Domov
Prihlásiť sa pomocou Microsoft Teams Prihlásiť sa
Vyhľadať
Domov  /  Aktivity  /  Školský vander  /  Školský vander 2013

Školský vander 2013

Naposledy upravené 19.10.2023 - pred 186 dňami Čítanie na 21 minút a 53 sekúnd

Veľká Fatra

Prológ

Prvý školský vander bol jediný, ktorý sme neprešli až do konca kvôli tomu, že nás beznádejne zlialo. A tak padá rozhodnutie sa po siedmich rokoch na Veľkú Fatru vrátiť a dokončiť začaté dielo.

Tradične pred vandrom mnohí ľudia dávajú vedieť že nemôžu. Slávka si zlámala nohu, Johy šla niekam na con, Paulínka chytila boreliózu, Šandyne prišlo blbo a Basha nešla, lebo je desne teplo a nejde Šandyna. Výsledný efekt je, že tento vander je čisto pánska záležitosť. Na jednu stranu sa to odrazilo na kultúrnej a konverzačnej úrovni vandra a nebolo sa pred kým predvádzať (aj keď taká Johy aj tak chodí zo všetkých najrýchlejšie a veľmi sa pred ňou predvádzať nedá), na druhú stranu, prešli sme to jak páni.

Streda 7. 8. 2013 (9,5 km, prevýšenie +875m)

Moja úžasná žena ma v nekresťanskú rannú hodinu vezie na stanicu autom, takže som tam šťastne už pred pol šiestou. Nachádzam tam už Stuchla. Pribúda Oskar a nakoniec sa objaví aj Aďo. Prichádzajú nás vyprevadiť Šandyna s Džarom a donesú nám stan, ale keď spočítame, koľko stanov reálne bude, zistí sa, že máme prebytok a tak ho nesú zase domov. Sadáme do vlaku a hráme tetris s báglami na poličkách. Na Vinohradoch pristupuje Robo. Rozčítavame Saturnina, ktorý bude našou vandrovou litratúrou. V Trnave pristupuje Timo, v Novom Meste nad Váhom priberáme Maja a vo Vrútkach Sama, čím sa naša zostava stáva kompletnou. Šťastne docestujeme do Ružomberka, kde pol hodiny čakáme na ďalší vláčik, takže podaktorí ešte nakupujú posledné zásoby v Bille a podaktorí využívajú služby miestneho bufetu. Ja si dávam tri zemiakové placky dokopy za euro. Je to dobrá investícia, vydržím bez jedla prakticky až do večere. Nastupujeme na osobáčik a dorážame do Ľubochne.

Začíname šliapať. Prechádzame cez Ľubochňu. Chalani nasadzujú celkom ostré tempo, takže im ledva stíham. Po úvodnom traverze zatáčame do lesa. V zápise spred siedmich rokov z tohto miesta stojí "Dolina vonia a začína sa stúpať. Oproti nám tečie potok." Dnes je dolina rozrytá lesnou ťažbou, potok tečie, kade môže, ide sa tam zle a smrdí to tam bahnom. Našťastie sa ňou ide len chvíľu. Po chvíli odbočujeme z doliny doprava, pri odbočovaní zapadnem do bahna a strácame značku. Rýchli chalani s Majom idú ďalej po lesnej ceste a hľadajú ju, ja zapínam GPSku a Samo značku nájde na nenápadnom chodníku vľavo. Po chvíli ju nájde aj Aďo. Voláme na Maja, že máme značku. Jemu sa nechce strácať ťažko nastúpané metre, ale nakoniec zlezie.

Začína samotné drsné stúpanie na Kopu. Počas dvoch kilometrov tam naberieme asi sedemsto výškových metrov. Po prvom výraznejšom výdupe sa zastavujeme v zákrute a oddychujeme, kým nás nevyženú osy. Pomaly sa vlečieme hore. Rovnako ako posledne čítam mapu kúsok optimistickejšie, než je pravda, ale s menšou chybou. Je teplo, tešíme sa, že sme v tieni. Mrazená kofola (ktorá medzitým už stihla rozmrznúť) či bravčová konzerva je presne to, čo nám robí dobre. Konečne sa dostávame na vyhliadku. Pečie na nej, takže sa rozhliadame len príležitostne a medzitým v tieni jeme. Zapisujeme sa do vrcholovej knižky, ideme na vrchol, ktorý je od vyhliadky len kúsok viacmenej po hrebeni a zapisujeme sa do druhej vrcholovej knižky. Aďo si na peň odloží pixlu kukurice a Stuchlo sa podivuje, že čo to tam narástlo. Kopa je kopec náročný na psychiku. Čas máme len o trochu lepší, než pred siedmimi rokmi, ale morálka mužstva je lepšia.

Kúsok pod Kopou nechávame batohy na rázcestí so žltou a ideme kúsok po žltej ku studničke nabrať vodu. Voda je skvelá, Aďo zbiera mätu, ja si periem tričko aj šatku. Obliekať si práve vypraté tričko je drsný zážitok, ale naozaj je teplo. S Majom spomíname na pesničku o lososovi, ktorý sme tu s Tomim pred siedmimi rokmi spievali a zostupujeme do sedla. Cestou nachádzam nejaký dobromyseľ a materinu dúšku. Krátky výšľap na Grúň zvládneme celkom v pohode a potom už len zostupujeme.

Utáboríme sa na poslednej lúke pred Ľubochnianskym sedlom. Oskar s Robom stavajú stan, ale nakoniec v ňom nespia, lebo vonku je krásne. Varíme, čo môžeme, v mojom prípade je to paradajková polievka a čajíček z toho, čo som našiel, ku ktorému som si od Aďa vypýtal trochu mäty. Majo kúsok od nocľažiska nachádza luxusnú kadibúdku. Ležím v spacáku a pozerám do neba. Stuchlo vidí prvú hviezdu. Odhadnem ju na Vegu. Vidí druhú, tú tipnem na Deneb a poviem mu, kde asi uvidí tretiu. Keď ju tam uvidí, som si skoro istý, že mám tie prvé dve dobre. Keď sa zotmie trochu viac a dajú sa rozoznať súhvezdia, je to definitívne, len lýra sa medzitým stihne schovať za borovicu, pri ktorej spím. Rozprávam rozprávku o Nebojsovi. V noci je vraj krásne vidieť mliečna dráha, ale ja spím až do rána.

Štvrtok 8. 8. 2013 (9,5 km, prevýšenie +910m)

Budíme sa o siedmej a zisťujeme, že Majo je niekde preč. O chvíľu ale vysvitne, že ho neodvliekol medveď, ale že sa bol pozrieť v Ľubochnianskom sedle a našiel studničku. Takže sa iba balíme a raňajky si nechávame až ku studničke. V sedle ukazuje k vode šípka. Treba prejsť viac-menej po vrstevnici šikmo cez lúku s nejakými pichliačmi a malinami až skoro k lesu, ale studnička stojí za to. Veľká vďaka, KST Krpeľany, že to tam urobili. Keď sme šli okolo pred siedmimi rokmi, ešte to tam nebolo, majú tam dátum zriadenia 7. 10. 2007. Raňajkujem müsli s jahodami, spravím si ich strašne moc, ale hrdinsky ich dotlačím.

Začíname stúpať na Tlstý diel. Je teplo, ale otvorené lúky našťastie rýchlo nahradia malé lesíky, kde je tieň a úpek nie je až taký veľký. Vyliezame na Vyšné Rudno a s prekvapením konštatujeme, že sme dali značkový čas. Oddychujeme, je tu pekne, chalani ďalekohľadom obdivujú kone, ktoré sa tam niekde pasú a zvažujeme, či si nejakého nepožičiame na odvoz batohov.

Ideme ďalej a čakáme, že si pod Nižnou Lipovou naberieme vodu. Keď tam ale prídeme, zisťujeme, že prameň, pri ktorom sme brali vodu pred siedmimi rokmi, je úplne rozdobytkovaný (konkrétne rozkonený) a nepoužiteľný. O kus ďalej nachádzame ďalšie napájadlo. Do svahu sú vrazené nejaké železné rúry, z dvoch nič netečie a z jednej trošku kvapká, väčšina vody tečie pomimo a tiež je tam všetko úplne rozkonené. Berieme vodu, ale nevyzerá dobre, nechávame si ju iba pre prípad núdze, ak by sme nenašli studničku za Kliačikom, ktorá ale nie je na všetkých mapách a vyzerá neisto. Okolo vrchu Príslop schádzame do sedla Príslop a spomíname, ako sme na Oravskom vandri išli cez také sedlá tri. Stuchlo zvažuje, či sa pri pomenovaní takéhoto miesta išla niekam rituálne ožrať celá dedina. Na lúkach pri Príslope žijú potvory, ktoré keď lietajú, roztiahnu červené krídla, vždy preletia asi dva metre a vydávajú taký smiešny rapkavý zvuk. V prvej chvíli si myslím, že sú to nejaké chrobáky, ale všetky sú príliš ďaleko, aby som to mohol tvrdiť z istotou. Spomínam ale na knižku mojej mladosti "Ferdo cvičí mravenisko", v ktorej učila mravce skákať do výšky kobylka a tie mravce potom, aby lepšie skákali, robili pri skoku "Pfrrrrrr" a všetci z nich mali srandu. A ten zvuk sa presne podobal na to, čo robili zmienené potvory. Keď mi potom Stuchlo ukazuje takú čiernohnedú kobylku, že "aha, to je ono", poznatky načerpané z detskej literatúry sa náhle zlejú s realitou.

Zo sedla ideme najprv po ceste a potom začíname stúpať na Kliačik. Asi v polovici výstupu je tam také podozrivé miesto, ktoré vyzerá ako vrchol. Zapínam GPS, aby sme mohli vygeocachingovať prameň, ale zisťujem, že na Kliačik je to ešte asi plus sto výškových metrov. Rozoberáme, či Kliačik je od slova kľačať, alebo kliať a uzatvárame, že ak by to bolo od slova kľačať, bol by to Kľačík. Samo uzavrie, že aj tak sa to volá Chládkové a že dúfa, že tam bude chládok. Vylezieme hore a zlezieme do sedla, kde hodláme obedovať. S Oskarom zostupujeme po lúke zarastenej malinami a inou pichľavou pliagou a hľadáme studničku, ktorá má byť asi tridsať výškových metrov pod značkou. Nakoniec zlezieme na chodník, ktorý asi spravili lesáci a studnička je priamo na ňom. Studnička je úplne úžasná. Vylievam vodu z Nižnej Lipovej, beriem novú a opäť si zavlažujem tričko. Naspäť na značku lezieme cez les, lebo tam nerastie toľko pichľavého sajrajtu. Ostatným odovzdávame naše know-how a aj oni idú po vodu. Obedujeme, Oskar ma ponúkne kuracím na kari, ktoré je fakt dobré.

Čaká nás záverečný výstup na Kľak. Ten je pomerne strmý, ale krásny. A vôbec, celý Kľak je krásny, pre mňa stále najobľúbenejšia hora vo Veľkej Fatre. Sedíme hore a kocháme sa, vidno na všetky strany. Priamo na vrchole rastú také drobné zvončeky. Pozeráme vrcholovú knižku a zisťujeme, že tá partia, ktorá nás obiehala v sedle, prešla tú trasu, čo sme my išli dva dni, iba za jeden a vyhovárame sa, že oni išli naľahko. Vesmírní lidé tentokrát nemajú nálepku na stĺpe, ale nejakí sú zapísaní vo vrcholovej knižke.

Zliezame z Kľaku. Táboriť by sa tu malo na Rakytovom grúni. Spomíname, ako sme tu posledne táborili v čučoriedkach. Majo nachádza pekný rovný kúsok, na ktorom to zapichneme, ale čučoriedky to nie sú. Rozťahujeme karimatky a ukladáme sa. Stan nestavia nikto. Opäť varíme, čo kto môže, ja si dávam gulášovú polievku a k nej dobromysľový čajíček. Za súmraku začnú hrýzť také drobné odporné mušky, dodatočne som zistil, že sa volajú muchničky. Vyzerajú ako drozofily, ale bolestivo hryzú a nechávajú veľké škaredé štípance. Našťastie keď sa zotmie úplne, tak dajú pokoj. Čítam Saturnina. V noci je také teplo, že vyliezam zo spacáku a iba nad ránom zaleziem naspäť.

Piatok 9. 8. 2013 (14,6 km, prevýšenie +900m)

Ráno zase hryzú muchničky, aj komár sa nejaký nájde. Raňajkujeme a balíme sa a vyrážame už okolo ôsmej. Po chvíli dorážame do čučoriediska a chvíľu žerieme. Popri tom ľutujeme, že sme netáborili až tu. Spomíname, ako sme pred siedmimi rokmi na tomto mieste nevideli vôbec nič, lebo bola totálna hmla. Teraz je výhľad nádherný. Veľká Fatra sú krásne kopce a Ľubochnianska dolina je úplne parádna. Po nejakej chvíli sa dvíhame a pokračujeme. Prichádzame na Rakytový grúň, ktorý sa medzičasom volá už nejako inak, je tam ohnisko, je to tam celkom pekné a na značke je vyslovene napísané, že sa tam smie bivakovať. Zase ľutujeme, že sme netáborili až tu. Dokonca je tam šípka k vode, ale tú sme nenašli, lebo sa nám nechcelo zliezať príliš hlboko z hrebeňa a vodu máme po ceste za Jarabinou.

Vybehneme na Vyšnú Lipovú a zbehneme do sedla. Chvíľu tam oddychujeme. Potom sa vydávame na pomalé stúpanie na Jarabinú. Stúpanie je rovnomerné a nejaký čas vedie po ceste. Kúsok pod vrchom sa ale zmení na chodník. Podarí sa mi zísť zo značky, ale keďže viem, že mám ísť po hrebeni, o chvíľu sa na ňu opäť vraciam. To isté sa podarí Samovi a tak ho navigujem hlasom. Prichádzame hore. Stuchlo vraví, že cestou hore stretol medveďa, ale že sa rozišli v dobrom. Na Lipovej je druhé čučoriedisko a tak sa zase chvíľku zdržíme. Neskôr sa ukáže, že spomenuté dve čučoriediská - pod Kľakom a na Jarabinej - sú jediné významnejšie čučoriediská na trase.

Vľavo od Jarabinej smerom do národného parku je holorub. Zostup z Jarabinej som si pamätal, ako zostup hustým lesom. Teraz je tam polom, asi ako zafúkalo z tej vyrúbanej strany. V polome sa cesta hľadá dosť zle a tak strácame značku. Nachádzame celkom pekný chodník, ktorý javí stopy po tom, že po ňom niekto nedávno šiel a myslíme si, že obchádza ten polom. Keď veci začnú byť podozrivé, zapínam GPS a zisťujem, že sme na bočnom hrebeni, ktorý vedie dolu do Ľubochnianskej doliny a že sme viac než sto výškových metrov nižšie, než studnička, ktorú nesmieme minúť, pretože je to posledná dnešná šanca doplniť si zásobu vody. A tak zas šliapeme hore. Na červenú značku našťastie prídeme presne na mieste, kde odbočuje cesta ku studničke. Ideme pre vodu. Voda je skvelá, ale hryzú tam muchničky. Beštie. Máme dosť zlý medzičas - je asi štvrť na jednu - a zvaľujeme to na čučoriedky. Rozvíjame teóriu, že zlý čarodej by mal okolo svojho sídla vysadiť veľké lány čučoriedok a nikto by sa k nemu nedostal, lebo všetci by žrali čučoriedky. Popri tom, ako sa vytrepeme na značku, robíme nejaký menší rámus, vďaka ktorému sa dvaja Česi nevyberú tou istou blbou cestou dole, ako my, ale vrátia sa na značku.

Obiehame Kornietovú, chvíľku cestou oddychujeme a Majo medituje. Potom lezieme na Malý Lysec, na ktorom obedujeme. Stretávame Čechov spod Jarabinej. Je teplo a tak sa ťaháme do tieňa, ako sa len dá. Robo varí cestoviny v Chutnej pauze a komentuje, že cestoviny sú dobré, ale tá Chutná pauza je pomerne bez chuti. O chvíľu príde ale na to, že tam dal dvakrát viac vody. Spomíname, ako sme tu pred siedmimi rokmi núdzovo kempovali. Vidno náš dnešný cieľ - chatu pod Borišovom - ale vyzerá byť veľmi ďaleko. Aj v ďalekohľade. Vidno pekne aj celú cestu. Sú na nej tri väčšie kopce - Štefanová, Javorina a Šopron.

Na Lysci zanechávame Maja, ktorý ešte varí špagety a tvrdí, že nás dobehne. Vyrážam s pocitom, že "ha, tu som ešte nikdy nebol" a prichádzam na rázcestie s modrou, na ktorom si uvedomím, že sme išli dole po modrej a že som tu teda už bol. Odbočujem teda na červenú s tým, že tam už som teda naozaj nikdy nebol. Hrebeň je úplne krásny, úzky a je to taká hojdačka - chvíľku hore a chvíľku dole, až na Štefanovú je taký mierny výšľap. Na Štefanovej nikto nečaká a tak idem ďalej a zvyšok dobieham až v sedle pod Javorinou. Rozkladám karimatku, že kým dorazí špagetujúci Majo so Samom, že chvíľku poležím, ale dorazia pár sekúnd po tom, ako sa zložím.

Šľapanie na Javorinu je trochu zradné, párkrát to vyzerá tak, že je už človek hore. Dorážame tam spolu so Samom, ale kdesi vzadu za nami sa začínajú zliezať nejaké mraky a počuť aj hrmenie. Neradi by sme v hromobití zostali na hrebeni a tak ideme ďalej. Prechod z Javoriny na Šopron je krásny. Je tam lúka a človek vidí, kam ide. Krásny výhľad všade naokolo. Len cestou na Šopron trochu znervózňuje, že toho hrmenia pribúda. Našťastie sa počas toho, ako lezieme hore presunulo - nehrmí už pred nami, ale kdesi ďaleko vpravo od nás. Zliezame na rázcestie, kde sa stretávajú značky všetkých štyroch farieb a stúpame pár posledných výškových metrov ku chate.

Cestou ku chate stretávam baču, ktorý bol na chate na pivko, dávame sa do reči a dozviem sa, že už sa s našimi dohodol, že ak na chate nebude miesto, že môžeme prespať u neho v kolibe, že tam má matrace. Doliezam na chatu. Chata pod Borišovom je úplne sympatické zariadenie, robím im tržbu, dávam si praženicu s mäkkým chlebíkom, čierne pivko a ako bonus čokoládu so šľahačkou, proste užívam si civilizácie a ostatní tak robia tiež. Zakecáme sa s chalanom, ktorý býva na chate a ktorý by chcel ísť študovať fyziku, len sa bojí, že je na to moc starý a hecujeme ho, nech sa nebojí a nech ide a on nám s Majom zaplatí po slivovici. Okrem toho spomína, že Necpalskú dolinu celkom devastujú a že sa tam ťaží aj v štvorkových rezerváciách. Nocľah ale už je obsadený, aj v jedálni na zemi už majú štyroch ľudí a ďalší ôsmi by boli riadna mačkanica a tak to skúsime s nocľahom u baču.

Medzitým sa celkom rozblýskalo, jeden blesk šľahol aj do Borišova, a aj zapršalo, takže sa nám veľmi nechce ísť hľadať kolibu. Nakoniec sa vyberieme, až keď sa začne zmrákať. Jedna viditeľná koliba nie je ona (je starostlivo zamknutá), druhú sa nám nájsť nedarí. Už je skoro úplná tma a trochu prší. Do sedla vybieha kdesi zospodu stádo kráv. Robo vyhlasuje, že bača bude pri nich a že sa ho ide spýtať. Keď sa dlho nevracia, vyberám sa za ním. Prejdem stádo trikrát krížom krážom, ale nenachádzam ani Roba, ani baču. Kravy sa zhrčujú dokopy a tvária sa odhodlane. Začínam ich podozrievať, že sú ľudožravé. Nakoniec sa vrátim k prvej kolibe. Robo tam už je a vraví, že baču tiež nenašiel. Už sa chceme vrátiť na chatu, keď Majo objaví od koliby vedúcu cestičku niekam do zadu a kúsok po nej nájde druhú - tú správnu kolibu. Za oknom sa svieti. Bača nás nakvartíruje pod strechu. Je tam matracové letisko aj s nejakými prikrývkami a vankúšmi. Úplná dokonalosť, na ktorej je jediný mráčik, že sa bača zmieni o platení až ráno. Chce päť euro na osobu, čo je ale stále o tri eurá lepšie, než na chate na zemi v jedálni. Keď sme pod strechou, spustí sa lejavec s krúpami. Sme veľmi radi, že sme pod strechou. Čítam Saturnina, až kým bača nezavelí večierku. Ani nevyťahujem spacák a dovolím si použiť vankúš a prikrývku.

Sobota 10. 8. 2013 (26,3 km, prevýšenie +817m)

Ráno sa budíme o pol siedmej, lebo bača rúbe drevo. Je hmla. Balíme, skladáme batohy z povaly a lúčime sa s bačom. Lezieme naspäť na chatu. Okienko otvárajú až o ôsmej, takže chvíľu musíme počkať. Aďo si dáva parené buchty, ja a Majo klobásu, nejakí ďalší ľudia párky. Stuchlo sa tvári rozčarovane, že kým tu nebola tá chata, tak mu chutili tie veci, čo vlečie so sebou, ja ho ukľudňujem, že večer mu už zase chutiť budú. Robo, Oskar a Timo sa skladajú na ešte jedny buchty a potom vyrážame. Zbehneme kúsok po zelenej nabrať vodu - pod chatou je pekná studnička, vrátime sa do sedla a začíname liezť na Ploskú.

Podľa predpovede má byť celý deň pod mrakom. V prípade Veľkej Fatry to znamená v mraku. Lezieme na Ploskú a okolo nás je mlieko. Majo odbočí na zelenú značku, ale včas sa odtiaľ vráti. Je celkom zima, ale chodí sa podstatne lepšie, ako keď je teplo. Aj spotreba vody je menšia. Hore sa od nás odpája Oskar. Žení sa mu tréner a tak sa lúčime a on zlieza po žltej do Revúcej. My pokračujeme po červenej na Chyžky. Chvíľočku prebleskne slnko a na chvíľu zlezieme pod oblaky. Hneď za Chyžkami ale zase stúpneme a začneme sa driapať na najvyšší vrch našej cesty - Ostredok. Chvíľku je chodník akoby vystrihnutý z nejakého zábavného parku. Kúsok od cesty po oboch stranách je nejaký porast ako kulisa a za tým nič. Je to veľmi pekné. Ďalej stúpame okolo Suchého vrchu. Od turistu, ktorý nás predbieha, sa dozvedáme, že voľakedy viedla značka priamo cezeň. Pred vrcholom je taký menší kopec, ktorý niektorí z nás obídu po turistickej značke, niektorí prejdú priamo cez neho po lyžiarskej značke. Pred Ostredkom stretávam rodinu Hejných, ktorá ide Fatru v protismere ale východnú vetvu do Ružomberka. Na Ostredku obedujeme. Pribehne nejaký chlapík, nechá sa Aďovi odfotiť a zase odbehne.

Cesta z Ostredku na Krížnu je snáď jediný rovný úsek tohto vandra. Stále nič nevidno, fučí sprava, takže sa mi rosí pravá okuliara. Dorážame na Krížnu. Stretávajú sa tam tri červené značky. Je tam nejaké vojenské hebedo, ktoré sa trochu podobá na to, čo sme videli pred rokom v Malých Karpatoch, ale okolo tohto nie sú značky, že pozor radiácia, ale cedule, že zákaz fotiť. Prichádza chlapík, fotí si vojenské hebedo a stráca sa v hmle. Tipujeme, že keby sa nám predstavoval, tvrdil by niečo v zmysle Bond, James Bond a potom by nás musel zastreliť.

Zliezame po vojenskej ceste na Kráľovu Studňu. Stále je hnusne, odkladám okuliare, pretože bez nich vidím viac, než s nimi. Pri ceste nachádzam posledné dve čučoriedky. Keď človek ide popri ceste a kosodrevina trochu chráni pred vetrom, ide sa celkom príjemne. Cestou od Kráľovej Studne k horskému hotelu Kráľova Studňa stretávame Ondreja, čo bol u nás robiť predsedu maturitnej komisie z informatiky (Stuchlo u neho maturoval) a ktorý robil s parťákom celú cestu hrdinov SNP z Dukly do Bratislavy.

Horský hotel Kráľova Studňa je pomerne odpudivý. Práve tam mali stretnutie nejakí motoristi so sajdkárami a nejakí priatelia terénnych vozidiel. Tí sajdkáristi práve odchádzali, tereňáci zostali. Robíme hotelu trochu tržbu, ja si dávam šošovicu. Jeden už trošku pripitý tereňák sa s nami zakecáva, kupuje mi demänovku (už druhý človek, čo mi kúpil chlast, mal by som si dávať pozor, ale demänovku som pil prvýkrát v živote) a vylieva nám srdce, že on by takto tiež niekedy chcel ísť, ale vždy ostane len pri tom chcení, on toho nie je schopný, ale vlani že bol s džípom na Islande.

Majo vylezie von okuknúť možnosti ubytovania a okukáva naozaj dôkladne. Objaví pomerne veľký chliev s prasatami, luxusnú chatu, ktorá je otvorená a nikto v nej nie je, ale ktorá vyzerá veľmi súkromne a niekoľko zašitých rovných miest. Kým je preč, príde Samo s nápadom zliezť do Dolného Harmanca, že tam je vlaková stanica, ktorá už ako stanica nefunguje. Vzhľadom na to, že sa nám v blízkosti horského hotela rozhodne táboriť nechce (pýtajú za to štyri euro, resp. so spacákom vo vnútri dvanásť) a vzhladom na to, že je ešte len štvrť na šesť, vyberieme sa do Dolného Harmanca.

Zostup z Fatry dolinou Bystrica bol pomerne náročný ale pekný. Oblaky sa začínajú trhať, čierny oblak vidíme, len keď sa obzrieme dozadu. Dolinou vedie asfaltka, takže nás dosť bolia nohy (aj keď musím pochváliť moje skvelé sandále, išlo sa v nich dobre celý vander) ale je to klasická horská dolina s mnohými pôvabmi. Jedným z nich je, že kdesi v dolnej tretine nachádzame kúsok železničnej trate, ktorý sa pod cestou náhle vynára spod zeme, aby sa po nejakých dvadsiatich metroch opäť stratil v tuneli v protiľahlom svahu. Samo vraví, že o chvíľu má ísť vlak a tak čakáme, ale nedočkáme sa. Vlak ide asi päť minút potom, ako sme odišli. Celá tá železnica je tam úplne zvláštna. Vlak po jednej strane vlezie do doliny, potom sa v tuneli otočí o sto osemdesiat stupňov, v prostriedku toho tunela je tá medzera, v ktorej sa na chvíľu vynorí a po druhej strane z doliny opäť vylezie. Pritom tá dolina na prvý pohľad vôbec nevyzerá, akoby v nej bola nejaká civilizácia. A keď po jednej strane prehrmí vlak, je to celkom prekvapenie. A keď sa potom po druhej strane vracia, tak ďalšie.

Dorážame do Dolného Harmanca a chvíľu hľadáme stanicu, lebo značka na ňu už nevedie. Stanica je asi päťdesiat výškových metrov nad dedinou a je to k nej riadny stupák. Ale Samov nápad sa ukázal byť skvelý. Za stanicou je rovná lúka s ohniskom. Padáme, varíme čo sa dá. Majo zisťuje, že nemá varič a že ho asi nechal na Ostredku. Chvíľu rozmýšľa, že sa poň vyberie, ale nakoniec ho oželie. Robo konečne zohrieva dolnozemský guláš, na ktorý sa tri dni tešil, ja robím cestoviny s treščou pečeňou na cibuľke, salámou a karičkou - každá ingrediencia pochádza od iného darcu. Dorážame sa pudingom s piškótikmi a klasickou záverečnou pixlou ananásu. Čítam Saturnina, kým mi nedôjde baterka a kapitolu dočítam so Stuchlovou baterkou. Večer padnú dve-tri kvapky. Ale spí sa dobre a neprší, len je celkom chladno a padne hojná rosa. A o štvrtej ráno prejde nákladný vlak a trasie sa celé okolie stanice.

Nedeľa 11. 8. 2013 (4,4 km, prevýšenie +370m a 1042 schodov)

Budíme sa. Raňajkujeme a balíme sa. Na druhú stranu údolia svieti slniečko už vyše hodiny, ale na našej strane je ešte zima. Majo prehľadáva batoh za svetla a vyzerá to tak, že ten varič naozaj stratil. Zostupujeme do dediny. Majo sa lúči, pretože sa musí v rozumnom čase dostať do Hrachovišťa za rodinou, aby ich mohol včas doviezť do Bratislavy. My ostatní šliapeme k Harmaneckej jaskyni. Z Dolného Harmanca vedie po parkovisko pod jaskyňou náučný chodník, ktorý je pekný, len treba prejsť kúsok po žltej a nájsť jeho začiatok. Vedie popri kaskáde potoka, bývalej elektrárni papierní a jednej z posledných zachovaných rizní na splavovanie dreva. Pri parkovisku je reštaurácia Čierna ovca, pri ktorej sa zbavujem smetí.

Od parkoviska k jaskyni je to dvesto päťdesiat výškových metrov a značková trištvrte hodina. Je 9:12, prvý vstup je o desiatej. Akurát by sme ho mali stihnúť. A aj stihneme. Aďo predtým stihne aj záchod pri jaskyni a chváli sa, že si umyl ruky mydlom. Koľká zmäkčilosť.

Harmanecká jaskyňa je veľká a krásna. Farebne je biela a sivá miestami do hneda, ale kvapľová výzdoba je krásna. Pozorujeme u seba námornícky syndróm - keď nemáme na chrbtoch batohy, máme jemný problém s rovnováhou.

Po východe z jaskyne vymäkne aj Stuchlo a tiež si umyje ruky mydlom. Ja si zase dám v automate kapučíno s čokoládou. Holt zvody civilizácie. Cestou dolu rozoberáme s Robom, prečo je tá dolina, ktorou sme včera išli len taká Bystrica bez prívlastku. Robo navrhol, že by mala byť s prívlastkom alebo s chráneným označením pôvodu. Taká Bystrica bobuľový výber - to by neznelo zle. Asi v polovici zostupu si uvedomujem, že som hore nechal palicu. Už ju skoro oželiem, keď sa Aďo ponúkne, že mi pre ňu zbehne. Tak mu vezmem bágel a on sa prebehne hore. Veľká vďaka.

Po našej včerajšej skúsenosti s Bystricou by sme sa radi previezli tým vlakom, ktorý tade ide. Takže sa autobusom zvezieme do Banskej Bystrice. Máme šťastie na sympatického autobusára. Autobus na stanicu síce nechodí, ale on má zo stanice ďalšiu jazdu, takže nás berie až tam. Čakáme na vlak do Vrútok asi pol hodiny. Vezieme sa a kocháme sa. Počítam tunely a dopočítam sa do počtu dvadsaťdva. (Neskôr si to overujem na nete a mám to dobre.) Tá trať je úplne najkrajšia na Slovensku.

Samo vystupuje v Martine. My vo Vrútkach prestupujeme. Na rýchlik do Bratislavy tiež čakáme iba asi pol hodiny. Napcháme sa do jedného kupé, ale Robo nám utečie kdesi dopredu. Keď ho Aďo skočí pozrieť, zistí, že jeho spolucestujúci v Žiline vystupujú a nie je tam žiadna miestenka a tak sa tam presúvame a máme kupé pre seba. Čítame Saturnina. V Trenčíne k nám pristúpi nejaká teta, čo sa nás nezľakne a nevadí jej ani naša aróma, ani naše čítanie. Knižku dočítame asi tri minúty pred Vinohradmi. Lúčime sa s Robom. Teta sa tvári, že by železnice mali zaviesť čítanie do reproduktorov v kupé ako službu cestujúcim. Prichádzame na hlavnú stanicu. Lúčim sa s Timom, Stuchlom a Aďom a zbieham pod stanicu, kde ma čaká moja žena, ktorá ma dovezie domov.

Epilóg

Napriek tomu, že čísla nevyzerajú tak impozantne, ako pri vlaňajšom vandri, bol tento ťažší. Ale bol krásny a úplne stál za to. Baby, na rok určite poďte.

Pliaga vandra: muchničky
Plodina vandra: čučoriedky
Spolu sme prešli: 64,3 km
Celkovo sme nastúpali: 3872 m

Aninove fotky
[Stuchlove fotky na Trať z Banskej Bystrice do Turčianskych Teplíc