Domov
Prihlásiť sa pomocou Microsoft Teams Prihlásiť sa
Vyhľadať
Domov  /  Aktivity  /  Školský vander  /  Školský vander 2014

Školský vander 2014

Naposledy upravené 19.08.2023 - pred 247 dňami Čítanie na 27 minút a 9 sekúnd

Vtáčnik a Lúčanská Malá Fatra

Prológ

Kedysi dávno v minulom tisícročí, keď ešte moja žena nebola mojou ženou (ak správne rátam, tak v lete 1991), sme chceli prejsť s našimi vtedajšími krúžkarmi Tríbeč a Vtáčnik. Tríbeč sme prešli, ale na Veľkom Poli nás príšerne zlialo a tak sme vander museli prerušiť a do Vtáčnika sme sa už nedostali. Vtáčnik teda pre mňa zostal veľkou neznámou, čo mi bolo ľúto aj z toho dôvodu, že v tých lesoch bol môj dedo horárom. Vtáčnik je ale na päťdňový vander príliš krátky. Chcelo to ešte ďalšie vŕšky - tak na tri dni - a tak bola do plánov pridaná Malá Fatra. Konkrétne jej južná časť Lúčanská Fatra, lebo severnú sme už prešli pred tromi rokmi.

Majo, ktorý je vo Vtáčniku doma, píše na Facebook, že na Vtáčnik je krajšie sa vyliepať z Oslian, než z Veľkého Poľa a tak operatívne meníme trasu. Majovi však odíde koleno a tým pádom na vander nejde. Saša išla s inou partiou, Diana zvažuje, že by išla aspoň Vtáčnik, ale nakoniec sa neozve. Enka ide na vander priamo z Nebrovej, tie tri dni medzi akciami je u nás a tak ideme spolu nakupovať. Keď sa večer balím, Miška vyhlási, že zajtra ide pozrieť Johy. Ja, že Johy nebude doma, lebo bude na vandri. Ale pre istotu overujem a zisťujem, že Johy predsa len doma bude a na vander nejde, lebo je nachcípaná. Samo K. píše, že dôjde na miesto vlakom, lebo je mu to lacnejšie. Dávam podľa dávneho receptu Jakuba Slaninku zamraziť kofolu a ukladám sa spať.

Streda 6. 8. 2014 (13,5 km, prevýšenie +1144m)

Moja žena Zuzka nás ráno s Enkou vezie na autobusko na Nivy. Enka sa nejak nevie vytrepať z domu a tak ju súrim. Síce si u nás zabúda lyžicu a uterák, ale nakoniec nemeškáme. Na Nivách už sú Šandyna s Džarom, Timo a Samo R. a niekde sa tam poflakuje aj Aďo. Volám Bashi, či príde a ona hovorí, že práve doráža na stanicu. Presúvame sa k autobusu. Dohadujem so šoférom uskladnenie batožiny, varujem ho, že je nás viac a že ideme do Oslian. Šofér sa pýta, že čo sa deje v Oslanoch a Šandyna hovorí, že tam začína vander.

Vezieme sa. V Topoľčanoch je prestávka a tak ideme s Aďom okuknúť stanicu. Na záchode platím 20 centov a dostávam na ne číslovanú potvrdenku "Poplatok za použitie WC" veľkosti asi 5x10 centimetrov.

Dorážame do Oslian. Stretáme Sama K. a tým pádom naša tlupa dosiahne počet 9 kusov. Hneď pri zastávke majú zmrzlinu a tak testujeme. Pýtam si višňovú, dostanem punčovú, ale podľa chuti by som nevedel rozoznať, že ktorú som to dostal. Udeľujem Džarovi čestné členstvo na ŠpMNDaG, keď už je na tom školskom vandri a on tvrdí, že už jedno má, keď bol s našimi v družstve na nejakom Náboji. Takže teraz je členom dvakrát, čo je viac, ako my.

Začíname vandrovať. Najprv ideme kúsok po hlavnej, potom odbočíme vpravo von z dediny po asfaltke. Na to, že tá asfaltka prakticky nikam nevedie, je pomerne frekventovaná. Na Ďurišových štáloch strácame značku. Pýtame sa domorodcov a dostávame sporné informácie. Vyťahujem protiblúdiacu pomôcku - do tabletu som naťahal mapy so značkami. Pokúšame sa ísť podľa zariadenia, prechádzame okolo krčmy u piatich neviem presne čoho a končíme v nepriestupnom kroví. Džaro so Šandynou vyrazia úplne zlým smerom, namiesto toho, aby lúku za krčmou prešli krížom, ako ukazuje GPS, idú po okraji, tam vlezú do náhodného nie veľmi prívetivo sa tváriaceho krovia a v ňom nájdu stĺpik so značkou. Moja dôvera k protiblúdiacim pomôckam je značne naštrbená.

Prejdeme rozbahnené údolíčko, prelezieme cez provizorný drevený mostík a začíname sa šplhať na Žarnov po traktorke, dole ktorou tečie voda. Rastú huby. Hojne. Ľudia postupne podliehajú hubárskemu šialenstvu. Šandyna má onedlho plnú arafatku a ja nadávam, že som nevzal cibuľu. Stúpanie je celkom statné. Dorážame na sedlo pod Žarnovom v nie práve oslnivom čase, píšu, že Žarnov je desať minút a váhame, či tam vôbec chodiť. Nakoniec nás presvedčí jednak Samo K., jednak to, že to vyzerá byť nie desať minút, ale slabých sto metrov. Vyliezame a dobre robíme. Je odtiaľ parádny výhlad. Aďo s Enkou sa liepajú po skalách a Samo R. ich fotí. Po skale behá jašterica.

Zo sedla pod Žarnovom ideme po hrebeni na Sladnú skalu. Celý Vtáčnik vyzerá tak, že je to väčšinou les a občas z neho trčia nejaké skaly. Tie skaly sú sopečné a zvetrané do podivných útvarov. Vidieť sa dajú úzke vysoké stĺpy, skalné dosky či veľké ploché bralá. Sladná skala je tiež taká skupinka skál trčiaca nad les. Trhám dobromyseľ na čajík. Celkom prudkým padákom zliezame do sedla, ja občas aj ritmo. Obchádzame jaseň pod Buchlovom, naozaj impozantný stromisko a pomerne ostrým stupákom dorážame na Buchlov.

Buchlov má zalesnený vršok. Trčia z neho skaly, ale nejak nás nenapadlo ísť si ich obzrieť podrobnejšie, čo je možno škoda. Samo K. zapisuje do vrcholovej knižky a ja na neho vrčím, že strašne škrabe a moc nadáva značkárom. Aj keď má pravdu. Tá žltá značka, po ktorej ideme, je značená miestami pomerne zle. Našťastie ňou išiel niekto s oranžovým sprejom a niektoré sporné miesta operatívne doznačil.

Z Buchlova zliezame mohutnou puklinou, v ktorej sú aj nejaké rebríky. Niektorí sa desia tej vysokohorskosti, niektorí sa tešia, že konečne nejaké vzrúšo. Prichádzame na Zadnú lúku a zháňame sa po vode. Najprv sa jedna partia vyberie dole po zelenej značke na sever. Nevyzerá to tam veľmi sľubne a tak sa odpojím a pokúšam sa nájsť druhú studničku na juhu. Schádzam po lesnej ceste a kus za zákrutou nájdem vodu vľavo od cesty. Keď sa vytrepem naspäť na Zadnú lúku, ľudia akurát oznamujú, že našli studničku priamo na lúke a že vôbec nebolo treba trepat sa tak ďaleko.

Je asi pol siedmej a náš dnešný cieľ - samotný Vtáčnik - je ešte vyše dve a pol hodiny značkového času ďaleko. Holt som si neuvedomil, že namiesto 3:10 značkového času z Veľkého Poľa je to z Oslian 4:50. Ľudia sú unavení a Zadná lúka je ideálne táborisko. Prameň blízko, stôl s lavicami a ešte sme navyše v kroví našli cibuľu, čo niektorí považujú za Znamenie. Proti zakempeniu hovorí, že zajtra by sme mali stihnúť v Handlovej vlak o 17:20. Nakoniec sa hecneme a potiahneme to ešte asi hodinu.

Vďaka oranžovému spreju si všímame, že zo sedla nemáme ísť ďalej po ceste, ale odbočiť hore na lúku. V kopci je pekná vyhliadka späť na Buchlov. Samo R. fotí a vidí vďaka objektívu na Buchlove nejakých ďalších ľudí. Zo začiatku ostré stúpanie na vrch menom Balatom sa časom zmení na krásny chodník cez jemnú trávu. Oranžové šípky zákerne odbočia zo žltej značky, ale to už sme skoro hore na Rúbanom vrchu a tak sa nenechávame zmiasť. Pekné miesto s ohniskom, okolo množstvo malín, neďaleko luxusná kopa suchého dreva. Staviame stany, rozkladáme oheň. Oheň dobre padne, lebo sa celkom dosť ochladilo. Ťahám z batoha vetrovku a zisťujem, že je celá lepkavá. Po chvíli zisťujem, že to navlhli cukríky, čo rozdávali lúčiaci sa maturanti a čo ostali zabudnuté vo vrecku. Tak vetrovku oželiem a radšej suším mokré tričko nad ohňom. Šandyna varí cestovinu a huby, na ohni sa varia polievky. Spím vonku, noc je suchá a teplá.

Štvrtok 7. 8. 2014 (24,5 km, prevýšenie +713m)

Budím sa asi štvrť hodiny pred budíkom (teda pred siedmou). Leziem zo spacáku a zbieram maliny do raňajok. Trochu to s müsli preženiem, našťastie sa pridá Basha, takže nevyjdú nazmar. Varím čaj. Postupne odpíjajú tí, čo chcú bez cukru a potom tí, čo chcú bez rumu. Ideme s Aďom hľadať prameň. Cestou vyplašíme nejakého veľkého vtáka, rozpätie krídel má asi meter, podľa toho, ako ticho zmizol, odhadujem, že to bola sova, ale nie som si istý. Prameň nenájdeme. Odbočku k nemu áno, ale tá ukazuje do úplnej húštiny a keď sa ju pokúšame obísť zospodu, nie je tam ani len mokro.

Vraciame sa na táborisko. Prebiehajú nám cez neho dvaja sympatickí turisti niekde od Galanty. Hovoríme si, že kedy tí vstávali, ale vypadne z nich, že spali v nejakej búde asi kilometer pod hrebeňom, ktorú našli na nete. My, že "fí ha, búda...", ale tvrdia, že je tak pre troch a okolo nej sa veľmi aj tak spať nedá, takže je dobre, že sme sa tam netrepali. Pýtajú sa, či nám na hrebeni moc nefučalo. Tvrdím že nie, ale Šandyna nesúhlasí.

Pozeráme, že okolité názvy sú ako reklamy na internete, ktoré sa spoliehajú na to, že sa niekto preklepne v adrese. Okrem už spomínaného Balatomu je tu kopec zvaný Tatra. Ešteže len jeden. Keby boli dva, už by to boli Tatry.

Pri balení tábora sa šmochceme, takže vyrážame o deviatej. Vzhľadom na to, že nás čaká asi sedem hodín značkového času čistého šliapania a chceme stihnúť ten vlak 17:20, je to pomerne neskoro. Podaktorí netrafíme značku a vydáme sa chodníkom vľavo, ten sa ale operatívne vráti na značku sám od seba, takže neblúdime. Hlavný hrebeň Vtáčnika je inak značený celkom solídne až na detail o ktorom ešte bude reč.

Prichádzame na Kláštorskú skalu. Na vyhliadku treba trošku liezť, ale vidno široko-ďaleko. Stretáme tam Galanťanov. Začína troška mrholiť. Pozeráme po okolí, jeden z Galanťanov tvrdí, že ten kopec vzadu je Kľak a my, že tam polezieme zajtra. Oceňujú, že beháme po horách a nesedíme v krčme. Debatíme o ďalších plánoch, Galanťania tvrdia, že dali Lúčanskú Fatru za dva dni, ale potom priznajú, že šli s čelovkami, lebo sa im proste dobre išlo. Nakoniec sa zistí, že ten kopec, ktorý vidíme, nie je Kľak, ale Strážov, ale to vôbec nevadí. Cestou z Kláštorskej skaly nachádzajú Šandyna s Džarom prvé tohoročné čučoriedky.

Po celkom príjemnej rovinke dorážame k prameňu pod Vtáčnikom. K prameňu treba zliezť pár výškových metrov, ale je dobre vyznačený, sympatický a výdatný. Berieme vodu, periem vetrovku od cukríkov, naspäť na hrebeni jeme čokoládu.

Na Vtáčnik vedú hore dve značky - červená a zelená. Obe idú spolu, ale po červenej je to desať minút a po zelenej deväť. Tak ideme po červenej alebo ešte kúsok pomalšie. Vtáčnik je pekný oblý vrch s celkom zaujímavým výhľadom, hlavne na sever. Stretávame Galanťanov a zase začína mrholiť. Galanťania tvrdia, že to mrholenie nosíme my, osobne si ale myslím, že to nosia oni a len sa na nás vyhovárajú. Čakáme Aďa s Enkou, ktorí nejak nejdú. Idem im naproti, ale našťastie nemusím chodiť ďaleko.

Zlezieme z Vtáčnika a pokračujeme ďalej po hrebeni. Hrebeň je zalesnený, mrholí čím ďalej tým zásadnejšie, našťastie to ten les celkom zadržiava, takže sa stále viac potím, ako moknem. Niekoľko hríbikov so šípkami len tak prebehneme, na Kaních studniach ani nehľadáme vodu, lebo jej máme dosť a stále je istá malá šanca, že by sme mohli chytiť ten vlak 17:20 v Handlovej. Na chvíľu sa zastavujeme len na Jarabej skale, kde síce žiadna skala s výhľadom nie je, ale zato je tam vysielač. Na Bielom kameni obedujeme. Opäť stretávame Galanťanov, ktorí oceňujú naše tempo a odporúčajú nám vyhliadku, ktorá je desať minút od chodníka, vraj veľmi pekná. Zvažujeme, či ísť na vyhliadku, alebo stíhať vlak, nakoniec sa rozhodneme pre vlak.

Prestáva popŕchať a dokonca vylezie slniečko. Po poľnej ceste cez lúky dorážame na Veľký Grič. Parádne skalky, je krásne, výhľad z výšky na Handlovú, vôbec nie je ďaleko, ale pohľad na hríbik nás uistí, že vlak 17:20 už definitívne nechytíme, ledaže by sme to stihli za polovicu značkového času. Našťastie máme záložný vlak o 19:20, tým ale dorazíme do Vrícka až niečo po jedenástej. Kocháme sa, naposledy sa vidíme s Galanťanmi. Pozeráme vrcholovú knižku, kde sa píšu nejaké zvesti o reťaziach na skalách a niektorí sa desia.

Začíname zostupovať. Prvé asi tri značky nachádzame bez problémov a potom sa stratíme. Vraciame sa k poslednej značke a od nej vidíme ďalšiu kdesi dole približne tým smerom, ktorým sme sa stratili. Tak sa vraciame a ideme po vyšliapanom chodníku. Prechádzame okolo značky, je to však posledná, ktorú cestou dolu nájdeme. Chodník najprv zdanlivo končí nad zrázom, potom sa ho chvíľu ešte darí sledovať po relatívne rozumnom teréne, nakoniec sa však vytratí úplne. Pokúšam sa nájsť nejakú cestu dole a tŕpnem, že môj pokus skončí nad nejakými skalami, ktoré ani tými reťazami zaistené nebudú. Preliezame pomerne hustou mladinou do strmého zablateného žľabu a ním zliezame dole. Na stráňach žľabu sú stopy po niekoľkých ďalších nešťastníkoch, ktorí blúdili podobne ako my, ale kĺzali sa ešte z kúsok väčšej výšky. Vyťahujem protiblúdivú pomôcku s GPS, že kde presne je tá červená značka a zisťujem, že všade okolo nás. Vinie sa efektným oblúkom okolo miesta, kde sa práve nachádzame. Na jednu stranu je optimistické, že môžeme ísť v podstate hociktorým smerom a na tú značku prídeme, na druhú stranu je tu dosť strmo a to viac-menej tým jediným smerom, ktorým tá značka nie je. Ďalej zostupujeme a nenecháme sa odradiť. Na veľké prekvapenie vidíme pod sebou cestu. Zliezame na cestu a začína liať. Balíme sa do pršiplášťov a do igelitu. Na veľké prekvapenie na ceste nachádzame opäť stratenú červenú značku. Pri studničke berieme vodu, mokneme a postupujeme do Handlovej. Prestáva pršať a keď prichádzame do Handlovej, už je zase pekne. Ideme po ulici, ktorá sa volá "Náhradné pole" a bavíme sa o programovaní. Prichádzame na stanicu tak, že máme ešte asi pol hodiny čas, takže okupujeme miestnu krčmu. Väčšina kofoluje, ja sa nechám zlákať reklamou na Štajgra a pýtam sa, či nemajú čierneho, lebo ten je fakt dobrý. Vravia, že majú iba čierny radler, také som ešte nepil a tak koštujem. Nič moc. Tá citrónová limonáda, čo do toho dávajú, je nejaká chémia.

Je prekvapujúce, že také veľké mesto, ako Handlová, nemá otvorenú stanicu a lístky sa kupujú vo vlaku. Zato to priemyselné banské monštrum, čo sa tam týči nad stanicou je úplne impozantné. Šandyna konštatuje, že trochu pripomína Howlov pohyblivý zámok. Vo vlaku zisťujeme, kto má platný ISIC a nakupujeme lístky. Presadáme v Hornej Štubni. Majú tam zaujímavo upravenú čakáreň - steny počmárané v niekoľkých vrstvách plné ľudových múdrostí. Čítam Proč bychom se nepotili. Nastupujeme na vláčik do Kláštora pod Znievom.

Momentálne sú nám veľmi vhod znalosti miesta a cestovného poriadku, ktoré má Samo K. Vlaková stanica je totiž v Kláštore pod Znievom asi štyri kilometre od dediny a treba stihnúť autobus, pretože dnes sa nám už chodiť naozaj nechce. Samo nás varuje, že tých päť minút presunu zo stanice na autobus je päť minút naozaj ostrého pochodu a keďže vláčik trochu mešká, máme čo robiť, aby sme ten autobus stihli. Našťastie síce tesne, ale stihneme. Z Kláštora nám ide ďalší autobus až o jedenástej. Zalezieme do krčmy, ktorá má vzorne aj nefajčiarsku časť, užívame si sociálnych zariadení a teplej vody, tí šťastnejší, čo zobrali nabíjačky, dobíjajú mobily a robíme tržbu na kofole, bagetách a čipsoch. Ujo krčmár síce zatvára o desiatej, ale spraví kvôli nám výnimku a nechá nás tam až do pol jedenástej. Zvyšnú polhodinku sedíme na osvetlenej zastávke okolo ktorej hučí potok a čítame. Džaro so Šandynou varia cestoviny s hubami. Prichádza autobus ku ktorému je ten náš prípojom a potom aj ten náš, ale do Vrícka okrem nás nikto v túto nočnú hodinu nejde. Vystupujeme na konečnej, vyjdeme kúsok nad dedinu, nájdeme pri ceste prvý rovnejší kúsok trávy a zaľahneme spať.

Piatok 8. 8. 2014 (19,5 km, prevýšenie +1386m)

Ráno sa najprv budím na okoloidúce auto, potom na zvonenie stáda oviec, ktoré ženie hore cestou bača. V potoku pácham hygienu a periem tričko, potok s teplou vodou nemajú. Basha chce byť v nedeľu doma a z hrebeňa sa jej uteká blbo, takže zvažuje, či to nezabaliť rovno, lebo na Kľak je to asi plus sedemsto päťdesiat výškových metrov. Ukecávame ju, nech ešte vylezie hore, že môže zbehnúť na druhú stranu do Fačkovského sedla a tam jej chodia busy relatívne často. Basha nakoniec ide s nami a my sa tešíme. Sypem do vody nejaký jahodovo-malinový prášok, voda chytí skvelú svetloružovú farbu, vďaka Šandyne sa pre ňu uchytí názov Barbie-voda. Grepové šťavy, ktoré mám asi tri, generujú rovnaké sfarbenie, takže nám Barbie-voda vydrží dlho.

Zisťujeme, že nech vstávame kedy vstávame, vyrážame o dve hodiny neskôr. Keďže sme došli neskoro, vstávali sme až o ôsmej, takže o desiatej sme na ceste. Vyrážame zo začiatku po asfaltke. Pár metrov od táboriska nachádzam na asfalte veľkolepú húsenicu, ukazujem ju Šandyne a tá ju ide ukázať Aďovi. Asfaltka sa pri nejakej chate zmení na poľnú cestu a ňou vyjdeme na Bak. Sú tam pekné lúky, dav uteká dopredu, lebo začína stúpanie a chcú to mať čo najskôr za sebou. Ja čakám na Džara so Šandynou, ktorí sa šmochcú, lebo Šandyna má pľuzgier. Keď dôjdu, začínam stúpať aj ja. Ide sa po traktorke s pomerne serióznym sklonom, kdesi dole hučí potok. Asi v polovici stúpania je Kľačianský vodopád, ktorý je úplne parádny. Zhadzujeme bágle a kocháme sa. Aďo s Enkou zlezú až dole k vodopádu a kochajú sa zblízka. Potom lezieme ďalej. Značka odbočí z cesty nenápadne doľava, ale po chvíli ju nájdem. Keby som šiel ďalej po ceste, tiež by som nezablúdil, ale takto som sa vyhol statne zabahnenému úseku. Huby stále rasú ako divé, ale už nezbierame, lebo sme ich prežratí. Cesta vylieza z lesa na lúky, na ktorých kvitnú horce a zmení sa na chodník. Krásne a (ale) teplo. Po chvíli chodník zase vlezie do lesa. O chvíľu vylezieme na žltú značku kúsok pod Kľakom.

Obedujeme a pokúšame sa nájsť prameň, ktorý by mal byť niekde medzi zelenou a žltou. Bezvýsledne. Križovatka je pomerne frekventovaná, lebo po žltej z Fačkovského sedla sa dá na Kľak vyliezť za nejaké dve hodiny, na Fačkovské sa dá doviezť autom a Kľak je skvely kopec. Samo K. na všetkých príchodzích testuje univerzálnu frázu "Dobrý deň. Môžem sa spýtať, odkiaľ a kam?" aj keď odinakiaľ ako z Fačkovského ísť nemôžu a vzhľadom na neprítomnosť bagáže či prítomnosť miniatúrnych havinkov to dalej ako na Kľak nepotiahnu. Dostane sa mu napriek tomu pomerne pestrých odpovedí ohľadom miesta pôvodu jednotlivých výletníkov a tak mu fráza vydrží až do koca vandra a usilovne ju používa na každého, koho stretneme.

Vylezieme hore na Kľak. Výhľad na všetky strany. Samo R. ukecáva niekoho okoloidúceho, nech nám spraví hromadné foto. Nejaké ofučané dieťa dovlečené na Kľak násilím huláka na maminku, že ju nenávidí a celkovo je protivné, ako vie a maminka sa vyhráža výpraskom. Zvažujem, či jej neponúknuť, že jej dieťa podržím. Iné dieťa sa pýta maminky, či bol ten ujo, ktorého videli spať pri ceste houmlesák. Hovorím si, že aký obraz by dieťa malo o svete, kebyže šlo ráno okolo nás. Zapisujeme sa do vrcholovej knižky a lúčime sa s Bashou.

Je niečo po tretej poobede a my zisťujeme, že nám toho na dnes ešte zostalo nejako veľa. Vyrážame, len Aďo s Enkou vravia, nech ideme dopredu, že oni sa ešte budu poflakovať na Kľaku. Na Ostrú skalu to píšu z Kľaku tridsaťpäť minút a tak si hovorím, že na tie skalky tam vzadu asi nepolezieme. Ale tie skalky vzadu sa ukázali byť Ostrá skala a šli sme tam asi hodinu. Zato z Ostrej skaly sme sa do Vríčanskeho sedla po dolárovej lúčke (jeden kľukatý chodník a krížom cez neho jeden rovný chodník) a po bahnitej zjazdovke dostali za asi štvrťhodinu, čo je oproti značke polovičný čas.

Vo Vríčanskom ceste pozná Samo K. prameň, takže ho hľadáme a doberáme vodu. Po drobnom výšľape prichádzame na dlhé lúky. Džaro so Šandynou trhajú jahody a vzájomne sa núkajú, sem tam sa ujde nejaká aj mne. Prichádzame na Skalky - kopec s lúkami na ktorých rastú bodliaky a kosodrevina, Šandyna vyťahuje zázvorové koláčiky, Džaro zarába kondenzované mlieko, namáčame koláčiky do mlieka, pozeráme, ktorý kopec je ktorý a je nám uplne blažene. Pokračujeme po úzkom lesnatom hrebeni, na ktorý svieti zľava pomedzi stromy zaujímavé večerné svetlo a po ďalších lúkach na Jankovú. Zprava vidíme hrebeň Kýčery, ktorého časťou je Janková a na ktorý sa chceme dostať. Dobiehajú a predbiehajú nás Aďo s Enkou, ktorí z Kľaku vyrazili asi hodinu po nás a strácajú sa za obzorom smerom k oblakom. Našťastie ich na Jankovej nájdeme pod hríbikom.

Z Jankovej vedie dolu do sedla strmá a priama traktorka. V sedle pod Úplazom nachádzam na hribiku nápis "Cieľ", ale nie je tam voda, tak tam nezostávame. Spať chceme až v sedle pod Hnilickou Kýčerou a tam je to cez ešte jeden kopec - cez Úplaz. Na Úplaze nás zastihne tma. Je to pekný lúčnatý vŕšok a začína tam žltá značka, ktorá nie je na mape. Zostupujeme dole trávnatou cestou do sedla. Zostup sa zdá dlhý a tma je stále väčšia.

Prichádzame do sedla. Už horí oheň. Naši, čo už došli, sa chvália, že to rozložili oni, ale vysvitne, že budeme mať spolunoclažníkov - troch ľudkov z Benešova u Prahy - tatka Ondru, jeho dcéru Terezku a jej spolužiačku Martinu. Samo K. už stihol aplikovať svoju frázu, takže vieme, že idú z Fačkovského sedla a prakticky našim smerom, len majú kusok viac času, takže im ostávajú ešte tri dni oproti našim dvom. Nezahnali nás horiacimi vetvami do lesa, naopak poradili nám, kde je voda a podelili sa o oheň. Varíme polievky, Samo K. ma svojou poleje, našťastie ešte za studena. Ja varím až kým nie som príliš hladný, to znamená, že trochu krátko a ten hrach je trochu "al dente". Zaliezam do spacáku a na dobrú noc ešte chvíľu čítam, ako sa chodí po horách a ako sa blúdi. V noci je dosť kosa a fučí.

Sobota 9. 8. 2014 (12,1 km, prevýšenie +954m)

Vzhľadom na to, že dnes máme prejsť kratší úsek, vyspávame do ôsmej. Kopu ľudí však vytiahla zima zo spacáku skôr. Na Šandynu padla celta, takže jej bolo síce teplejšie, ale ráno nevedela, kde je. Samo R. rozfúka oheň odvčera, zohrievame sa, beháme po vodu k sympatickému prameňu, varíme čaj, raňajkujeme a balíme. Šandyna s Džarom hrajú na flautu.

Vyrážame na Hnilickú Kýčeru. Zo začiatku pohoda, neskôr je to desný rozbahnený stupák, som rád, že mám palicu, nejakí ľudia chodia po štyroch. Timovi spadne flaša a vracia sa po ňu dobrých päťdesiat metrov. Hore je ale krásne. Vidíme Kľak a hovoríme si, že sme to už prešli riadny kus sveta. Čakáme sa a čítame vrcholovú knižku. Niekto tam písal, že táboril v júni kdesi severnejšie (tuším na Hornej lúke) a prišiel ho pozrieť maco. Maco moc nereagoval na krik a ušiel až keď po ňom dotyčný hodil polenom. Šandyna nás zapisuje a kreslí okolie. Na mape nachádzame v blízkom okolí okrem Hnilickej Kýčery štyri ďalšie Kýčery bez prívlastku. Šandyna sa pýta, že čo je to tá Kýčera a ja, že toto okolo teba. Netvári sa ale, že by z mojej odpovede príliš zmúdrela. A to som sa tak snažil...

Postupne sa hore pozbierame všetci vrátane Ondru s holkami. Ondrovci miznú kdesi vpredu. My sa sunieme do sedla za Usypanou skalou a vymýšľame slová na ú. Keď prídu na rad slová úraz, úhyn a úmrtie, sme už skoro v sedle. Šandyna vraví, že bude pršať, lebo ju bolí hlava. Oproti idú dvaja chalani. Pýtajú sa, či je po ceste voda, lebo prameň na polceste medzi sedlom za Usypanou skalou a sedlom Mejbíková nenašli. Tak im hovoríme, že pod Hnilickou Kýčerou je dobrý prameň a príliš sa nezdržujeme hladaním tohto. Hovoríme si "may be" a po hrebeni s redším lesom, takže aj na nejaké výhľady príde, sa presúvame na Mejbíkovú. Dobiehame Ondrovcov, ktorí tam piknikujú.

Obedujeme. Šandyna rozdáva argentínsje miniklobásky, ktoré vyzerajú ako hrubšie soletky, ale sú to klobásy a sú náramné. Celkom pečie, ale sme leniví presunúť sa do tieňa. Rastie tam kúsok ďalej jeden hodne vysoky buk. Taký ako buk. Zo sedla sa začíname liepať na medzivrchol zvaný Kopa. V protismere stretávame česačov čučoriedok. Prechádzam okolo prázdneho, skoro vyčesaného čučoriediska. Šandynu nachádzam o niečo vyššie v ďalšom. Trochu plnšie, ale stále nič moc, tak nezastavujem a idem ďalej na Kopu. Tam už je Samo K. a tak chvíľu kecáme. Zatiahlo sa a v lese je dosť zima. Chladnem. Samo sa ide pozrieť naspäť za Šandynou, že či už nejde niekto ďalší, ale zatiaľ nie. Po chvíli sa idem pozrieť aj ja. To už sa ale zo spodku vynárajú ostatní. Zapadli do toho spodného čučoriediska. Mám krátku prednášku na tému morálnej teológie, kde spomínam, že problémom väčšinou nie je to, že sa niekto vedome rozhodne pre zlo, ale to, že si niekto vyberie menšie dobro pred väčším. Že sadať do vyčesaného čučoriediska je volovina a že pred nami sú lány nevyčesaných čučoriedok, ktoré čakajú len na nás. Prednáška je motivujúca, na Kope ani poriadne nezastavia.

A skutočne, onedlho dorážame na Hornú lúku a tam začínajú orgie. Čučoriedky sa tiahnu do nekonečna, sú veľké, len si sadnúť a jesť. Tak teda sadáme a jeme, však ich tam nenecháme. Džaro vyťahuje ešlík a zbierame aj na večer do pudingu. Sedíme priamo na značke a pcháme sa. Oproti idú nejakí bicyklisti, tak sa im uhýňame z chodníčka do čučoriedok a varujeme ich, že sa oplatí zosadnúť. Oni tvrdia, že už do jedného čučkoviska zapadli a že majú desné meškanie. To znie varovne, takže vyhlasujem časový limit do piatej a podporujem ho tvrdením, že sa jedná o mäsožravé čučoriedky, ktoré mámia obete svojimi plodmi, rátajú s tým, že ich obeť bude jesť až pokým nepadne vyčerpaním a potom príde ich chvíľa.

O piatej sa teda dvíhame a z Hornej lúky sa poberáme na Veterné. Ondra necháva nezletilé baby napospas dravým čučoriedkam a odchádza s nami. Cestou obchádzame čučkovisko, ktoré si pamätám ešte spred vyše dvadsiatich piatich rokov, keď som tadiaľto tiahol v rovnakom veku, v akom je teraz zvyšok výpravy. Toto čučkovisko bolo skvelé v tom, že sme doň vtedy na pol hodiny zapadli a napriek tomu sme dali značkový čas. Teraz však nezastavujem, iba si hovorím, že musím na Veternom oraziť čas, že či to stále funguje, ale zabúdam na to. Veterné je už definitívne súčasť Martinských Holí. Kdesi ďaleko zvonia kravy zvoncami, vrcholový hríbik vidno zďaleka a tak si človek optimisticky hovorí, že už je skoro tam. Z Veterného je to štvrťhodinka na Vidlicu, ktorá má tú výhodu, že je pod ňou voda a tak zahajujeme posledný dnešný presun.

Na mape pod Vidlicou píšu štyri pramene. Ono to funguje tak, že celá tá lúka je pomerne mokrá, kde sú presne tie pramene, je ťažko povedať, ale ony sa postupne zlejú do jedného potoka, z ktorého sa dá nabrať. Dúfame len, že sa na lúke moc nepáslo. Žiadne stopy po pasení však nenachádzame a inú vodu aj tak nemáme. Kým vyjdeme hore, nachádza Džaro skvelé miesto na táborenie. Z troch strán ohradené kosodrevinou, takže tam nefučí, tráva akurát tak na tri stany a dve karimatky, zvyšok čučky. Dole výhľad na nejaký okraj Martina. Tak sa tam nanominujeme.

Na severe sa nejak zoblačnieva a tak radšej staviame všetky stany. Na mieste plánovanej stavby nachádza Šandyna hubu. Plánujeme varenie. Ľudia najprv varia polievky ako prvú pomoc. Tá oblačnosť od severu celkom desivo sčernie a vyzerá to na riadnu horskú búrku. Modlím sa a varím paradajkovú polievku. Keď dováram, začnú padať prvé kvapky. Batohy pcháme pod celtu a sťahujeme sa do stanov. Ja som skončil so Samom R., Aďom a Enkou. Pokračujeme vo varení. Hovoríme si, že keď je ten posledný večer, chce to niečo lepšie. Robíme najprv cestoviny. Uvaríme všetky Enkine a potom k tomu pridávame slíže z vifonov, kým nevypijú všetku vodu. Potom odoberieme Aďovi, ktorý je vegetarián a ktorý si na ne buchne nejakú paradajkovú zmes a na zvyšok opražíme na Samovej slaninke tú nájdenú cibuľu, pridáme nájdenú hubu a dve údené parenice. Hodíme to do cestovín a výsledok je dobrota. Oddeľujeme polovicu do ešusu pre druhý stan a pcháme sa. Tretí chod je puding. Varíme spolu kakaový a vanilkový, výsledok pôsobí dojmom karamelového. Pridávame Enkine piškóty a čučky, čo nazbieral najmä Džaro. Nebeská dobrota. A ako zlatý klinček a cieľová prémia tradičná pixla ananásu.

Kým dovaríme a dopcháme sa, prestane pršať. Čierňava sa roztrhla na dve, jedna postupuje východne, druhá západne od nás, až sa celkom vytratia. Vyzerá, že už pršať nebude, tak idem spať von. Varujem osadenstvo v stane, že sa možno v noci vrátim, ale ukazuje sa, že zbytočne. Už neprší a spí sa krásne.

Nedeľa 10. 8. 2014 (15,4 km, stúpanie +249m, klesanie -1351m)

Budím sa ešte pred budíkom. Nemusím ani vyliezť zo spacáku, stačí natiahnuť ruku a môžem oberať čučoriedky. Postupne sa budíme, varíme vodu pre rôznych záujemcov na rôzne účely. Natrhám si ešte trocha čučoriedok do ovsákov. Aďo s Enkou idú všetkým po vodu, ostatní balíme. Zarábam poslednú Barbie-vodu. Príde sa rozlúčiť Odnra. Samo K. chce stíhať omšu v Trnave a tým pádom aj skorší vlak. Navrhujem mu, nech zbehne rovno do Martina, ale nechce prísť o posledný vrchol na hrebeni a tak ide po červenej až na Minčol a odtiaľ zbehne po modrej do Višňového, kde už chodí žilinská MHDčka. Vyráža a my po čase tiež.

Ondra nás varuje, že značka je príšerne zabahnená a že radšej treba obehnúť kosodrevinu zo spodu. Činíme tak, čo jednak spôsobí, že ho ešte poslednýkrát stretávame a dvak, že nie sme mokrí. Neskôr sa od Sama K. dozvedám, že on išiel predsa len po značke a že to bolo drsné.

Prichádzame na Veľkú lúku - najvyšší bod nášho putovania. Cestou stretávame davy turistov a česačov čučoriedok. Je to dané tým, že až k vysielaču, ktorý je kúsok poniže, vedie asfaltka. Ideme ďalej k vysielaču, protiidúci dav sa zväčšuje. Šandyna krúti hlavou a konštatuje, že "oni možno niektorí aj voňajú". Aďo s Enkou sú tak štvrť hodiny za nami. Necháme sa zmiasť davom a vysielač neobchádzame zľava, ale sprava popri vlekoch a pokračujeme ďalej. Všade v kríčkoch čupia česači. Jeden na nás volá, nech sa neponáhľame, sadneme si a najeme sa, ale už sme načučkovaní dosť. Asi tridsať metrov od neho ale prichádzame na to, že sme na inom hrebeni, než sme chceli byť a tak sa okolo neho zase vraciame. Ideme krížom na ten správny hrebeň, všade masy čučoriedok a huby, ale nechávajú nás chladnými. Hovoríme si, že sa nás Aďo s Enkou budú snažiť dobehnúť, pôjdu po značke, obehnú nás a zastavia sa až v Strečne, ale napodiv nás dobiehajú počas nášho podivného traverzu na správny hrebeň. Pri pahorku dlhom tak dva metre porastenom čučoriedkami bez plodov nachádzame pivovú fľašu. Usudzujeme, že mäsožravé čučoriedky už dostali svoju obeť a nemusia sa ďalej namáhať vytváraním plodov. Cez jemne podmáčaný terén dorážame k hríbiku Pod Krížavou a sme opäť na značke.

Cez les (plný čučiek a česačov) dorážame na Dlhú lúku a čaká nás posledné stúpanie vandra na Minčol. Na Minčole je masa turistov prevažne z Česka, miska na pitie pre psa, zaujímavá trojitá žlto-modro-červená značka a bitka o vrcholovú knihu. Nájdeme záznam, že tu bol Samo K. hodinu desať pred nami. (Neskôr písal, že dole po modrej to bolo orientačne horšie, ale že bol o jednej vo Višňovom a vlak stihol.) Naposledy vidíme na druhej strane Malej Fatry Kľak. Potom sa začne zaťahovat a už ho nevidíme. Radšej odchádzame, aby nás na holiach nechytila búrka, keby sa náhodou nejaká strhla. Klesáme pomerne drsným klesaním na Šaračníky, ktorým na hríbiku nejaký dobrák vyškrabal prvý mäkčeň a prvé a-čko. Potom po lesnej ceste pri ktorej sú čierno-oranžové štangle upozorňujúce na plynové vedenie zo sedla Javorina do sedla Rakytie. Tam je gazebo, ale nebojíme sa. Z cesty je pekný výhľad na Strečniansky hrad.

Na hrade je nejaké veľké mecheche, strieľajú tam z kanóna, ale nestíhame sa zastaviť, lebo chceme stihnúť vláčik 16:46. Pri odbočke z lesnej cesty smerom nadol nachádza Samo R. do stromu zarazený kuchynský nôž. Prechádzame okolo parkoviska, Samo kupuje pohľadnice. Obdivujeme kompu, prechádzame po mostíku pre peších ponad Váh a dorážame na stanicu. Na stanici je krčma, na ktorú sa tešíme. Nečapujú kofolu, ale sýtoružovočervenú malinovku so svetloružovou penou. Je riadne sladká, ale je to zážitok. Teta z krčmy sa štvrť hodiny pred odchodom vlaku presunie do stanice a predáva tam lístky. Každému zvlášť vysvetľuje, že nám musí vydať lístok cez Vrútky do Bratislavy, lebo tam máme prestup.

Nastupujeme na vláčik. Vo Vrútkach sa lúčime s Enkou, ktorá ide domov na východ a s Timom, ktorý ide do Zvolena. Rýchlik je napchatý na prasknutie a tak končíme v chodbičke. Dočítavame Proč bychom se nepotili. Časom sa nám podarí napchať do jedného kupé batohy a ešte ďalším časom (v Trenčíne) sa traja napcháme do jedného kupé aj osobne. Sme vďační, že nás nevyhodili, aj keď sme vyložene nevoňali.

V Bratislave sa definitívne lúčime. Aďovi rodičia ma hádžu domov, za čo som im nesmierne povďačný.

Epilóg

Vtáčnik je fajn. A Lúčanská Malá Fatra je krásna. Prišlo mi to, ako keby som objavil zabudnutú starú lásku. Ďakujem všetkým, čo boli. Bolo mi cťou a potešením. Ak dožijem, tak na rok zas. A to už bude desiaty školský vander.

Plodina vandra: huby (do sýtosti), čučoriedky (do sýtosti), maliny, jahody (trošku)
Spolu sme prešli: 85 km
Celkovo sme nastúpali: 4437 m (rekord v meranej histórii)

Aninove fotky