mne sa síce zavesiť nepodarí, ale Majovi aj Kubovi H. hej. Majo kontaktuje cez facebook Cyrila a dozvedá sa, že s Maťom bus šťastne stihli. Kubo sa pokúša rozbehať talk s Katush, ale až taká dobrá tá wifina nie je, aby to fungovalo.

Ubytujeme sa, sprchujeme, varíme, dobíjame telefóny. Pre zmenu voniam. Voda je jemne minerálna, ja tvrdím, že sírovka, Basha že železitá, skôr by som veril Bashi. Ale je zaujímavé sa v takej vode umývať. Zisťujem, že mám málo tričiek a tak periem aktuálne. Lili dávam paralen, ale vraj už má v sebe jeden ibuprofen. Od spolubývajúcej českej rodinky si Lili požičiava teplomer a ten vyskočí na 38 aj kúsok, tak si dá aj paralen. Môže to byť úpal, môže to byť tiež nejaký vírus, Lili sa tvári, že ráno definitívne uvidí, že čo s ňou. Večeriam nejakú zeleninovú polievku. Po večeri vysvetľujem vlkodlakov (One Night Ultimate Werewolf) a hráme. Hra sa chytí, jednu partiu ako vlkodlaci vyhrávame Mišofovou zásluhou úplne nádherne. Po desiatej zalomíme. Spím na mäkkom. Okolo mňa kopa miesta. Spí sa nádherne.

Štvrtok 10. 8. 2017 (20,7 km, prevýšenie +795m)

Budíme sa o siedmej. Sledujeme z okna, ako na staničku prichádza vláčik s dvoma Toi-toikami. Chlapi ich zložia, namiesto nich naložia dve plné a vláčik zase odíde. Dojedám ovsáky, Kubo Č. ma sponzoruje kafíčkom. Má byť teplo, najvyšší kopec cestou má byť Vysoký grúň. Tvrdím, že je to slabých plus dvesto a že ten názov je len marketing. Lili už teplotu nemá (podarilo sa mi rukou striasť gáliový teplomer), ale nie je jej ešte celkom dobre a tak to so Samom Š. balia a hodlajú zbehnúť do Osadného. Zháňam šatku, povedia mi, že je na schodoch, obehnem všetky schody chaty, kým nájdem tie pravé a cestou dokúpim vodu. Som niekde pred koncom balenia, keď zdola kričí Majo, že oni už teda idú. Chce utiecť teplu. Odpovedám niečo v zmysle "Tak si bežte."

Zbalený vyleziem von z chaty. O chvíľu vylezú aj Kubovia, celý dnešok pôjdeme spolu. Vyrážame nie úplne najpomalšie, našťastie roklinová hojdačka už skončila, ideme po rovnom. Uvedomím si, že som sa zabudol rozlúčiť so Samom a Lili. Signál stále nie je. Tak posielam SMSku a dúfam, že keď niekde aspoň trocha signálu bude, ono to nejak odíde. Zo začiatku ideme pomerne rýchlo. Na Rydošovú je to asi plus stopäťdesiat výškových, ale vylezieme to bez nejakých vážnych problémov. Zaráža ma, že na Rydošovej nezačína nový hraničný úsek, aj keď je to pomerne výrazný kopec. Lesy sa striedajú s lúkami. Keď ale zliezame z Kýčerského grúňa a uvidíme pred sebou Vysoký grúň, pripustím, že fakt to vyzerá byť veľký kopec. Vysoký grúň je takto celkom široký masív, najprv sa lezie na vec, čo sa volá Vrch nad Lazom. To je pre kopec pomerne univerzálny názov, asi autorom došla inšpirácia. Vrch nad Lazom má tesne pred vrcholom pomerne razantný stupáčik, asi plus jedenásť výškových, ale strmo. Hore oddychujeme a zisťujeme, že výškový údaj na mape je o 11 metrov nižší, než údaj na ceduli na strome (864 m vs. 875 m). Tipujeme, že rozdiel je ten posledný strmák a že kartografovi sa nechcelo chodiť hore. Majo spomínal, že tam našli vojenský cintorín, ale my sme ho odignorovali.

Presúvame sa na Vysoký grúň. Aj naň je to celkom ostrý stupák. Hore jeme. Dostávam od Kuba H. kus klobásy a od Kuba Č. kus kalerábu. Ako dezert si dávame čokoládu. Doráža sympatický poľský párik z protismeru, núkame ich vrcholovou čokoládou, ale nechcú. Varujeme ich, že ich čaká drsný padák, ale oni sa otočia a vracajú sa odkiaľ prišli. Pri kameni je niečo prikryté čiernym igelitom, pozeráme, či to nie je vrcholová knižka, ale je to keška. Tak ju zase zakrývame.

Cesta ďalej je neuveriteľne príjemná. Väčšinou rovno alebo jemne nadol a je tam pekne. Spomíname, že keď bol včera na chvíľu internet, zabudli sme pozrieť, ako presne fungujú tie čísla na hraničných kameňoch. Kubo Č. pozrie signál, zistí, že signál je a tak googli. Vygoogli tento článok, z ktorého sa dozvedáme, že naše pozorovania sú v podstate dobre. Úseky sú asi kilometrové, ale so vzdialenosťou nič nemajú, často začínajú na vrcholoch, v sedlách či iných významných bodoch. Jediná vec, ktorá nám nedocvakla bola, že čitateľ toho I/2 na začiatočnom kameni úseku je rímska jednička a označuje väčší úsek. Ten prvý, po ktorom sme išli počas celého vandra, začína na Kremenci a končí pri Ruskej Vôli nad Popradom, ten druhý ide cez Pieniny a Tatry a končí kúsok za Suchou horou na Orave a tretí pokračuje až k spoločnej hranici Slovenska, Poľska a Česka a potom ďalej po českej hranici až ku Krkonošiam, kde začína štvorka.

Zostupujeme k sedlu Pod Košarkou, kde sa má pripájať žltá značka a očakávame tam hríbik. Sedlo nás ale sklame. Žiaden hríbik, žiadne výrazné sedlo, žiadna lúčka, len nenápadná ceduľa vedľa chodníka, že už sme tu. Pozerám mapu v tablete, žltá končí niekde v lese pár metrov vľavo. Tak ani nezastavujeme a vyliezame až na Szczolb. Tam hríbik je aj s informáciou, že útulňa v Lupkowskom sedle je pri stĺpiku I/90, takže môžeme veselo odpočítavať. Záverečný kus je esteticky veľmi pekný. Pribudlo ihličnanov, pekné výhľady, vľavo zaujímavý kopec s názvom Megelov grúň (nie Mengelov!). Na úplný záver dňa ale opäť prichádza bahno. Brodíme sa, hľadáme cestu, ale všetko šťastne zdoláme a dorážame do Lupkowského sedla.

Útulňa v Lupkowskom sedle je aj pri našom kompresnom pomere tak pre dve osoby maximálne. Dalo by sa tam ostať a prespať vonku, ale je to ďaleko k vode. Na rázcestníku nachádzame odkaz, že máme ísť asi 200 m po zelenej k ústiu tunela (Kubo H. upresňuje, že sa tomu má vravieť portál) a potom popri koľajniciach. Tak teda ideme, aj keď troška mätie, že zelená značka mala byť podľa mapy modrá. Na tuneli je hrdý nápis "Čo germánska zloba zničila, bratská ruka Sovietskej armády postavila.". Trať od tunela zatáča, ale zdiaľky už počujeme Sama K., takže vieme, že sme dobre.

K zamknutému železničnému domčeku s názvom Tunelárka (a pôvodným názvom výhybňa Víťazstva) je pristavaná strecha, pod ktorou je veľký stôl s lavicami. Neďaleko dokonca taká neuveriteľná vymoženosť, ako latrína. Po príchode chvíľu relaxujeme. Mišof mi berie fľašu a ide po vodu. Potom začíname variť. Na Kubovej klobáse osmažíme cibuľu, do výsledku bachneme nejaké konzervované mäso a nakrájame cesnak. Uvaríme Bashine cestoviny so syrom, zmiešame s výsledkom predošlého experimentu a nakrájame do toho Majov oštiepok. Konzumujeme a zapíjame pivom, ktoré dal Robo chladiť do studničky. Dobrota nebeská. Druhý chod je puding. Pri jeho varení konečne dochádza plynová bomba o ktorej som čakal, že dôjde tak pred dvoma dňami, takže ju vymieňam za novú. Dováram. Dal som veľa vody, ale zahustili to Kubove kokosové kexy s ovsákmi. Ako tretí chod obligátna pixla ananásu. Omylom som kúpil kolieskový, takže najprv vypijeme šťavu a potom sa každému ujde po koliesku a ešte ostane. To vedie k náročnému algoritmu delenia zvyšku, z ktorého profitujem.

Keď sa navečeriame, mastíme vlkodlakov a okolo jedenástej sa ukladáme spať. Basha spí na stole. Zvažujeme ju ako možnú alternatívu k raňajkám. Hľadám si rovné miesto tak, aby bolo vidno na nebo, nech aspoň posledný večer užijem tú temnú oblohu, ale spln bol len pred troma dňami, jasný mesiac vylezie skôr, než sa stihne poriadne zotmieť, takže z temnej oblohy nič. Rozoznám klasické letné súhvezdia, ktoré sa tiahnu v línii nad železnicou, ale menej jasné hviezdy nevidno, čakám, či nepoletí nejaký perzeid, ale žiaden neletí (aj keď niekto vravel, že videl) a zaspávam. Rosa je hojná, ale spí sa dobre.

Piatok 11. 8. 2017 (5,2 km, prevýšenie +13m)

Vstávame a raňajkujeme. Tento rok som proviant mimoriadne odhadol, nesiem ho domov málo, okrem nejakých chlebovitostí mi zostala len jedna fazuľová polievka v prášku. Dojedám poslednú paštétu, Kubo Č. mi opäť poskytne kávu, ja na oplátku smotanu. Zbalíme a okolo deviatej vyrážame.

Cesta je stará asfaltka. Prechádzame popri smrekovej genofondovej ploche, les sa čím ďalej tým viac otvára do lúk. Majo s Kubom H. debatia o rôznych rezoch písma. Zľava prichádza auto, Majo sa pýta, či ideme dobre a dozvedá sa, že áno. Postupne sa objavujú známky civilizácie. Zdiaľky počuť partiu krovinorezov, hudobný štýl odhadujeme na wood metal. Dorážame na zastávku v Palote. Zisťujeme, že tam nemajú ani obchod, ani krčmu a tak sedíme na zastávke. Sme v civilizácii, takže si prezliekam posledné čisté tričko. Basha chytá jaštericu. Vyťahujem knižku, čo som pre potreby vandra stiahol (Zdeněk Šmíd: Jak jsme se nedali) a na skúšku z nej čítam. Mne sa celkom páči a ľudia sú primálo asertívni, aby protestovali.

Prichádza autobus do Vydrane. Tam sa z neho ale stane autobus do Kalinova a Medzilaboriec, tak nám ujo autobusár predá lístky rovno do Medzilaboriec. Kalinovo bola v druhej svetovej prvá oslobodená dedina a dodnes tam majú kanón, tank, transparenty o vďake Sovietskej armáde a pamätník, všetko s červenou hviezdou. V Medzilaborciach z autobusu vidíme sochu a múzeum Andyho Warhola aj strednú odbornú školu Andyho Warhola. Usudzujeme, že je to jedna z mála škôl na Slovensku, ktorá má v skratke W. Vystupujeme na stanici, kupujeme lístky a miestenky z Košíc do Bratislavy. Na stanici majú bufet aj obchod. Obchod je zavretý, lebo teta je u doktorky. V bufete majú televízor a modrú limonádu farby okeny. Z televízora sa dozvedáme, že Danko vypovedal koaličnú zmluvu a že v Bratislave bola víchrica, čo lámala stromy. Modrá limonáda chutí chemicky, takže ju zapíjam radlerom. Príde teta z obchodu. Kupujem Vineu, teta mi zle vydá, ja si vypýtam doplatiť, ale tiež zle, takže na tom nakoniec euro škodujem. Ľudia kupujú nanuky a nanukujú.

Prichádza vláčik do Humenného. Sedíme, vezieme sa a vychutnávame, že sa vezieme. Robo vystupuje na zastávke Humenné mesto, lebo sa ide ešte po okolí poflakovať s rodičmi. V Humennom sa rýchlo presúvame do vláčiku do Košíc. Na chvíľu sa vešiam na naet a dávam vedieť domov, že žijem. Dorážame do Košíc. Tam sa lúčime s Majom, ktorý ide vrchom, pretože má rodinu kdesi pri Hrachovišti a ide za nimi. V Košiciach rýchlo kupujeme bagety a iný proviant a sáčkujeme sa do vlaku. Rýchlik, ktorým sme mali cestovať, sa kvôli meškaniu nestihol dostať do Košíc, takže narýchlo pre nás poskladali nový vlak. Vozeň, do ktorého máme miestenky, je pôvodne ležadlový. Je to historický kus, takže o wifine, klíme či záclonkách môžeme len snívať. Takže vetráme. Okno v chodbičke oproti sa nedá otvoriť, Kubovi H. ale dôjde, že nie je zaseknuté, ale zamknuté, vytiahne železničiarsky kľúč a otvorí ho. Kým je teplo, prekrikujem rachot vlaku a čítam české dejiny v podaní Zdeňka Šmída. Keď sa ochladí natoľko, aby sa aspoň na chvíľu dalo zavrieť okno, opäť drtíme vlkodlakov. Samo K. sa lúči v Galante. Máme jemné meškanie, lebo sme pred seba púšťali nejaké zúfalo zmeškané ICčko. Na Vinohrady tak dorážame súčasne s tým Majovym vlakom. Kubo H. tvrdil, že ten vlak príde skôr, ja s Kubom Č. sme tvrdili, že príde skôr ten náš. Majov vyráža z Vinohradov skôr, ten náš je ale ľahší, tak ho predbieha. Potom ho ale zastavia, lebo nebolo voľné nástupište, takže ten Majov prichádza skôr a Kubo H. vyhráva.

Vystupujeme a lúčime sa. S Kubom Č. zbiehame po schodoch pod stanicu, kde mňa čaká moja žena a jeho tato.

Epilóg

Teším sa, že som tento rok nešľapal sám. A zvlášť ďakujem obom Kubom, Maťovi a Mišofovi, že ma počkali, aby išli so mnou. A Tinke za to, že mi odporučila paličky.

Plodina vandra: čučoriedky
Spolu sme prešli: 74,1 km
Celkovo sme nastúpali: 3234 m

Aninove fotky
Robove fotky