Domov
Prihlásiť sa pomocou Microsoft Teams Prihlásiť sa
Vyhľadať
Domov  /  Aktivity  /  Školský vander  /  Školský vander 2016

Školský vander 2016

Naposledy upravené 19.08.2023 - pred 247 dňami Čítanie na 36 minút a 23 sekúnd

Nízke Tatry

Ťažký.

Prológ

Ešte na jar orezávam slivku za domom a podarí sa mi odrezať peknú dlhú palicu. Hovorím si, že moja stará vandrová palica, ktorá trávi celý rok opretá o dom, je už pomerne obitá a krátka a že toto by mohla byť dôstojná nástupkyňa. Tak tú novú palicu opieram o dom vedľa tej starej, nech do leta preschne.

Tesne pred vandrom sa tradične vyjasňuje situácia ohľadom toho, kto vlastne pôjde. Samo Š. mení status zo "Zúčastním sa" na "možno", čo naznačuje, že asi nepríde. Samo K. mailuje, že praxuje na policajnej správe a že nemôže. Zato prekvapivo píšu Baška L. (nemýliť si s tradičnou účastníčkou Bashou, ktorá momentálne už tradične internuje v Googli) a Stela. Matúš odporúča do Bystrice použiť RegioJet, že to stojí len 5 euro a kopa dielov Big Bang Theory je k tomu ako prídavok. Tak kupujem lístok na RegioJet a dávam vedieť aj ostatným. Zháňam v Lidli kondenzované mlieko v zatváracej krabičke, ale zisťujem, že už ho nerobia. Ale v Kauflande naštaste majú v zatváracej krabičke smotanu do kávy, ktorá poslúži rovnako. Večer pred vandrom sa balím. Napriek zoznamu, ktorý som písal na net, si zabúdam opaľovací krém a toaleťák (mám núdzovú trošku, ktorú nosím v batohu štandardne). A ešte ďalšie detaily, na ktoré prídem časom.

Pondelok 8. 8. 2016 (28,6 km, prevýšenie +1824 m)

Moja skvelá žena vstáva kvôli mne o šiestej a vezie ma na autobusovú stanicu. Palica sa skoro nevlezie do auta. Chvíľu čakám v hale a stretám Tima. Nikto ďalší sa neukazuje a tak zneistievam. Päť minút pred odchodom sa presúvame na nástupište a tam nachádzame Oskara, Roba a Stelu. Vravia, že Baška príde až na miesto.

V buse sedí vedľa mňa nejaká teta, čo cestuje do Nitry, kecať nie je s kým a tak pozerám, čo premietajú. Najprv skúsim ten Big Bang Theory, ale je to už neviemkoľká séria a príde mi to zúfalo slabé. Potom pozriem Tristana a Izoldu, čo síce nie je úplne márny film, ale s pôvodným Tristanom a Izoldou to veľa spoločného nemá. Nakoniec skúsim Arrowa, čo je seriál z DC komixového sveta, o ktorom som netušil že existuje. Nestihnem dopozerať ani pilotný diel a sme v Bystrici, ale ako inšpirácia, čo pozerať v budúcnosti, to je fajn.

V Banskej Bystrici prestupujeme. Na prestup máme asi pol hodiny. Stela mi rozmieňa euro na dve päťdesiatky, lebo miestne záchody fungujú na päťdesiatcentovky. Robo, Oskar a Stela idú kecať niekam von. Pýtam sa Tima, ako je v Škótsku. Presúvame sa na štvrté nástupište, odkiaľ to chodí na Donovaly.

Pýtam si lístok na Donovaly aj s batohom. Šofér sa pýta že a čo tá palica, že podľa prepravného poriadku by mal od dvoch metrov pýtať aj za ňu. Primeriavam palicu ku sebe a tvárim sa, že má skoro dva metre, aj keď tuším má viac. Nakoniec mi ju neúčtuje. Možno by neúčtoval ani ten batoh, kebyže si nepýtam. Autobus stúpa do kopca a my sa tešíme, že stúpa za nás.

Na Donovaloch vystupujeme. Objavuje sa Baška. Oskar špeciálne kvôli mne otvára nové mazadlo a tak sa mažem proti slniečku. Pozeráme, či sa neukáže Stuchlo, ale neukazuje sa a tak ideme šiesti. Vyrážame po asfalte cestou ponad vleky. Prechádzame okolo kaplnky, pri ktorej je drevený trpaslík (tuším Baltazár) a lezieme do lesa. Nachádzame čučoriedie. Stela koštuje naživo čučoriedky prvýkrát v živote a vyjadruje spokojnosť. Predbiehame sa s chlapíkom na štvorkolke, ktorý zvešiava šípky po nejakej turisticko/behacej akcii. Vypytuje sa, či ideme na Kozí chrbát, vravíme, že aj, ale radi by sme to dotiahli až do Telgártu. Chlapík uznanlivo pokyvuje hlavou.

Lezieme na Kozí chrbát, čo je celkom sympatický kopec s pekným výhľadom. Palica mi spravila na ruke dva pľuzgiere. Pokúšam sa ju držať nejako inak. Hore otváram mrazenú kofolu, ktorá už je väčšinou opäť kvapalná (a opäť vďačne spomínam na Kuba Slaninku, ktorý je autorom tohto vynálezu). Núkam osadenstvo. Baby kofolu nepijú, tak toho veľa pred nimi nenamachrujem. Z Kozieho Chrbta na Hiadeľské sedlo je to celkom slušný padák. V sedle majú ceduľu, že až tam niekde začínal vodovod, ktorý zásoboval bane v Španej Doline. Páni inžinieri boli takto machri aj pár sto rokov dozadu.

V sedle robím dve chyby. Uťahujem remene na sandáloch, aby mi lepšie sedeli na nohe. (Trvá mi dva dni, kým prídem na to, že je to volovina, že v sandáli musí mať noha vôľu, inak sa derie na nohe podošva.) Druhá chyba je, že neoddychujem. To pred výstupom plus sedemsto metrov nie je dobrý nápad. Začíname stúpať na Prašivú, najprv nejakým zlým smerom, ale potom Oskar nájde značku. Ukazuje sa, že mi prischne rola hlavnej brzdy vandra. Kondička v kýbli (nie že by niekedy nejaká valná bola), všetci zmizli niekde vpredu. Vlečiem sa do kopca, najprv cez les, potom traverzom cez kosodrevinu na Holický chrbát, potom cez ďalšiu kosodrevinu rovno hore. Palica je pitomo dlhá, každú chvíľu sa mi do kosodreviny zavadí. Asi trikrát dojdú sily a musím na chvíľu zastať.

Naši ma čakajú na takej väčšej skalke, že sa už o mňa báli. Hovorím, že proste rýchlejšie nevládzem a prosím, nech niekto zostane so mnou, lebo ísť posledný bez viditeľného kontaktu na ostatných je dosť nepríjemné a môže to byť nebezpečné. Ujíma sa toho Timo, za čo som mu neskonale vďačný. Oskar si berie varič, že kým budú najbližšie čakať, aspoň niečo navaria. Ťaháme ďalej cez kosodrevinu. Prichádzame na miesto s pekným výhľadom späť na Donovaly, myslím si, že to už je Prašivá, ale ceduľu Prašivá nachádzame v kosodrevine až o niečo neskôr. Vyliezame nad kosodrevinu, výhľady krásne, pred nami chrbát s cestou. Začína sa mi robiť tretí pľuzgier od palice a bolí ma ruka od toho, aká je tá mrcha ťažká a tak palicu zahadzujem do kosodreviny. Ide sa mi výrazne lepšie.

Víťazne dorážame na Veľkú Chochuľu. Ľuďia čo navarili, to už aj zjedli, ale Robo núka vynikajúcu pálivú klobásu. Ťaháme ďalej po hrebeni, pekný výhľad na Liptovskú Osadu a na Veľkú Fatru oproti, prechádzame okolo pamätníka nejakému chalanovi, čo tam na hrebeni zomrel. V sedle pod Skalkou si hovoríme, že už za tým jedným vedľajším hrebeňom by mala byť chata, ale potom si uvedomíme, že až za dvoma. Robo tvrdí, že so zvyšujúcou sa fyzickou aktivitou mu klesá inteligencia a testuje paleolitické technológie - mláti o seba dva šutre. Núka, že ak by niekto chcel, tak mu ich požičia.

Traverzujeme popod Veľkú hoľu a slnko pomaly klesá. Vrhám tieň až niekde naproti cez dolinu a nevidím jeho koniec. Iba keď sa do cesty postaví nejaký smrečok, vidím si tieň celý. Lezieme na Latiborskú hoľu. Stúpam zarovno s tým, ako slnko zapadá, takže je nejaký čas stále rovnako vysoko kúsok nad obzorom. Nakoniec ma ale predbehne a dôjdem hore až po západe. Nejakí turisti hodlajú na holi nocovať. Aj my sme už riadne uťahaní, ale nemáme vodu a pozeráme, že na chatu sú to už len dva alebo tri kopce (našťastie sa ukáže, že dva, ten tretí je Chabenec, ten bude až zajtra). Timo a Baška sa so mnou delia o vodu.

Kým ideme na Zamostskú hoľu, padá čím ďalej tým väčšia tma. Stmieva sa ale zvláštne. Občas sa trošku rozjasní. Hovorím si, že sa mi to asi iba zdá, ale Timo vyhlási, že sa to svetlo správa divne, takže sa mi to nezdalo. Na Zámostskej holi rozmýšlame, že čím to, lebo sa to deje ešte stále. Potom si Timo všimne oblaky, ktoré sa tam na západe premávajú a ktoré to asi vysvetľujú.

Pred nami je posledný dnešný kopec - Ďurková. Vyťahujeme baterky. Najprv lezieme do sedla a snažíme sa držať pohromade. Do kopca ale štandardne podradím a rýchla skupina v zložení Oskar, Robo a Baška ide dopredu. S nami s Timom ostane ešte Stela. Lezieme na Ďurkovú, chvíľu pochybujeme, že či ideme dobre, ale kúsok pod vrcholom na mape píšu náhlu zmenu smeru, takže ako bonus vieme, že už sme hore. Prejdeme len pár metrov okolo zalezenej rýchlej skupiny a všimneme si ich až keď sa začnú chichotať. Z kopca oproti vidno ďalšie baterky, usudzujeme, že sa blížia ďalší ľudia z protismeru. Netrvá dlho a nájdeme odbočku ku chate.

Ku chate je to desný padák a tých desať minút, ktoré písali na ceduli, sa mi zdá nekonečne dlhých. Nakoniec sa ale dovalíme. Ďurková je útulňa s akčným chatárom a možnosťou voľačo kúpiť. Oskar už stihol investovať do piva a núka mi plechovicu. Som mu vďačný, že na mňa myslel. Napriek tomu ale radšej idem pozrieť, či nemajú radler, lebo v tom je viac cukru. Kupujem štyri aj pre zvyšok verejnosti, ale dva hneď vypijem. Som príliš unavený na to, aby som ešte varil a tak to mám namiesto večere. Debatíme s nejakým tatom, čo je tam aj s potomstvom. Spomína, že deckám zohnal padákovinu na hamaky, že je to ľahučké a pevné. Okolo znejú rôzne jazyky, okrem slovenčiny hlavne poľština a čeština.

V chate je nátresk, asi sedemdesiat ľudí. Je to lokálna kalamita, bežne toľko nebýva, mimo iného sa dovalila nejaká partia detí, namiesto pätnásť je ich dvadsaťpäť, chatár organizuje, ako ich uložiť. My vmestíme dovnútra baby, chalani ostávame spať vonku. Hviezdy sú krásne, niečo hádže na zem prasiatko, chatár tvrdí, že je to ISSka, ja tipujem skôr na Iridium. (Pozeral som net a chatár mohol mať pravdu. Niekedy vtedy mala byť ISS odtiaľ dobre vidieť.) Už lietajú perzeidy, kým zložím okuliare, vidím aspoň štyri. Spím celkom dobre, zo začiatku sa klepem, ale potom si vytvorím mikroklímu. Timo občas zo sna panikári. Oskar má slabší spacák a tak klepe kosu a túžobne očakáva ráno. Pred davom sme ale za drsoňov.

Poznámka: Čo sa týka vyšľapaného prevýšenia, tento deň v zaznamenanej histórii vysoko vedie. Nechytá sa naň ani pamätný výstup na Veľký Rozsutec s trápnymi +1205m. Aj keď tam to bolo na kratšom úseku a teda výrazne väčší strmák.

Utorok 9. 8. 2016 (19,5 km, prevýšenie +1141 m)

Chatár budí osadenstvo niekedy pred siedmou. My, čo sme spali vonku (a zadarmo) vyliezame zo spacákov tiež zhruba vtedy. Organizmus vyzerá byť použiteľnejší, než včera večer. Idem po vodu (kúsok od chaty je prameň s vyhradeným ochranným pásmom v ktorom je "prísny zákaz srať a šťať") a periem (odsáľam) tričko a šatku. Zisťujem, že müsli, ktoré som hodlal raňajkovávať, som zabudol doma. Napriek tomu mám ale proviantu strašne veľa. Varím si teda na raňajky paradajkovú polievku a nadrobím si do nej rožok. Otváram tretieho radlera a zverejňujem ho, ale nikto sa k nemu nemá a tak ho dopíjam.

Navštevujem miestnu latrínu a konštatujem, že je to výrazný čuchový zážitok. Oskar tvrdí, že zážitok pre všetky zmysly a Robo namieta, že chuť by teda testovať nechcel. Idem ešte raz po vodu a sypem do toho práškový sajrajt s nápisom mango. Voda dostáva ružovo-fialovú farbu a zodpovedajúcu chuť. Výsledná kvapalina je síce absurdná, ale sladká a stále poživateľná. Zbalíme a vyrážame relatívne skoro.

Ranný výšľap na Chabenec je približne plus tristo výškových. Úderná skupinka cestou nájde peknú skalku s výhľadom a tak sa všetci chvíľku kocháme. Chabenec je kopec s krásnym výhľadom. (Dlho si myslím, že s najlepším, ale na konci vandra dostane vážnu konkurenciu.) Vidieť kus Liptova aj s Marou a s Roháčmi oproti. Vidno už aj Chopok so stanicou lanovky. Niekde tam začínam registrovať dvoch maďarov idúcich našim smerom, jeden z nich má bradu zapletenú do copíka a drsné rockové tričko a partiu troch Košičanov (Robo tvrdí, že Košičania boli iba dvaja a ten tretí je odinakiaľ). Maďari vedia aj po slovensky. Výšku máme +1955 metrov nad morom.

Prechádzame na Kolísku. Celý tento kus Tatier je vysoko nad pásmom kosodreviny, výhľady do ďaleka. Vpravo od kolísky je Skalka - pomerne grandiózny kopec, na ktorý však nelezieme, lebo nie je na hlavnom hrebeni. Nejaká sympatická Poľka s vytetovaným jeleňom na nohe prosí Tima, nech ju odfotí. Cez Krížske sedlo lezieme na Poľanu. Tam už začína byť celkom dosť ľudí - jednak sa tam pripája žltá značka z Demänovskej doliny, jednak sa prejavuje blízkosť lanovky. Po krátkom zostupe do sedla Poľany začína chodník, ktorý je dovedený do takmer dokonalosti. Miestami môžu ísť pohodlne dvaja ľudia vedľa seba. Už skoro od Poľany som ale nikoho z našich nevidel. Nečakajú ani na Derešoch. Chopok totiž vyzerá byť úplne blízko. Podľa značky je to síce trištvrte hodiny a ten odhad je triezvy, ale vyzerá to veľmi lákavo.

Keď sa dovlečiem na Chopok, máva na mňa Oskar z terasy reštiky pri lanovke. Vyleziem za nimi a sledujem, že chýba Stela s Timom. Tí nejako prekĺzli a Oskar ich ide hľadať do druhej krčmy, kde ich šťastne nachádza. V reštike majú veľkú kofolu za dve päťdesiat a kávu za tri voľačo, čo svedčí o tom, že zbojnícka tradícia na Slovensku zatiaľ nevymizla (aj na Štefáničke, kam to vláčia na chrbte, majú tú kofolu za dve eurá). Ale zato tam majú luxusné čisté splachovacie záchody, ochotný barman vám naplní fľašu vodou zadarmo a nevyhodia vás, keď si na terase zohrievate na variči vlastné Chilli con carne v konzerve. Oskar, ktorý ho konzumuje, sa ospravedlňuje za množstvo zjedenej fazule, ale utešujeme ho, že aspoň bude v noci teplejšie a teoretizujeme, že keby si to dal včera, nemusel sa celú noc klepať od zimy. Baštím treščiu pečeň. Stela len tak medzi rečou zmieni, že včera zakrvavila ponožky a že ju tie nohy dosť bolia. Znie to desivo.

Vrchol Chopku je hneď oproti terase a sú na ňom mraky ľudí. Rozhodujeme sa, že vzhľadom na to, že už sme na ňom aj tak väčšinou boli, ho tentokrát oželieme, ale že na Ďumbier vylezieme. Stela vraví, že radšej oželie aj ten Ďumbier a bude strážiť batohy, nech tam môžeme vybehnúť len tak naľahko. A tak začíname zliezať stále veľmi dobre upravenou cestou do Demänovského sedla. Tam opäť stretáme Košičanov. Košičania sa tešia na kapustnicu na Štefánikovej chate. Jeden tvrdí, že za tri eurá to musí byť kapustnica ako od maminky. Druhý mu pripomína, že dal na Chopku dve päťdesiat za jedno pivo. Prvý sa bráni, že jeho maminka za dve päťdesiat pivo nenavarí.

Z Demänovského sedla na Krupové sedlo je to necelý kilometer, ale zato dobrá trištvrtehodinka značkového času. Keď tam dorazím, nájdem tam len Tima a Stelu. Som z toho nejaký rozčarovaný. Jednak že som mal pocit, že sme boli dohodnutí, že sa tam počkáme. Jednak, že na vander chodím aj preto, aby som bol s ľuďmi a vlecť sa furt sám na konci ma dosť frustruje. Bavíme sa s nejakými babami, ktoré hľadajú najrýchlejšiu ústupovú cestu. Navrhujeme im po červenej na rázcestie a po modrej na Kosodrevinu a odtiaľ lanovkou.

Batohy nechávame Stele, vravíme jej, že keby ich chcel nejaký medveď vyžrať, nech ho zaženie kameňmi a vyrážame s Timom na Ďumbier. Roba s Baškou a Oskara stretáme, keď už oni idú dolu. Vrčím, že som chcel robiť spoločnú vrcholovú fotku, ale o tú až tak nešlo. Je mi ľúto, že som nebol hore spolu s nimi. Cestou hore oproti preletel vták. Krídla stiahnuté rovnobežne vedľa tela, letel veľmi rýchlo a vydávalo to taký syčivý zvuk. Dorážame hore. Stela sa predtým pýtala, aký dôvod je chodiť na Ďumbier a nevedel som jej to povedať. Hore mi napadá, že je to dobrá hora a že si to zaslúži. Sme tam iba dvaja. Na východe sa mračí. Robo cestou dole tvrdil, že bude liať. Mne sa to pri pohľade zhora celkom nezdá. Ale atmosféra je zvláštna. Taká trochu pochmúrna.

Naspäť v sedle nás čakajú Stela a Oskar. Na chatu to má byť dvakrát dvadsať minút. Tešíme sa, že prídeme v rozumnom čase a začíname zostupovať. Som nejaký unavený. Zdá sa mi, že to trvá nejako dlhšie, než malo. Po rázcestí s modrou idem viac-menej s Timom a Stelou, ale tam musím dať pauzu a tak ich pošlem dopredu. Kdesi ďaleko hrmí a tak zvažujem, či som to s tým dažďom predsa len neodhadol zle. Cesta je pekná, čítam informačnú tabuľu o tom, ako kvôli erózii museli zavrieť priamu cestu z Ďumbiera na Štefáničku a ako tam potom nanosili kokosové rohože a vysadili kosodrevinu. Prichádzam do chaty.

Štefánička je luxus. Chalani už zabezpečili ubytovanie. Za 16 euro dostanete posteľ s perinkou a vankúšikom a teplú sprchu a splachovací záchod. Plus tam majú pomerne skvelú reštauráciu. Zaplatím ubytko, zložím ruksak k našim na izbu a ideme papať. Velice oceňujem, že s tým na mňa počkali. Dávam si kapustnicu s chlebíkom a pivo. Pivo chutí po treščej pečeni, mal by som si konečne ostrihať fúzy. Baška si dáva langoš so všetkým možným, Oskar rezeň so zemiakovými plackami, Timo kapustnicu ako ja plus si so Stelou a Baškou delí parené buchty. Robo je drsoň a varí niečo z vlastných zásob vonku a keď sa naje, príde na pivo. Tvrdí, že vonku je desná zima. Ako dezert si štyria dávame svištie mlieko - horúce mlieko so salkom a rumom ozdobené šľahačkou. Nekonečná dobrota.

Po večeri sa staviame do fronty na sprchu. Keď na mňa príde rad, sprcha je skôr vlažná, ale stále je to vynikajúce. Umývam sa len tak bez mydla (nejak som nečakal, že ho na vandri bude treba) a odsáľam tričko. Na izbe máme radiátor a nad ním stojan s kvantom vešiakov a tak viacerí perieme a sušíme. Nechávam si z powerbanky dobiť mobil.

Sme šiesti a naša izba je osmička, tak k nám pridávajú ešte jeden český párik. Boli behať po horách, ale ich stan v nejakom väčšom lejaku získal magické schopnosti - bez ohľadu na počasie, keď ho niekde postavia, tak v ňom kvapká. A že už toho prenosného lejaku majú plné zuby a že idú do civilizácie. Holka že študuje dejiny umenia a že by chceli pozrieť Levoču a že či nemáme ešte nejaké tipy. Tak ich zahŕňame tipmi od drevených kostolíkov na východe, cez Bardejov, Spišskú Sobotu, Košice, Štiavnicu až po artikulárne kostoly vo Svätom Kríži a v Hronseku.

Ľudia idú ešte hrať karty, ale ja zalomím, lebo som fakt dosť uťahaný.

Streda 10. 8. 2016 (15,8 km, prevýšenie +545m)

Tretí deň býva krízový a tak som sa pri plánovaní tešil, že vyšla taká jednoduchšia a kratšia trasa, že si trochu oddýchneme. No máš ho vidieť.

Oskar sa ráno diví, prečo dali na okná mliečne sklo. Zisťuje sa, že nedali, že je len taká hmla. Mobil sa mi nabil len dopoly, mám nejaký divný konektor, stále z neho vypadáva kábel. Veci krásne poschli a tak balíme. Stelu boty veľkolepo otlačili na pätách, mažem jej to kalciovou mastičkou a pomocou Timových náplastí a Robovho nožíka s nožničkami prelepujem. Zvažujeme langoš na raňajky, ale ešte im nevykyslo cesto a tak raňajkujeme z vlastných zásob. Maďari vyrážajú pred nami, že idú chytiť flek na Ramžu. Teším sa, že založia oheň, kým prídeme. Košičania idú na Ramžu cez Hornú Bocu, lebo dúfajú, že tam bude lacnejšie pivo, ako na Čertovici a tvária sa, že im nevadí, že budú musieť klesnúť o tristo metrov nižšie.

Okolo je totálne mlieko. Oskar, Robo a Baška zas ťahajú dopredu a keď zalomia do čučoriedia hneď vedľa cesty a pasú sa, znovu ich nezbadáme a obehneme ich. Nikde príliš nestojíme, lebo je zima. Cez Králičku a Kumštové sedlo prichádzame na Lajštroch. Volá mi ženička, že ako sa máme a že v Bratislave desne leje. Ja, že dobre, že tu neprší, len je totálna hmla. Takmer súčasne položím, dôjdem na Lajštroch a začína pršať.

Balíme sa do pršiplášťov. Stela má spacák priviazaný na batohu a žiaden igelit cez neho. Pýta sa, či nemáme nejaký navyše. Timo jej odporučí pozrieť sa na spodok batohu, či tam náhodou nie je vrecúško s celtou a ono tam fakt je. Stela sa teší, že toto od svojho batohu fakt nečakala.

Z Lajštrochu zostupujeme na Čertovicu. Je to celkom solídny padák, asi štyristo výškových metrov. Do toho leje, občas celkom riadne. Dohovárame sa, že sa stretneme v motoreste a každý ide tak rýchlo, ako vie.

Keď dorazím, ľudia už stihli niečo vypiť, odporúčajú mi čapovaný tmavý radler, ktorý je fakt vynikajúci. Lokál celkom sympatický, len zakúriť by trošku mohli, nech poschneme, je tam celkom zima. A to aj krb mali, len v ňom nehorelo. Objednávame aj jedenie. Kapustnica, jelení guláš, šúľance, v mojom prípade bryndzové halušky. Celkom dobré, len prekvapilo, že na oškvarky použili slaninku aj s kožkou.

Oskar sa pripája na net a pozerá predpoveď pre Vyšnú Bocu. Aladin tvrdí, že bude liať stále riadne a o štvrtej asi dvakrát toľko, ako inokedy. Hovoríme si, že do tej štvrtej by sme to na Ramžu stihnúť mohli. Baška sa tvári, že ju nocľah v mokrom veľmi neláka a aj tak chcela vo štvrtok končiť, tak že s nami pôjde ešte kúsok a potom to z Bacúšskeho sedla vezme dole do Boce na autobus. Oskar, ktorý chce ísť na Grape, sa k nej pridá. A keďže to chceme stihnúť ešte pred tým maximálnym lejakom, vyrážame do dažďa.

Cesta do sedla za Lenivou je príjemná lesná cesta s pomalým stúpaním. Dáme ju prakticky za značkový čas. Aj dážď je zatiaľ znesiteľný. Zo sedla za Lenivou vyrazíme do Bacúšskeho sedla, zakrátko sa rozdelíme a všetci zablúdime.

Najprv spomeniem, čo som sa dozvedel od ostatných.

Vpredu klasicky šli Oskar, Robo a Baška. Zablúdili. Motali sa nejaký čas kosodrevinou, Robo ich presviedčal, že lesácke hraničné značky sú vpodstate turistické, len im došla biela, potom Oskar vytiahol mobil a s pomocou google maps sa nejakým spôsobom dostali asi za hodinu a pol späť na značku. Za nimi šli Timo so Stelou. Tiež zablúdili. Keď to zistili, vrátili sa do sedla za Lenivou a išli znovu, opatrne a nezablúdili. Toto bolo vzorové riešenie, takže sa dostali do vedenia. Časom ich (k vzájomnému prekvapeniu) zozadu dobehla rýchla skupinka. Obe skupinky očakávali, že ja som nezablúdil. Pokúšali sa mi dovolať, ale bezúspešne (lebo mne sa medzičasom z nie celkom zrejmých príčin úplne vybil mobil), pýtali sa na mňa protiidúcich, ale tiež bezúspešne. Tak došli do Bacúšskeho sedla a keď ma nevedeli zohnať, Oskar s Baškou vyrazili do Boce a Timo, Robo a Stela na Ramžu a všetci dobre došli, kam mali.

Ja sa teda tradične šmajdám posledný a zablúdim. Cesta sa zmení na chodník a za chvíľu sa vytratí aj ten. Som viac-menej na vrchole kopca nad značkou. Kopec má príznačný názov Čertova svadba. Vyťahujem tablet, nech pozriem cez GPS, že kde som a zisťujem, že dosť ďaleko od značky. Namiesto toho, aby som sa vrátil (ako moji inteligentnejší súvandrovníci), si hovorím, že na značku prídem niekde ďalej. Idem viac-menej po hrebeni, ale cesta sa od neho odkláňa príliš vľavo. Nechcem sa vrátiť na Čerovicu ani omylom zbehnúť do Boce. Zahnem teda smerom k hrebeňu. Predieram sa lesom, preliezam spadané stromy, predieram sa kosdrevinou a čučoriedím. Ocitnem sa na čučoriedkovej čistinke, zo všetkých strán kosodrevina, je tu prakticky rovno, hmla, nič nevidieť, nemám ani najmenšiu predstavu o smere a som unavený. Prepadám panike. Musím sa ukľudňovať a znovu sa chytať aspoň zvyškov rozumu, čo mi ostal. Experimentujem s tabletom, aby som vedel určiť smer. Určím ho, vyrazím približne správne a zisťujem, že som znovu na tej istej cestičke z ktorej som odbočil. Veľakrát som počul, že ľudia, ktorí blúdia, majú sklony robiť kolečká, ale stalo sa mi to prvýkrát. Tentokrát z cestičky neodbočím a idem ďalej viac-menej rovnobežne so značkou až k rúbanisku, ktoré mi mapa ukazuje, že by tam malo byť a stále sledujem GPSku. Znovu začína liať. Snažím sa uchrániť tablet pred vodou, ale bez neho neviem, kde som. Už blúdim dlho, divím sa, že mi zatiaľ nikto nevolá (o vybitom mobile neviem). Nadávam na pitomý zvyk utekať dopredu a dúfam, že nikto ďalší neblúdi sám a bez navigácie. Chodníček približne v miestach, kde by malo byť rúbanisko, mizne. Prepracovávam sa na rúbanisko a cez neho zostupujem dole. Som mokrý, špinavý a doškriabaný.

Už mám za sebou značný kus rúbaniska, keď prichádzam na sympatický chodník. Navigácia (teda aspoň podľa toho, čo pod plášťom na vlhkom displeji, ktorý sa náramne blbo ovláda, vidím) ukazuje, že som ešte kus nad značkou, ale chodníček je moc sympatický a tak idem po ňom. A dobre robím. Z protismeru sa vynárajú tri postavy s batohmi. Pýtam sa chalanov, že či som na značke a oni, že áno. A že si mám všímať nie len značky, ale aj fáborky, nimi že je cesta doznačená až skoro po Andrejcovú. A že či patrím k tej partii, ktorá sa ich na mňa pýtala. Nedáva mi zmysel, prečo by sa mali na mňa pýtať niekoho z protismeru (to je tým, že netuším, že blúdili tiež a mysleli si, že som pred nimi) ale teším sa, že sa dozvedám, že sú všetci niekde vpredu (a vraj dosť ďaleko). Nebyť toho, že tých chalanov stretnem, jednak by som liezol kdesi hlboko pod značku a blúdil ďalšiu nekonečnú dobu, jednak by mi pravdepodobne ten trik s fáborkami nedošiel.

Postupujem teda ďalej po značke po vrstevnici krížom cez svah. Keď sa so mnou utrhne kúsok chodníka a ja zletím dolu do malinčia, už ani nenadávam, už sa rehocem. Podľa intenzity lejaku usudzujem, že už sú štyri, sem tam sa zablysne, našťastie vždy pomerne ďaleko, počítam čas medzi bleskom a zahrmením. Na vodu už rezignujem, idem kaluž-nekaluž, v sandáloch je to jedno, čo natečie, to vytečie. Ten človek, ktorý trasu fáborkoval, to urobil naozaj skvelo, viac už neblúdim. Chcem sa pozrieť, kde som, ale šípka na navigácii sa nejak nehýbe, stále je na rúbanisku nad značkou. Hovorím si, že sa mi asi sekla GPSka. Dorážam do Bacúšskeho sedla, nikoho tam nenachádzam, len dúfam, že naši sú tam, kde majú byť. Hneď nad sedlom je taký menší kopec Jánov grúň. Kým sa naň liepam, šľahne doňho. Blesk a vzápätí rachot, žiadna časová medzera. Predýchavam to. Bojím sa. Fest sa bojím. Zvažujem, že zatiaľ by som ešte nerád zomrieť. Modlím sa. Hovorím si, že snáď sa to na chvíľu vybilo, vŕšok prejdem prikrčený. Pokračujem relatívne holým hrebeňom, vždy, keď niekde ďalej udrie, inštinktívne sa znovu prikrčím. Keď vleziem do lesa, je to lepšie. Idem lesom po fáborkách až kým nezbadám búdku. Je relatívne malá, lebo je to kadibúdka, ale za ňou je väčšia búdka a to už je Ramža. Robo ma čaká vonku a sú tam všetci, čo tam majú byť.

Ramža je útulňa, do ktorej sa zmestí približne dvadsať ľudí. Vnútri v piecke je už rozložený oheň. Sme tam my, Maďari, Košičania, dvaja Poliaci, sympatická Poľka, zmiešaný Česko-Slovenský párik, ktorý ide v protismere. Skladám batoh a zisťujem, že som cestou stratil karimatku. Som kompletne mokrý až na trenírky. Pozerám stav batohu a zisťujem, že došiel značného premoknutia. Všetko je vlhké aspoň čiastočne, spacák je mokrý dosť. Hovorím si, že ho bude treba vysušiť vlastným teplom. Jediná suchá vec sú smeti, lebo ich skladujem v igelitovom vrecku. Varím z jablkovej práškovej šťavy, dobromysľu, cukru a Becherovky životabudič, ktorý sa nečakane vydarí a dávam osadenstvu, dokonca aj zmiešanému páriku ostane, núkajú ma na oplátku fakt dobrou domácou slivovicou. Opisujeme im krásy a pohodlie Štefáničky, evidentne sa tam tešia.

Dorážajú ďalší dvaja Poliaci, nesú moju karimatku. Zlatíčka. Vládne celkovo velice príjemná družná atmosféra. Používajú sa jazyky, akým kto rozumie, ale nejak je rozumieť všetkému. Košičania si robia srandu z Poľky, zistili, že sa volá Martina, nejak jej prišili, že święta Martina a vymýšľajú o nej praštené legendy, v ktorých väčšinou vystupuje medveď. Niekto spomína, že sa nejaký maco voľakedy do Ramže naozaj dobíjal, dvere majú dobrú petlicu a reťaz. Zisťujem, že poľská národná nadávka (známa napríklad z polish ball) je naozaj frekventovaná, aj to dvojité w tam počuť. Všetci sú mokrí, všetci sušia, ako vedia. Piecka je trošku zákerná, hreje len smerom nahor, ale zato riadne. Stele odtavilo kúsok z boty a smrdí to. Bota je našťastie použiteľná. Niekto sa pýta, že kto má suché boty. Všetci sa chechcú. Ja machrujem, že ja, lebo mi sandále už obschli. Niekto prenáša nešikovne botu a vyleje z nej do vína, čo sa na piecke varí, nejakú napršanú vodu. Na chuti to evidentne nikomu neuberá, jeden Košičan koštuje víno a tvrdí, že to bola pánska bota, Poľka usudzuje, že "pan bedzie somnelier". Spacák je mokrý, ale dá sa. Keď z neho musím vylezť von, tak ma strašne klepe (je zaujímavý zážitok cikať, keď človeka strašne klepe), keď taký rozklepaný vleziem späť do búdy, niekto mi podá fľašku s niečím na zahriatie. Pomohlo. Zapínam tablet a zisťujem, že sa mi nesekla GPSka, ale nejakou podivnou náhodou som spravil screenshot, ktorý na obrazovke zostal. No nieto divu, že sa šípka nehýbala. Čítam rozprávku na dobrú noc - z Černošského Pána Boha tématicky potopu. Druhýkrát leziem zo spacáku, keď už celá Ramža spí. Leziem, lebo cítim, že sa niečo páli. Schytali to jedny boty, ktoré viseli nad pieckou - odtavila sa im špička, sú už nepoužiteľné. Zvešiavam ich, aj druhé, ktoré visia vedľa a sú celkom horúce, ale zatiaľ nepoškodené. Zaleziem do spacáku a s prestávkami spím až do rána.

Štvrtok 11. 8. 2016 (20,5 km, prevýšenie +1235 m)

Budím sa a kontrolujem stav gatí. Stále mokro. Ale spacák na mne väčšinou uschol a nad ránom už celkom hrial, aj nejaké iné veci doschli. Útulňa ožíva. Maďari rozložili vonku oheň a ľudia pri ňom dosúšajú dôležité veci, ktoré nevyschli v noci a zohrievajú si raňajky. Z mokrých vecí idem dosušiť aspoň gate a tričko, z gatí sa skvelo parí, zo stavu "mokré" ich dostanem do stavu "trochu vlhké", čo je výrazný pokrok. Zvyšok si už trúfam dosušiť na sebe. Opečiem si posledný kúsok klobásy, zblajznem s posledným rožkom a mám teplé raňajky.

Stela zisťuje, aká etapa nás čaká a keď zistí, že pomerne náročná, rozumne zváži stav nožičiek a celkovej mokrosti a ide domov. Hľadáme jej ústupovú cestu, zisťujeme, že najlepšie to asi bude naspäť na Čertovicu na autobus. Dáme ju dokopy so zmiešaným párikom, nech nejde sama. Keď jej zase idem oblepovať nožičky, holka zo zmiešaného páriku jej podaruje špeciálne hojivé náplasti, ktoré dokonale sedia aj rozmerovo. Robo vraví, že dostal SMSku, že Oskar s Baškou dobre došli.

Balím. Idem po vodu k prameňu, ktorý je asi päť minút chôdze od chaty. Cestou využívam utešený lopúchový porast, pretože aj ten zvyšok toaleťáku, čo mi zostal je beznádejne mokrý. (V tejto súvislosti si pripomínam pamätný Tomiho výrok, keď zahlásil "Mokrým toaleťákom si hovno utriem" - a potom si uvedomil, že neutrie.) Je mokro, je pod mrakom, ale neprší. Dohadujeme sa, že sa budeme držať pokope, Robo vraví, že sa mu nechce chodiť samému, konštatujem, že ani mne nie.

Pri ceste sú dva kopce s názvom Vrbovica tesne pri sebe. Jeden podliezame po vrstevnici, na druhý lezieme. Cesta je nutrične veľmi hodnotná, všade je hromada malín a čučoriedok. Robo spomalil na naše tempo a tak má pocit, že sa viac pchá malinami, ako chodí. V ceste je dosť veľa naváľaných stromov, ktoré treba obchádzať alebo preliezať. Keď prelezieme sériu asi troch kmeňov v dvadsaťmetrových rozostupoch, ktoré sú zvalené elegantne presne krížom cez cestičku, Robo konštatuje, že to niekto robí naschvál. Cesta je stále dobre doznačená fáborkami. Len v jednom prípade kvóli fáborkom vylezieme do asi päťmetrového brehu a až potom si všimneme, že tam nie je cesta, ale studnička. Keď som už ale tam, tak mením vodu, lebo tá od Ramže je trochu do žlta (asi po tom lejaku) a táto vyzerá dôveryhodnejšie.

Občas sa otvárajú výhľady do doliny, aj keď je stále dosť zahmlené. Vyliezame na Vrbovicu a úplne ma zmätie terén. Čakal by som, že pôjdeme po tom hrebeni, ktorý sa ukazuje vpravo, značka ale ide doľava. Kopec, ktorý ma zmiatol, sa volá Babiná. Cestou mi vŕta v hlave, že či som zbalil hrnček. Na Havranej poľane pozerám bágel a zisťujem, že som hrnček fakt nechal na Ramži. Vrčím na Tima, ktorý si ho večer požičiaval, že mi ho nestrčil späť do ruky, ale to nič neumenšuje na tom, že som somár a že som si ho mal zabaliť. Čo už, na Ramži sa bude hodiť.

Šliapene cez Homôlku na Zadnú hoľu. Cestou nás predbiehajú Košičania. Pýtajú sa, či nevieme o nejakom mieste, kde by sa dalo najesť. V mape nič nepíšu, len z rozprávania vieme, že v priehybe je altánok, ale to je dosť ďaleko. Už sme zase prekročili hranicu 1600 metrov nad morom, okolo je oblak a nie je nič vidno. Košičania v závetrí za kosodrevinou rozkladajú oheň. Na Zadnej holi začína zase trošku pršať. Vyťahujem pršiplášť, ale skôr na ochranu proti zime a vetru, než proti dažďu. Je zima, nikde veľmi neoddychujeme, všade sa len na chvíľu zastavíme, zjem dve-tri hobitky a zapijem vodou, nech má telo čím kúriť a ideme ďalej. Trošku posedíme až v sedle Oravcová, dáme si čokoládu (dobrá vec, taká čokoláda) a presunieme sa na Kolesárovú.

Na Kolesárovej sme pôvodne mienili obedovať. Ale nakoniec sa rozhodneme ísť až do Priehyby. Jednak tam má byť altánok, ktorý by výrazne zvýšil kultúru stolovania, dvak že do Priehyby treba štyristo metrov klesnúť, na čo nasleduje päťstometrový stupák na Veľkú Vápenicu a medzitým výraznejší oddych padne dobre. Zostup je psychicky náročný. Zliezame, strácame výšku a celý čas máme pred očami to hebedo, na ktoré sa o chvíľu budeme liepať. Timo kladie básnickú otázku, že prečo to nevzdal. Hovoríme mu, že Vápenica je síce drsný kopec, ale on je drsnejší a že to dá.

V altánku v Priehybe sa postupne zlezieme všetci, čo ideme Nízke Tatry týmto smerom. Košičania, Maďari, jeden z Poliakov (druhý musel ísť do roboty) aj Poľka s jeleňom. Sú tam aj nejakí domáci, čo boli na čučoriedkach, majú ich dobrých štyridsať litrov a pochvaľujú si úrodu. Varím gulášovú polievku, zajedám polystyrénovým chlebom a spálim si na nej jazyk. Je jej hodne, Timo mi pomáha doraziť ju. Potom si ešte robí ovsenú kašu a o zvyšok mlieka sa delí s ostatnými do kávy. Poliak sa tvári, že ide na ten tristometrový výstup, keď mu poviem, že nie tristo, ale päťsto, zaznie obľúbená poľská nadávka. Navrhuje, že podobne, ako Mojžiš zabezpečil, že bolo sucho, mohla by święta Martina zabezpečiť, aby bolo rovno, že to by bola dobrá legenda. Poľka mu hovorí, nech už radšej ide na Andrejcovú. Zbehnem po vodu kúsok dole po ceste (rada "ber až z toho druhého vodopádiku" bola užitočná), dobalíme a začíname stúpať.

Postupne nás všetci predbiehajú. Volím metódu tranz. Proste pomaly ale stále stúpam, spievam si do toho furt dokolečka Ej Uchnem, nezastavujem sa, ignorujem maliny aj čučky a naberám výšku. A ono sa to pomaly poddá. Asi po tristo metroch je tam pekná vyhliadka. Vyvlečieme sa z lesa do kosodreviny. Desne fúka. Dávam si na vetrovku mikinu, jednak aby som si nemusel dávať dole vetrovku, jednak aby mikina zostala na noc suchá. Čakáme sa v kosodrevine v závetrí, lebo si myslíme, že hore bude fučať ešte drsnejšie, nakoniec to ale hore nie je také zlé, ako cestou. Vietor rozfúka oblaky a vidíme vzadu Chopok a vpredu Kráľovu hoľu. (Tí, čo nás predbehli a šli tadiaľto pred nami, ešte nevideli nič a mali úplnú hmlu.) Cestou do sedla Priehybka dokonca vylezie slniečko.

V Priehybke otváram sušené slivky, lebo si od nich sľubujem dávku jednoduchého cukru. Sú skvelé, ale majú mizerné vrecko a tie, ktoré nedojem, sa všetky vysypú do jedlovej igelitky. Svieti slniečko, oddychujeme a je tam pekne. Z Priehybky je to krátky výstup na Krivuľu a potom až na drobné detaily vcelku rovnomerné klesanie až po útulňu Andrejcová. Priamo pri chodníku rastie kopa masliakov, ale nikto ich nezbiera. My hlavne preto, že máme prebytok jedla. Na Andrejcovú prichádzame po západe slnka, ale ešte za svetla.

Andrejcová je dokonalá útulňa, na ktorej má službu sympatická teta s (asi) dcérou. Miesto sa nám ujde na povale, kde sa síce priamo nekúri, ale je tam matracové letisko. Chalani dorazili kus predo mnou, leziem hore, kde už majú veci, oni o chvíľu prinášajú tri misky skvelej hubovej polievky (za dobrovoľný príspevok) a tri panáky orechovice. Polievka je vynikajúca, s pálenkou sa zachovám ako nevychovaný mamľas a vychlascem to sám bez toho, aby som na nich počkal. Holt fyzická aktivita znižuje inteligenciu. Tak si potom musím ťuknúť s prázdnym pohárikom. Otvárame tradičnú cieľovú pixlu ananásu. Varím svištie mlieko (voda, smotánka do kávy - za ten čas, čo som ju vliekol cez Nízke Tatry sa v nej aj kúsok masla ušľahal, cukor a zvyšok becherovky z fľaštičky), je to rovnako dobré, ako to na Štefáničke. Zvyšok mokrého toaleťáku používam na umytie riadu.

Chalani zalamujú, ja idem ešte von dosušiť k ohňu spacák. Košičania robia v pahrebe v alobale zemiaky so slaninou a klobáskou (jeden niesol celú tú štreku dve kilá zemiakov), Maďari do toho prispeli klobáskou, aj mne sa ujde, je to skvelá dobrota. Poľká núka na kolovanie malú fľaštičku kopaničiarskej slivky, vysvetľujeme, čo sú to kopanice, Maďari núkajú sušené višne, rozoberá sa, čo všetko sušené by mohlo byť, cez sušenú barackovicu sa prejde až k sušenému medveďovi. Pozeráme po hviezdach, ale iba trošku, lebo je ešte skoro a sme oslepení od ohňa. Dosuším spacák do prijateľného stavu, rozlúčim sa a idem zalomiť aj ja.

Piatok 12. 8. 2016 (17,1 km, prevýšenie +742 m)

Leziem z útulne a až teraz vidím, ako je tam neskutočne krásne. Na sever výhľad na Vysoké Tatry, pekne od kraja do kraja ako na pohľadnici, len tie popisky nad kopcami chýbajú. Výhľad z Chabenca má vážnu konkurenciu a asi dostal na frak. Kúsok za chatou utešená nesmrdiaca latrínka, striedam na nej Poľku, ktorá mi venuje papierové vreckovky, za čo som jej veľmi vďačný. V noci bola zima, tráva okolo latrínky je zamrznutá. Vyleziem naspäť do podkrovia a pobalím. Vyleziem von, kúpim si pollitrovku kofoly (za euro päťdesiat!!! ale vrámci dobrovoľného príspevku tam nechávam päť euro, aj viac by som, ale pätnásť si chcem nechať na cestu) a rozmýšľam, čo si dám na raňajky, keď mi teta ponúkne, že mi spraví praženicu. Nechám sa nahovoriť a dobre robím, je to skvostný pokrm. Timo sa pridáva a dáva si tiež. Keď sa pýtam, že čo som dĺžny, dozvedám sa, že jedlo je zadarmo a že keď chcem, môžem dobrovoľne prispieť. A že radosť rozdávaním rastie. Uf.

Studnička je hneď pod chatou. Naberáme vodu a vyrážame. Svieti slniečko, ale stále je dosť kosa. Zo zeme sa parí. Stúpame na Andrejcovú kopec a po príjemnej relatívne rovnej ceste sa šinieme do Ždiarskeho sedla. Zo sedla až hore na Kráľovu Hoľu je to plus päťsto výškových, ale hlavná časť je hneď na začiatku, kým sa človek dostane hore na hrebeň na Bartkovú. Lezie sa na ňu zboku. Kým sa vyhrabem hore, chalani sa zakecajú s nejakým pánom a dvoma paniami tiež z Bratislavy, čo tu po okolí behajú po kopcoch. Odporúčajú nám Muráň a Slovenský raj. Zvažujeme, či nespraviť nejako v Raji vander, len tam je všetko na kope a nie je to také putovacie. Timo spomína Suchú Belú a konštatuje, že to je krycí názov a je tam moc vody. Hore na Bartkovej je dvojkríž a parádny výhľad.

Po hrebeni sa šinieme ďalej na Orlovú a na Strednú Hoľu. Výhľady úplne skvostné, vľavo Vysoké Tatry a Poprad, vpravo Rudohorie, kdesi ďaleko vzadu Ďumbier. Keď slniečko zalezie za oblaky, je dosť zima. To je, aj keď nezalezie, ale znesiteľnejšia. Zo Strednej Hole sa to na Kráľovu Hoľu zdá byť úplne blízko, ale je to dobrá trištvrte hodina. Efekt je podobný, ako na Chopku. Ten vysielač, čo je na Kráľovej Holi, je proste velikánsky a preto sa zdá byť bližšie, než je naozaj.

Kráľova Hoľa je vysoko nad pásmom kosodreviny, takže tam žiaden strom zelený nehrozí. Ale aspoň zelená značka tam je. Sadáme kúsok od vysielača a obedujeme. Tešíme sa, že dnes dávame všetko vpodstate v značkovom čase. Postupne prichádzajú všetci spolupútnici, tu ich asi vidíme pohromade naposledy.

Vyrážame asi o pol jednej, lebo slnko zase zašlo a začala byť zima. Čaká nás zostup mínus tisíc sto výškových. Zostupujeme najskôr po asfaltke, potom na správnom mieste treba preliezť zábradlie. Teda lepšie podliezť, je tam na to v ceste špeciálny výmoľ. Krížom cez lúku začíname klesať. Klesanie je pomerne ostré, kým sa dostaneme na cestu, klesneme asi o prvých tristo metrov.

Kúsok pod cestou je prameň, opäť berieme vodu. Ďalej klesáme, nie až tak prudko, ako cez lúku. Kúsok pod prameňom je podivná budova, z ktorej vedú drôty vysokého napätia. Zvažujeme, či tam končia, alebo začínajú a ak začínajú, tak že čo je zdrojom energie. Usudzujeme, že turisti, ale v tom prípade že by to chcelo aspoň nejaký turniket, ktorým by otáčali. Nakoniec dôjdeme k tomu, že slová turniket, turbína a turista budú mať určite spoločný základ.

Chodník ďalej klesá popri potoku popod vedenie. Problém začína nebadane. Zhora sa na chodník pripojí drobný pramienok. A potom ďalší. A potom ešte ďalší. A o chvíľu už ideme celkom solídnym potokom. Ja idem v sandálach a rezignujem dostatočne skoro. Robo si chce udržať suché botasy a ten to má výrazne náročnejšie. Dvakrát sa zrúbe, pochvaľuje si, že nikdy nie do potoka a vždu do suchého. Timo usudzuje, že Suchá Belá je oproti tomuto predsa len suchá. Pozerám GPS, že či sme fakt na značke, ale sme. Vedenie aj značka má o kúsok ďalej odbočiť vpravo, dúfame, že potok pôjde rovno. No máš ho vidieť. Potok zahne pekne s nami. Prispievam pár šutrami do hrádzky, ktorá ho má odviesť z cesty, ale vody je stále dosť.

Schádzame na cestu, ktorou vedie cyklistická trasa. Pozerám do mapy, že ako ďalej a čítam ju blbo. Vidím, že po spádnici ďalej dole a tak sa držíme vedenia. Je to zákerná chyba, lebo pod vedením nejaké stopy cestičky existujú, ale nie je to nič moc. Občas malinčie nad hlavu, občas bahno a opätovné brodenie, tradične desný padák. Tima trápia kolená. Ale potom zas príde kus cestičky a človek má pocit, že ide dobre.

Robo nám ujde, ale nakoniec to nejak zlezieme. Dole zapínam GPS, nech vidím, ako najlepšie sa dostať do dediny. Po nejakej poľnej ceste to dávame celkom hladko a v dedine sa opäť pripájame na značku. Ideme dedinou, stretávame nejakého miestneho staršieho Róma, čo si od nás pýta päťdesiat centov, hovorím mu, že si ani nie som istý, či mám na cestu domov. Stretávame Roba, ktorý vraví, že od neho chcel chlapík euro. Robo že nedá, ale že mu niečo nakúpi. Chlap, že si nakúpi aj sám. Pri nás už evidentne zľavil. Ale aj tak nič nedostal. Stretávame Košičana, ktorý sa čuduje, že kde sme blúdili, tak mu to opisujem. Robo sa až teraz dozvedá, že sme vlastne blúdili.

Cez Telgárt prichádzame na stanicu. Zastávka Telgárt - penzión je len taká minimalistická búdka. Sme tam ešte pred štvrtou, robíme záverečné foto, oddychujeme a hovoríme si, akí sme drsní, že sme tie Nízke Tatry prešli a že päťdesiatpercentné straty sú takto solídny výsledok. Čítam Bradforda. Prišmajchluje sa k nám kocúr, ktorý vyzerá, že by tiež chcel päťdesiat centov, ale ani poškrabkaním a pohladkaním nepohŕdne. Cestovný poriadok niekto dávno strhol, ale miestne decká vravia, kedy nám to pôjde. Sedíme rovno pod Telgártskou slučkou. To znamená, že vlak, ktorým pôjdeme, prejde najprv po viadukte, ktorý je rovno asi sto metrov nad stanicou, potom spraví otočku o vyše dvestosedemdesiat stupňov (z toho polovicu v tuneli) A vylezie z tunela pri stanici. Keď sa blíži, z tunela to fučí ako v metre.

Rozlúčime sa s kocúrom a sadáme na vláčik. Od sprievodcu kupujeme lístky. Cestovné ma vyšlo štrnásť euro aj nejaké drobné, takže mi presne jedno euro zostalo. Dobíjam mobil z posledných zvyškov elektriny, čo sú ešte v Powerbanku, volám Stele, či dobre došla, ozývam sa domov a požičiavam mobil Timovi. Robo sa pýta, či chodí nejaký vlak z Trenčína do Šaštína a keď sa dozvie, že nie, tvrdí, že to je dnes už druhá pesnička, o ktorej zistil, že to nie je pravda. Spomíname, klábosíme, pán, s ktorým cestujeme v kupé sa na nás dobre baví. V Bystrici prestupujeme. Timo mi odpovedá na otázku, ako je v Škótsku. Sledujeme pohyb vlaku na GPSke a pripadáme si ako v lietadle. Dorážame do Bratislavy. Robo vystupuje na Vinohradoch, ja s Timom na hlavnej.

Epilóg

Dobré to bolo. A krásne to bolo. Ale na rok dáme asi niečo ľahšie. A asi si kúpim trekingové paličky.

Plodina vandra: maliny a čučoriedky
Spolu sme prešli: 101,7 km
Celkovo sme nastúpali: 5523 m (tento rekord asi na Slovensku už nepadne)

Fotky Anino