Domov
Prihlásiť sa pomocou Microsoft Teams Prihlásiť sa
Vyhľadať
Domov  /  Aktivity  /  Školský vander  /  Školský vander 2015

Školský vander 2015

Naposledy upravené 19.08.2023 - pred 247 dňami Čítanie na 28 minút a 39 sekúnd

Biele Karpaty

Pekne. Veľmi teplo.

Prológ

Biele Karpaty sú jednou zo starých lások. Chodím do nich pravidelne aspoň štyrikrát do roka - robíme tam tábor na ktorom sa hrabú orchideové lúky plus nejaké víkendovky na jar a na jeseň. A kedysi dávno som časť z nich dokonca prešiel vrámci istého dobrodružného vandra, ktorý sa odohrával na jeseň počas poľovníckej sezóny. Poznám tam mnoho miest a na niektorých z nich som bol mnohokrát. Ale nikdy som neprešiel celé Biele Karpaty po dĺžke a nespojil si jednotlivé izolované miesta do jednej veľkej cesty. A tak padla tohtoročná voľba na tieto vŕšky.

Stuchlo sa cez Facebook pýta, či tam bude dosť stromov, lebo chce brať hamaku (sieť na spanie). Tvrdím mu, že áno, že Biele Karpaty sú pomerne lesnaté. Nakoniec to dopadne tak, že ju o stromy bude mať uviazanú len jednu noc. Miška si pýta posledné informácie. Šandyna na poslednú chvíľu odrieka, že je jej blbo, keď šťuchnem do Nicole, tiež odpíše, že nemôže, lebo robí. Maťa má na starosti krstňa, Vica varuje vnúča a Majovi sa práve narodil druhý syn. Pokúšam sa hecnúť Tomiho, ale bezúspešne. Ozýva sa ale Mišo, že by prišli aj s Dohnym, ale len na posledné tri dni. Nakoniec sa k nim pridá ešte Fofo.

Večer pred vandrom balím a nakupujem. Obieham Lidl, lebo tam majú dobré kondenzované mlieko aj Tesco, lebo tam majú dobré Müsli. Kriticky hodnotím svoj metrák živej váhy a dúfam, že svoj ctený organizmus nejako cez tie Biele Karpaty dostanem.

Streda 5. 8. 2015 (17,8 km, prevýšenie +680m)

Moja žena Zuzka ma vezie na autobusovú stanicu. Som tam už o siedmej. Už tam čakajú Stuchlo, Timo a Robo. Miška s maminou sa objaví presne v momente, keď sa jej chystám volať. O nikom ďalšom, čo by mal odísť z Bratislavy nevieme a tak sa presúvame k autobusu do Brezovej pod Bradlom. V Pezinku pristupuje Samo a podrobne nám opisuje, ako so súrodencami blúdili v kukuričnom poli. Pani, čo vystupuje v Budmericiach, sa pýta, kedy pôjdeme naspäť, aby sa tomu spoju vyhla. V Červenici pristupuje partia skautov, ktorí idú niekam na Branč a máme s nimi spoločný kúsok cesty.

Vystupujeme v Brezovej. Stretávame Dominika, ktorého priviezla mamka. Dominik sa pýta, či má brať stan. Vzhľadom na to, že máme iba jeden, ktorý nesie Robo, hovorím mu, aby ho zobral. Potom ale zvážim, že podľa predpovede má aj tak celý čas piecť a vravím mu, že nech ho radšej neberie. To už ale je jeho mamka preč, takže nám neostáva nič, než stan zobrať so sebou. Dominik nevie, ako ho rozumne primontovať k batohu a tak sa stanu ujíma Timo.

V Brezovej sa nám šťastne podarí nájsť značku a vyrážame smerom na Bradlo. Najprv von z mesta, potom popod les a nakoniec cez les. Robo so Samom miznú kdesi vpredu - časom sa z toho vyvinie tradícia. Ja fučím na konci. Aj z toho sa časom vyvinie tradícia. Cestou stretávame informačnú tabuľu, na ktorej je odfotený Štefánik s valaškou. Obiehajú nás skauti. Keď sa dotrepeme na Bradlo, Robo so Samom už majú obehnutú mohylu. Ale idú sa tam pozrieť ešte raz s nami. Obdivujeme mohylu a čítame si informačné tabule, z ktorých sa dozvedáme, že ju stavali čosi vyše roka, ale rekonštruovali sedem, zisťujeme, koľko vagónov travertínu sa použilo na stavbu (nepamätám si presné číslo, ale vyše 150) a usudzujeme, že v prípade zombie apokalypsy sme pred generálom v bezpečí. Fotíme sa pri mohyle a žasneme, čo robí v obelisku elektrická zásuvka.

Vyrážame ďalej, ale než vyrazíme, Samo zistí, že na mohyle nechal karimatku a fľašu s vodou. Našťastie všetko našiel. Zostupujeme do Jandovej doliny. Obiehame skautov a potom oni nás. Ochutnávam jabĺčka zo stromu pri ceste a zvyšok partie rieši právne aspekty tohto procesu. Lezieme na ďalší kopec typickou kopaničiarskou krajinou (políčka pri domoch rozdelené po vrstevnici pásmi stromov). Spomínam, ako mi kamarát, čo tam vyrástol spomínal, ako svojho času za komunistov nabehli súdruhovia s bagrami a v rámci združstevňovania a sceľovania na veľkej časti kopaníc tie pásy stromov vybagrovali. Stromy práve kvitli. Erózia, čo potom prišla, bola desivá, pretože za lejakov tečúcej vode nič nestálo v ceste.

Opäť raz obiehame skautov a cez lúku sa dostávame na vrchol momentálneho stúpania. Pečie. Pri pohľade dole sa vzduch nad lúkou vlní. Oddychujeme v tieni a potom sa po poľnej ceste dostávame do Polianky. Obzeráme krčmu, tešíme sa, že by tam mohli mať voľačo chladené, ale zisťujeme, že ju otvárajú až o piatej a tak sa vydávame ďalej. Cez pole schádzame do Myjavy. Nejako náhodne zídeme zo značky, šťastne sa na ňu vrátime, ale takmer obídeme oddychujúceho Tima. Našťastie si ho Stuchlo všíma a zbehne do neho strčiť. Okolo cesty rastú ringloty. Prechádzame okolo skládky zrekultivovanej s podporou Európskej únie. Skládku nevidno, iba ceduľu. Do Myjavy vchádzame cez cintorín. Nad hromadou smetí sa tam skvie nápis "Zákaz sypania smetí!!! Pod pokutou 5000 Sk". Asi to už dávno nevyberali.

Dorážame do Myjavy a je nám desne teplo. V ústach máme prach. Navštevujeme prvú krčmu, ku ktorej sa dostávame. Ja si platím jedno čierne pivo. Ľudia sa zvlažujú, čím môžu, servírka im nosí, či si poobjednávali, len na to moje pivo sa nejako stále zabúda. Možno preto, že som ho zaplatil dopredu a už je jasné, že neodídem. Úpiem. Servírka má háčkovanú blúzku s čiernymi lebčičkami. Príde mi to symptomatické. Nakoniec sa ale dočkám a pivo je skvelé.

Je ešte celkom skoro a tak zvažujeme, že či sa do Vrboviec nevybrať pešo. Keď však zvážime, že väčšina cesty je po asfalte a cez polia bez tieňa, vyhráva plánovaná autobusová preprava. Tak sa presúvame na miestnu autobusovú stanicu a čakáme asi dve hodiny. Idem s Miškou na zmrzlinu (v Myjave pri kostole majú fakt dobrú), objednávam si moju obľúbenú čokoládovú s jogurtovou a desne sa ňou okydám. Našťastie nespadla na zem a mohol som ju vpraviť späť do kornútka, ale tričko má dva mohutné hnedé fľaky s prímesou jogurtovej. Ale tvárim sa, že je to staré tričko po maľovaní a nakoniec ma s ním pustia aj do autobusu. Čítame knižku "Študáci a kantoři" a klábosíme, až kým nepríde autobus, ktorý nás odvezie do Vrboviec.

Z Vrboviec je to do nášho dnešného táboriska na Bučkovú Jamu ešte asi päť kilometrov. Ideme cestou cez pole a keďže zabudnem správne odbočiť, aj kúsok cez sad. Na náučnej tabuli píšu o orchidejkách, ktoré tu na lúkach kvitnú a je tam odfotený kamarát Maťo, ako behá za kosačkou. Prechádzame okolo Mitákovie gazdovstva a starý pán je práve vonku. Veľmi rád ho vidím živého, pretože už má naozaj svoje roky. Ťažká si, že Bučkovú Jamu tento rok nikto nekosil (je to lúčna rezervácia a kosiť ju treba), tak mu vravím, že Merty zo správy CHKO vravel, že sa s tým ešte niečo pokúsia spraviť. Gazda spomína, že museli stavať plot, lebo sa im tam premnožili daniele a všetko žerú a my spomíname, že sme jedno stádo videli cestou hore.

Dorážame na Bučkovú. Takú zarastenú som ju ešte nevidel. Berieme vodu zo studničky (niekto sa o studničku postaral a prirobil k nej rúrku), ja odopieram tričko a Stuchlo viaže hamaku o stromy. Varíme. Ja s Miškou si dávame hubovú krémovú polievku, aby bola hustejšía, drobím do nej žemľu. Mne chutí náramne, Miška si tiež pochvaľuje, že takú dobrú ešte nejedla.

Spať ideme pomerne skoro - okolo deviatej. Ja vybehnem dvadsať metrov na kopec, lebo odtiaľ lepšie vidno hviezdy, Robo a Timo sa pridajú. Ležím asi hodinu, čakám, kým sa poriadne zotmie a bude vidieť mliečna dráha. Niečo jasné letí od západu na východ, pravdepodobne nejaké Iridium. Spomínam na všetko krásne, tábory a ľudí, ktorých som tu zažil, roztápam sa v nostalgii a je mi jasné, že konkrétne toto miesto je mi naozaj veľmi vzácne a že to tam mám strašne rád. V lese huláka kuvik. Nakoniec skladám okuliare a zaspávam. V noci trochu otravujú komáre a trochu sa kĺžem po svahu, ale inak sa spí dobre.

Štvrtok 6. 8. 2015 (29,4 km, prevýšenie +957m)

Vstávame, raňajkujeme a balíme sa. Zarobím si nejak veľa ovsákov s mliekom a tak sa ku mne na raňajky pridáva Samo. Vyrážame už okolo ôsmej. Pre mňa je to dosť prekvapením. Vlani sme sa ráno zbierali tak dve hodinky, tento rok sme to stíhali za hodinu.

Cez lúku vybiehame na vrchol Žalostinej. Lezieme na rozhľadňu a kocháme sa výhľadom na Moravskú stranu. Oproti na Ostrom vrchu nad Vrbovcami sa otáča veterná elektráreň a na náučnej ceduli pod rozhľadňou na ňu nadávajú, že to tu špatí. V diaľke sa črtá vysielač na Veľkej Javorine, pri ktorom máme dnes nocovať. Keď sa vynadívame z rozhľadne, pokračujeme príjemným hrebeňom na severovýchod až kým nedorazíme na červenú značku (na rozhľadňu vedie iba náučný chodník). Touto červenou som už raz šiel, ale nejak sme vtedy blúdili. Teraz vďaka Samovi, ktorý správne rozlúštil hieroglyfy pod značkou neblúdime. Začína piecť, ešte že ideme zo správnej strany lesa. Pri šípke, ktorá naznačuje, že cesta by mala zabočiť do lesa, všetci zabočia do lesa. Ja idem rovno, lebo chcem pozrieť, či je pokosená Štefanová a čírou náhodou zisťujem, že správna cesta vedie tade. Tak prejdem asi päťdesiat metrov, leziem do lesa na správnom mieste a čakám, kedy sa kamaráti vynoria z podrastu. Pokračujeme ďalej lesom a potom lúkou po nesprávnej strane lesa (pečie priamo na nás). Veterná elektráreň na Ostrom vrchu sa zdá byť stále rovnako ďaleko. Stuchlo tvrdí, že sa nám s každým otočením posmieva, že sme vlastne ešte nikam nedošli.

Prichádzame na Tri kamene. Je to dávne hraničné miesto. Sú tam naozaj tri veľké kamene. Dva staré a jeden nový. Z popisu sa dozvedáme, že tam pôvodne boli tri staré, ale jeden ukradli. Na jednom starom kameni je latinský nápis, že je to hranica Uhorského kráľovstva. Okrem tých troch kameňov je tam obďaleč aj štvrtý a na ňom je vytesané, že tam Jiří Grygar zasadil lipu.

Opäť ideme cez pole a zas desne pečie. Ideme z kopca, oproti nám do kopca idú traja drsní chlapi na bicykloch. Spoločne konštatujeme, že desne pečie. Obchádzame okolo úľov so značkou biohazardu a zisťujeme, že sme nepostrehli správnu odbočku, takže sa vraciame. Prichádzame ku kuželovskému veternému mlynu, ktorý patrí pod technické múzeum. Keďže mlyn je na moravskej strane a my českou menou práve neoplývame, dohadujeme sa chvíľu s tetou na spôsobe platby. Nakoniec to zatiahnem v eurách s tým, že si od každého vyberiem po eure buď priamo, alebo v naturáliach a Stuchlo správne pochopí, že ma má pozvať na pivo. Kuželovský mlyn je krásny veterný mlyn holandského typu, ktorým ešte občas pri dobrom vetre točia. Teta kustódka nám porozpráva veci okolo neho napriek tomu, že nie je patričná hodina na takúto prezentáciu. Dozvedáme sa, že mlynárovci pôvodne bývali v mlyne a až potom pristavili chalupu. Žasnem nad tým, že dole v mlyne mali pec a divím sa, že ten mlyn dávno nevybuchol. Teta kustódka vraví, že mlynov bolo voľakedy oveľa viac a mnoho z nich skutočne vybuchlo, ale že múčny prach sa častejšie chytil od toho, že brzdili drevené mlynské kolo drevenými čeľusťami a to vyrábalo teplo. (Kolo bolo treba brzdiť, aby sa dali z lopát vytiahnuť výdrevy.) Okrem toho sme sa dozvedeli, že mlynárovho syna zabil počas druhej svetovej cez okno šrapnel z bomby, ktorú tam vyhodilo nejaké lietadlo vracajúce sa z náletov a že mal chalan pred svadbou.

Berieme vodu zo studne pri mlyne a pýtame sa tety kustódky, či existuje nejaká skratka do Javorníka nad Veličkou, lebo trepať sa tam cez Veľkú nad Veličkou sa nám zdá byť príliš veľká okľuka. Dozvedáme sa, že máme vyjsť k veternej elektrárni a za ňou sa dať vpravo popri lese cez ohradníky. Opäť ideme po nesprávnej strane lesa. (Áno, hnusne pečie.) Chýba Samo, myslím si, že je vpredu, nakoniec sa ale ukázalo, že sa vybral po druhej strane lesa. Stretávame sa na kopci. Na Sama nepieklo. Odbočujeme na pravdepodobne správnu cestu. Prechádzame cez elektrické ohradníky na dobytok a chvíľu riešime topologický problém, ako odopnúť a potom opäť zapnúť na póvodné miesto dva dráty pod dobytkárskym napätím (to je také, čo neublíži, ale kopne), keď sú dva nad sebou a každý drát drží iný človek. Cesta sa stráca v poli a tak ideme po okraji poľa. Samo hlási, že za ním je priekopa. Vidíme. Ale keď prídeme bližšie, zistíme, že za priekopou je ešte väčšia priekopa hlboká pár metrov a po jej dne vedú koľaje. Takže vyťahujem GPS a dozvedám sa, že pár metrov popri priekope by sme mali nájsť most.

Most skutočne nájdeme. Hneď za ním je Javornícka rozhľadňa ukotvená oceľovými lanami. Oddychujeme v prístrešku pri rozhľadni a jeme. Liepame sa na rozhľadňu a tá sa podozrivo kýva. Ale drží. Odhadujeme, že do Javorníka by sa malo dať dostať po poľnej ceste priamo od rozhľadne. Skončíme na nejakom družstevnom dvore pri prastarom traktore zarastenom burinou. Samo robí nejaké úpravy na batohu a ja vykladám históriu najväčších malérov v histórii Spiritual Kvintetu. Nakoniec sa z dvora nejako vymoceme a dostaneme do centra Javorníka.

Javorník nad Veličkou je náramne pekne upravená dedinka. Po zelenej odchádzame po Filipovom údolí. Civilizácia nás sprevádza pomerne dlho. Dolu údolím tečie potok. Zastavujeme sa a umývame si nohy, Miška ošetruje pľuzgiere, periem šatku. Schladení pokračujeme ďalej. Filipovo údolí je oveľa civilizovanejšie, než bolo, keď som cez neho išiel naposledy niekedy pred dvadiatimi piatimi rokmi. Pri Dolní búde bereme vodu. Voda je dobrá, ale Dominika uhryzne sršeň do krku. Bolí to fest, Dominik zvažuje, či nezabaliť vander, Stuchlo ho dopuje antihistaminikami. Dominik sa nakoniec hecne a dojde vander až do konca.

Prichádzame na Megovku. Megovka je chata, ktorá patrí lesníkom a ku ktorej sa viažu moje ochranárske začiatky. Ešte ako prvák matfyzák som sem chodieval s matfyzáckymi Brontosaurami pomáhať pri robotách v lese a na Megovke sme spávali. Ale až teraz sa s prekvapením dozvedám, že na Megovku poriadal výlety už Jozef Miloslav Hurban (má na chate novú pamätnú plaketu) a na tieto výlety s ním chodili Leoš Janáček, bratia Úprkovci, bratia Mrštíci či Dušan Jurkovič. Opäť ma zmáha nostalgia. Zdravíme sa mamkám s potomstvom, ktoré sú tam teraz na výlete a začíname s hlavným stúpaním dnešného dňa na Veľkú Javorinu.

Stúpame pomerne prudko, najprv lesom, potom cez lúky až na Kubíkův vrch na ktorom sa opaľuje motorkár. Od Šibenického vrchu, kam sa máme pobrať, každú chvíľu niečo prifrčí, raz traktor s vlečkou naloženou senom, raz motorkár, raz cyklisti. Zakaždým strašne zvíria prach a my musíme čakať, kým sa usadí, aby sme sa pobrali ďalej a máme dôvod ešte chvíľu ležať. Nakoniec sa ale pohneme. Cez cestu nám prebiehajú ovce a bľačia. Zaujímavé pozorovanie je, že elektrický ohradník je okolo lúky vľavo a ovce sú v lese vpravo. Uzatvárame, že ten ohradník je tam preto, aby sa ovce nemohli vrátiť na lúku. Cez ďalší les prichádzame na rázcestie s červenou. Má tam pomník Dibrov - ruský partizán, ktorého tam zabili cez vojnu. Slabikujem ruský text, ale potom ma upozornia, že pod tým je to isté po slovensky.

Ťaháme po červenej na Javorinu. Sme unavení, už sme toho prešli naozaj veľa. Snívam o tom, že si na Holubyho chate pod Javorinou dám kapustnicu a pivo a táto myšlienka ma udržiava v chôdzi. Pritom si uvedomujem, že tam pradepodobne prídeme dosť neskoro a asi už variť nebudú. Cesta ide po hranici a je krásna, ale je jej nejako veľa. Našťastie je to viac-menej rovinka a posledný stupák je až úplne pred Javorinou.

Idem tradične posledný a leziem na hrebeň. Hrebeň Veľkej Javoriny je holý, na vzdialenejšom konci je vysielač, ktorý sa podobá na raketu. Zapadá červené slnko. Už nie je tak horúco. Vidím, že kdesi predo mnou sa zvyšok výpravy namiesto po červenej vydáva na Holubyho chatu po nejakom miestnom náučnom chodníku. Váham, čo robiť, lebo po tej červenej je to rýchlejšie. Nakoniec sa vyberiem za nimi, ale keď vidím, že idú relatívne rýchlo späť, vraciam sa na červenú. Neskôr sa dozvedám, že náučný chodník opustili, lebo sa na nich zniesol roj okrídlených červených mravcov a tí hrýzli a nechceli sa ich pustiť. Po červenej teda dochádzam na Holubyho chatu, kde už je Samo, ktorý nezablúdil. Časom dorážajú aj ostatní, našťastie už bez mravcov. Chata je otvorená, majú na nej obrovského hovoriaceho papagája a skvelého chatára, ktorý pre nás ešte navarí, len musíme štvrť hodiny počkať, kým spravia večerné upratovanie kuchyne. Väčšina si dáva bryndzové halušky, tiež váham, ale nakoniec si dávam tú vysnívanú kapustnicu. Dobre robím, pretože je skvelá a je k nej dosť chleba. Okolo stolov behá veľký írsky vlkodav.

Volám chalanom, ktorí sa dnes večer majú pripojiť. Mišo tvrdí, že nás snáď dnes nejako nájdu. Ukladáme sa na lúku kúsok od chaty. Prvý a jedinýkrát stavajú chalani stan. Stuchlo nemá stromy na hamaku a tak sa uväzuje na koly z nejakej bývalej ohrady. Ukazujem Miške letné súhvezdia. Hviezdy sú jasnejšie, než včera, lebo je viac hodín. Občas padne nejaký meteor. Som taký unavený, že spím bez budenia sa až do rána. Chalani sa neukážu.

Piatok 7. 8. 2015 (25 km, prevýšenie +960m)

Budíme sa. Stuchlo vraví, že spal prerývane a bol ho strašiť vlkodav. Raňajkujeme a balíme. Do táborišťa nám vlezie vlkodav a pokúša sa vykakať. Zvažujeme, čo nám tým chce naznačiť. Okolo nás krížom cez lúku obieha terénne auto. Najprv hore, potom dole ku chate, potom zase hore, potom opäť ku chate. Možno nám tiež chce niečo naznačiť. Telefónujem Mišovi. Dohadujeme nové miesto stretnutia v Květné. Začíname klesať po zelenej z Javoriny. Miška má odtlaky vpredu, takže ju tlačia. Vodu neberieme, lebo po ceste má byť studnička, tú ale nenájdeme. Stretáme cyklistku, ktorá ide oproti a ukazujeme jej, kde práve je.

V Květné hľadáme krčmu. Nič nie je otvorené, ale zaklopeme a dovolia nám nabrať si vodu. Okrem toho tam majú wifi. Miška nás ide opustiť, tak jej hľadám nejaké rozumné spojenia. Zistí sa, že jej ide niečo asi za pol hodiny z kilometer vzdialenej hranice a tak sa s ňou lúčime. Odvtedy sme čisto pánska spoločnosť.

Prichádzajú Mišo, Dohny a Fofo. Do Květné dorazili autom niekedy okolo jedenástej večer a vybrali sa na Holubyho chatu, ničmenej nie po turistickej, ale po cyklistickej značke. Po čase zablúdili, vybrali sa hore nejakou strmou lúkou a asi v jej polovici to vzdali. Takže spali na zjazdovej lúke a okolo sa pásla zver. Ráno nás nachádzajú a kultúrna úroveň spoločnosti stúpa, pretože Mišo má gitaru. Okrem toho z aktuálnych deviatich členov sú tu až traja, ktorí sa vyskytovali na historicky prvom vandri.

Odchádzame z Květné. Samo kupuje fľašu sirupu. Miestne tetušky sa pýtajú, či sa nám v tom horku chce a keď ich oboznámime s cieľom cesty konštatujú "Tak to jste skutečňí turisti". Pripadáme si až do prvého stúpania ako desní frajeri. Prvé stúpanie začína už za dedinou. Kedysi som to šiel v protismere a zúfalo sme vtedy poblúdili a tak varujem dav, nech sa držíme pospolu, nech zablúdime spolu. Ale z Květné na Novú horu je to vyznačené pekne a tesne pod vrcholom zvládneme aj prechod cez veľkú lúku. Na vrchole oddychujeme, Mišo hrá na gitaru a Stuchla kusne osa. Pre zmenu pekne a veľmi teplo. Zostupujeme do Bošáckej doliny, cestou berieme vodu z prameňa Janáčkova kyselka. Voda je sírno-železitá, Dohny konštatuje, že je to, akoby ste k tomu cucali klinec. Neskôr zisťujeme, že tých prameňov je tam šesť a zvažujeme, či sa jedná o degustáciu. Ostalo ale pri degustácii toho jediného prameňa.

Údolím Bošáckej doliny tečie potok, ktorý treba prebrodiť. Chalani predo mnou vravia, že sa to dosť šmýka, lebo je to na dne porastené nejakým žabincom. Skúšam prejsť najprv po nejakom dreve, potom sa dávam do brodenia, potom zisťujem, že sa to fakt šmýka a zrúbem sa do potoka. Namočím mapu, takže behám s veľkou rozprestretou mapou, aby dobre vyschla a som jasný turista.

Aj cestu z Bošáckej doliny na Lopeník som už voľakedy išiel v protismere a pamätám sa, že som si vtedy hovoril, že oproti by som to ísť nechcel. Mal som pravdu. Z doliny na kopec sa počas tri a pol kilometra nastúpa 550 výškových metrov, z toho prvý kilometer sa veľmi nič nedeje. Zvyšok sa ukázal byť najhorší výšľap celého vandra. Ťaháme sa hore po lesných cestách. Fučím. Keď si hovorím, že by to tu už niekde malo byť, pozriem GPSku a dozvedám sa, že ešte dvesto výškových metrov. A tak fučím ďalej. Samo zablúdi, ale aj tak je na vrchole skôr ako ja. Pri vedomí ma udržiava predstava niečoho príjemného - konkrétne krabička treščej pečene, ktorú otvorim hore. Nakoniec dorážam a nachádzam tam vyčerpané mužstvo. Ľudia polihujú na lavičkách, ktorých je tam dosť, Stuchlo naťahuje hamaku, podaktorí jedia. Tima kusne osa. Stuchlo mu dáva antihistaminikum, ale varuje, že potrebuje pre seba rezervu jedno denne, takže nech už nikoho osa nekusne. Chvíľu relaxujem, potom otváram treščiu pečeň, nabaštím sa a vypijem aj olej. Jediný problém je, že na zapitie je iba voda a tak pijem opatrne, nech sa to s tým olejom veľmi nepobije. Lezieme na rozhľadňu (na našej ceste v poradí tretiu a poslednú). Vyzerá to z nej, že ďalej nás čaká celkom príjemná cesta - teda pokiaľ sa dá dovidieť. Zapisujeme sa do vrcholovej knižky, budíme Miša a Fofa, ktorí si stihli zdriemnuť a ideme ďalej.

Cesta naozaj získala na priechodnosti - široká lesná cesta s jemným klesaním. Cez Malý Lopeník a Kobylec zliezame do sedla pod Mikulčinym Vrchom a ja opatrne trávim treščiu pečeň. Keď tu sa asi päťdesiat výškových metrov nad sedlom odohral zázrak. Sedlo je pomerne pusté, samé lúky, na dohľad vpravo nejaká stará stodola a úzky turistický chodník, ktorý prechádza cez nejaké elektrické ohradníky. Keď tu zrazu ceduľa v zmysle "Krčma 40 m". V ponuke pivo a kofola, nejaké nanuky a v prípade záujmu aj doma údená klobáska s chlebom. Robo so Samom zrejme neuverili v reálnu možnosť výskytu takéhoto významného objektu na takom opustenom mieste a zbehli až do sedla, takže Stuchlo ide pre nich a ja s Dominikom ideme na prieskum trhu. Krčma je v podstate dom s dvorom a kúsok od neho lavice so slnečníkmi. Pred domom sedia domáci, na lavice si sadáme my - hostia a jedna dievčina z domácich sa pýta, že čo to bude. Dominik skúma kofolu, ja pivo. Prieskum dopadol vynikajúco, veci sú skvelo vychladené, moja treščia pečeň nachádza vytúžený kľud. Prichádzajú aj ostatní a reštaurujeme sa. Okrem toho doberáme vodu (pri tej príležitosti vylievam sírovku z Janáčkovho prameňa).

Zreštaurovaní si relatívne ľahko podrobujeme Mikulčin vrch. Cesta vedie po asfaltke, Stuchlo fotí zrazenú modrú jaštericu. Hore sa ale začína prejavovať únava. Fofo tvrdí, že by sme to mohli zapichnúť na Vyškovci, ja na neho vrčím, nech mi nedemoralizuje mančaft. Tak Fofo tvrdí, že nie, že to dnes potiahneme až do Púchova a ja na neho vrčím, nech mi nedemoralizuje mančaft. Dohny sa tiež tvári, že už by to zapichol, tak mu ukazujem, že aha, z Vyškovca je to do Rovného už len kúsok a vžum a už sme tam. Dohny sa na tom "vžum" baví a kedykoľvek je reč o nejakom dlhšom šľapaní, povie vžum. V Rovnom je ale rybník a ja dúfam, že sa mi tam podarí poumývať, lebo už je naozaj treba.

Na Vyškovec vedie asfaltka so skvelými výhľadmi. Stuchlo nachádza vážku, ktorá sa asi zrazila s autom a ktorá žije už len trošku. Zato mu odhodlane sedí na prste a Stuchlo ju potom fotí. Okolo Vyškovca sa mala odohrať jedna z najväčších leteckých bitiek druhej svetovej vojny v strednej Európe. Dole po žltej majú mať pamätník britskí letci, ale nenašli sme ho.

Už je dosť neskoro. Zostupujeme po žltej okolo kopca Příslop (českú verziu tohto obľúbeného názvu vidíme prvýkrát), najprv po ceste, potom lesom a potom zablúdime. Našťastie sa vďaka GPS dosť rýchlo nájdeme a lesnou cestou, ktorá ide približne našim smerom prichádzame opäť na značku. Pomaly sa stmieva, až sa zotmie úplne a tak ideme pri baterkách. Dorážame do Rovného (čo je časť Starého Hrozenkova) a Robo sa pýta na rybník. Miestni nás odkazujú správnym smerom. Rybník vyzerá neprístupne, má strmé brehy a ja sa v duchu lúčim s hygienou. Za rybníkom je ale verejný kemp. A v ňom sprcha s teplou vodou. A tak sa nechávame zlákať a verejne kempujeme.

Stuchlo viaže hamaku na nejaké zastrešené pódium, ja sa prvýkrát v histórii školských vandrov sprchujem v teplej vode a potom s Fofom varíme hrachovú polievku, na ktorej si spálim papuľku. Po nej ešte varím mätový čaj, ale je horúci a tak si ho nechávam na ráno. Kemp v Rovnom má okrem teplej sprchy poväčšinou už len nevýhody. Rovno nad kempom vedie hlavný ťah z Trenčína do Čiech, takže celú noc hučia kamióny. V kempe je verejné osvetlenie, ktore stále svieti. Pokosenou trávičkou prerastá mladá žihľava. Je tam tvrdo a nerovno. A celú noc po mne niečo lozí. Ráno zisťujem, že ležím hneď vedľa mraveniska, ale aj ostatní, ktorí si vylosovali karimatkami rozumnejšie miesto, reportujú, že aj po nich lozili mravce. Som ale dosť unavený na to, aby som sa vyspal aj za takýchto podmienook.

Sobota 8. 8. 2015 (22,7 km, prevýšenie +745m)

Keďže mám v hrnčeku čaj odvčera, neraňajkujem müsli, ale sa napchám hobitkami a zapijem ich tým čajom. Chceme vyraziť do ôsmej, nech sa minieme so správcom, keď už sme mu úspešne večer unikli neskorým príchodom. Mišo varí čaj ráno, ale ten nestihne vychladnúť. Dohny vylieva svoju zásobu fernetu a fľašku venuje Mišovi, aby mal v čom zobrať čaj. Vyrážame. Dohny nás opúšťa s tým, že sa ide prepravť do Květné pre auto a v nedeľu pre zvyšok zostavy príde.

Začíname stúpať v dosť ostrom tempe po asfaltke a slniečku (pekne, veľmi teplo) na Bedové. Tam ale žltá značka odbočuje nečakaným smerom v rozpore so všetkými mapami, ktoré máme so sebou. Staré značenie je zatreté a na hríbiku chýba informácia, kam vlastne nová žltá vedie. Takže zvažujeme, či ísť po novej značke, ktorá môže viesť ktovie kam, alebo skúsiť prejsť starou, ktorá vedie priamo k žítkovskej priehrade, ale už môže byť nepriechodná. Nakoniec sa vyberieme po starej. Keď prechádzame okolo nejakej chalupy, miestny dedko nás pozve ďalej, že tam má poslednú žítkovskú bohyňu. (Žítkovské bohyne bývali miestne vedmy.) Dedko tam má vyrezanú babu čoby samorast, okrem nej aj prasa a ufóna. Na latríne má hrdý nápis "Volební místnost" a tvrdí, že si tam človek môže zvoliť, či sa vy... alebo po... . Kebyže ideme po novej žltej, toto by sme nezažili.

Cesta dole sa ukazuje byť priechodná úplne v pohode. Popri detskom ihrisku plne obsadenom deťmi schádzame na asfaltku, napájame sa na modrú značku a začíname stúpať hore dolinou na Javorník. Spomínam kamarátku Bebe, ktorá pred pár rokmi absolvovala podobnú trasu ako my, ibaže v protismere - z neďalejek Dolnej Súče na Bučkovú jamu. Ako bonus mala so sebou stádo deviatich kôz. Okolo cesty sú také trochu hustejšie lazy. Berieme vodu z prameňa pri ceste. Ja mám ešte vodu z kempu a tak nedoberám, neskôr sa od Miša dozvedám, že som minul jednu z najlepších vôd doteraz. Na ochutnanie mi dáva odpiť zo svojej. Stretávame tri baby z Valašských Klobouků, ktoré idú v protismere. Vravia, že na Javorníku je pekne, ale sucho a že posledná voda, ktorú stretli, bola v Svatom Štěpáne. My im vravíme, že voda je tu kúsok dole pri ceste.

Prechádzame okolo tábora, kde deti behajú okolo preliezok dokolečka a konštatujeme, že cez prázdniny ľudia robia aj väčšie blbosti, ako my. Lezieme cez lazy do lesa, stúpanie je veľmi príjemné. Stretávame ešťe jedného turistu. Uprostred lesa nachádzame lavice so stolmi, na každého vyjde jeden stôl, polihujeme, Fofo pospáva. Cez Baštu a Na Koncích stúpame na Čerešienkovú a usudzujeme, že je zrejmé, kedy sa k pomenovaniu kopca konečne dostali Slováci. Stúpanie je ale mierne a trend vydrží až na Javorník.

Javorník je lesnatý kopec s vrcholovou knižkou. Na českej strane obrázok svatého Václava, na slovenskej reliéf Sedembolestnej, ako sa na správnu hranicu medzi Českom a Slovenskom patrí. Chvíľu oddychujeme a začíname zostupovať. Najprv pomerne prudko, potom chvíľku blúdim, lebo ostatní sú niekde predo mnou a ja strácam značku, potom príjemná cesta po okraji lúky. Robo so Samom si nevšimli hríbik a tak nás čakajú pri dome poniže. Stíhajú získať kľúčové informácie o prameni aj o krčme. Pomedzi riedky mladý les, ktorý vyzerá, ako bludisko postupne schádzame do Svatého Štěpána.

V Štěpáne majú výdatný prameň, ku ktorému chodia aj miestni. Zakecávame sa so sympatickým chlapíkom, ktorý sa nás vypytuje, akú zver sme videli. Stuchlo mu sľubuje, že mu pošle fotku zrazenej modrej jašterice. Chlapík nám dáva tip na táborenie na slovenskej strane Vlárskeho průsmyku a potvrdzuje polohu krčmy. Zliezame na hlavnú cestu a plazíme sa do krčmy.

Krčma je sympatická, dá sa v nej platiť aj zahraničnou menou - teda eurami. Miestni sa nás pýtajú, že či nám nie je teplo. My, že preto sme v krčme. Pri krčme je detské ihrisko pri ktorom parkuje asi dvadsať detských traktorčekov. Dopĺňame kvapalinu, chrúmeme lupienky a testujeme nanuky. Všetko je náramne uspokojivé. Od náhodného štamgasta dostávam pripínaciu placku s nápisom "Svatý Štěpán - 200 let". Keď sa vykrčmujeme, poberáme sa do Vlárskeho průsmyku.

Značka, ktorá sa nachádza na stĺpe v priekope medzi cestou a koľajami nás zmätie a tak niektorí pokračujeme po zeste a niektorí (Robo) po železnici. Obe sa ale po čase stretnú a železničný variant vyzerá lepšie, takže pokračujeme po železnici všetci. Čhvíľu rozmýšľame, či to nezapichnúť na najbližšej lúke, ale nakoniec to dotiahneme až na stanicu.

Oddychujeme. Niekoľkí sa vydávame na prieskum a niekomu (tuším Robovi alebo Stuchlovi) sa podarí potvrdiť táborisko, o ktorom nám vravel chlapík v Štěpáne. Vyrážame spraviť pokus o presun. Samo by rád počkal este na príchod osobáčiku, ale je to ešte asi pol hodiny, bojím sa, že by sa zotmelo a nestihli by sme varenie posledného večera vandra a tak ho ukecávam, že zhodíme bágle na táborisku a potom sa prípadne môže vrátiť. Ale už sa nevracia. Ideme kus po asfalte na slovenskú stranu, potom vľavo popod železničný most a tam nachádzame táborisko snov. Rovná lúčka, gazebo, ohnisko, nikde nikoho, kúsok ďalej dve futbalové bránky a jeden basketbalový kôš - aj keď ten basketbal si na tej lúke neviem celkom predstaviť. Smelý Stuchlo viaže hamaku o gazebo. Varíme všetko možné - ja na osmaženú cibuľku hádžem klobásu od Miša, potom paprikáš od Vitany a zahusťujem to parenicou. Mišo robí chilli fazuľu. Najeme sa vynikajúco a potom slávnostne zbaštíme pixlu ananásu. Ukazujem Mišovi súhvezdia a Mišo tvrdí, že kebyže je ženská, tak už som ho zbalil. Vzhľadom na to, že po slovenskej časti železnice do Vlárskeho Průsmyku jazdia vlaky už iba výnimočne, je celú noc ticho a spí sa kráľovsky.

Nedeľa 9. 8. 2015 (15,4 km, prevýšenie +555m)

Budíme sa a raňajkujeme. Hľadám si tiché miestečko a keď je hotovo, zisťujem, že som vykonal dielo priamo do mraveniska červených mravcov. Všetky následné činnosti patrične urýchľujem. Ľudia v tábore to vnímajú ako pomstu za všetky príkoria, ktoré nám počas cesty hmyz spôsoboval. Stuchlo rozvíja, ako to mohlo vyzerať z pohľadu mravcov a vychadza z toho celkom solídny apokalyptický film s mimozemšťanmi.

Timo odchádza chytať spoje do Brezna. Fofa zlanári Paľo na stolné hry, Fofo vyhlasuje, že už je turisticky saturovaný, takže nás opúšťa tiež. V počte šesť kusov sa teda vydávame na Sidóniu. Na Sidónií má vraj byť dobrá krčma, ale ešte majú zatvorené. Stretávame ešte dve studničky. Rúrka od prameňa je prevedená ponad potok ku ceste a voda potom steká späť do potoka. Pri studničke je svätý obrázok. Chatovou oblasťou sa presúvame do lesa a začíname stúpať. Vydupeme na Hrabie a po lúkach (pekne, veľmi teplo) sa presúvame ku kaplnke na Brezovej. Cestou vidíme naproti na stráni nejaké živočíchy, Stuchlo najprv odhaduje, že kravy, keď sa ale pozrie do ďalekohľadu, zisťuje, že sú to ľudia. Mišo sa pýta, či sú tam aj baby. Keď sa dozvie, že áno, pýta si od Stuchla ďalekohľad a keď sa pozrie do ďalekohľadu, tvári sa sklamane.

Prichádzame ku kaplnke (Robo má na nás náskok asi trištvrte hodiny a Samo asi pol). Okolie je upravené a s lavicami, raz za rok tam mávajú omšu. Oddychujeme a berieme vodu, lebo je tam dobrý prameň. Tradične nás obletujú osy. Samo tvrdí, že začína pršať, ale to len na neho prská voda z prameňa, čo sa odráža od kameňa. Po modrej s krásnymi výhľadmi sa presúvame ku chatám pri Vršatci. Nájdeme tam iba Sama a bojíme sa, že Robo už zdrhol do krčmy, našťastie nás čaká pri odbočke na Vršatecký hrad. Pobeháme hrad, všetci okrem Sama, ktorý sa zľakne nápisu "nebehajte mimo chodníkov" na náučnej tabuli. Hrad je skvelý, výhľady na všetky strany, dole pod hradom cintorín. Keď hrad obehneme, poberáme sa do Vršateckého Podhradia do krčmy, kde dopĺňame kvapaliny. Po Robovom príklade si dávam čokoládové Magnum a dobre robím, lebo je skvelé. Mišo volá Dohnymu, že má pre nás prísť do Červeného Kameňa. Robíme z pohárov matriošku, do ktorej väzníme osy. Keď začneme rozoberať politiku, Robo navrhne, aby sme už išli.

Vyberáme sa teda na posledný kúsok cesty. Prechádzame po čiernej asfaltke najprv cez lúky a potom cez les. Naďalej riešime politiku a vyriešime všetky svetové problémy. Vľavo od cesty je krásny machový vodopádik a tak umývame nohy, nech vyzeráme civilizovane. Nad Červeným Kameňom je zaujímavé bralo, podľa ktorého má zrejme obec meno. Prichádzame na námestie a tešíme sa, že sme prešli maximalistický plán. Navštívime ďalšiu miestnu krčmu, popíjame hroznovku a čakáme na Dohnyho s Fordom. Dohny doráža a keď mu oznámime, že sme vyriešili všetky svetové problémy, tvrdí, že jeho strýko ich už vyriešil predvčerom. Je nás aj s ním sedem, miest v aute je päť, takže si so Stuchlom hovoríme, že pôjdeme vlakom. Samo znalecky vyhlási, že síce to ide z Púchova za štvrť hodiny, ale keďže je nedeľa, tak bude meškať. Nie celkom verím, že sa to dá stihnúť, ale o dve hodiny ide ďalší vlak, takže Púchov je pre nás dobrý cieľ. Dohny s Mišom sa dohadujú, kto bude šoférovať, nakoniec Mišo buchne päsťou po stole a šoféruje on. Napriek divným nápadom navigácie nás dopraví na púchovskú stanicu. Na stanici stojí vlak. Lúčime sa s chalanmi a vybiehame. Vlak stihneme. V chodbičke je teplo, ale vezieme sa. A od Trnavy dokonca aj sedíme. Prichádzame na hlavnú bratislavskú stanicu, moja Zuzka nás berie domov.

Epilóg

Pre mňa to bol vander splnených želaní. Jednak som chcel Biele Karpaty prejsť už dávno, jednak čo som si zaželal sa mi splnilo. Bol som na Bučkovej aj na Megovke, kapustnica, hygiena, treščia pečeň s pivom, ešte aj ten vlak sme stihli. Pekne bolo. Ak budem vládať, na rok idem zas. Len budem musieť vymyslieť nejakú ľahšiu trasu, nech nám aj nejakí noví ľudia prídu.

Plodina vandra: Slivky, černice, jabĺčka, z každého trošku.
Spolu sme prešli: 110,3 km (doterajší rekord)
Celkovo sme nastúpali: 3897 m

Stuchlove fotky
Aninove fotky