Domov
Prihlásiť sa pomocou Microsoft Teams Prihlásiť sa
Vyhľadať
Domov  /  Aktivity  /  Školský vander  /  Školský vander 2012

Školský vander 2012

Naposledy upravené 19.08.2023 - pred 282 dňami Čítanie na 19 minút a 0 sekúnd

Malé Karpaty

Prológ

Začiatkom mája vytváram na facebooku udalosť na tému vander a dávam do pľacu niekoľko návrhov kam ísť. Kubo, Maco, Saša, Filip a Dubi tvrdia, že im by sa zvlášť páčili Malé Karpaty. Voľba teda padla na naše najbližšie vŕšky. Napriek tomu, že nikto z uvedených na vander nakoniec nešiel, ukázalo sa, že to bola dobrá voľba.

Deň pred vandrom nakupujem proviant a novú plynovú bombu. Večer zbalím batoh a v momente, keď je zbalený, prichádzam na to, že to pútko, ktorým sa batoh zatvára, sa už asi utrhne. Tak zase vybalím a zašívam batoh. Píše Bu, že sú s Mamutom unavení po Bučkovej a že asi prídu neskôr. Peťo s Fofom sa tvária, že sa pripoja na posledný deň. Samo o pol dvanástej SMSkuje, že mu nesvieti baterka. SMSkujem naspäť, že to nevadí, že nech ju neberie. Idem spať a teším sa na ráno.

Streda 1. 8. 2012 (28 km, prevýšenie +1010m)

Veziem sa autom ku škole. Už tam je Kami a Tomo. Prehodíme pár slov s pánom školníkom a tetou upratovačkou. Stretávame Milana, ktorý vybieha niečo vybavovať na BSK a želá nám šťastnú cestu. Postupne prichádzajú Miška Kamhalka, Dubi (bol nás pozrieť len na štart) Timo, Ellie so Šandynou, Stuchlo, Johy a Baša. S veľkou úľavou sledujem, že stanov je predsa len dosť a svoj nechávam v aute. Keď usúdime, že sme asi všetci až na Sama, ktorý sa má pridať na Vinohradoch, vyrážame. Na Vinohradoch Sama šťastne nájdeme a partia je kompletná.

Tomo s Miškou s nami mali ísť len prvý deň na Pezinskú Babu, ale Tomo poobede odlieta do Londýna, takže sa rozhodol, že s nami len vylezie na hrebeň a potom sa cez Kolibu vráti domov. Miška vymäkla a povedala si, že sa k nemu pripojí. Šliapeme popri stanici, potom pomedzi vinohrady až k lesu, aby sme sa dostali na žltú značku. Prevýšenie asi plus sto šesťdesiat metrov, pekne, veľmi teplo. Ťažké batohy v kombinácii s ostatnými podmienkami robia svoje. Kami a Ellie chytajú päť výškových metrov pod žltou značkou prvú krízu a rozmýšľajú, že sa vrátia. Hovorím im, že je to na tú žltú fakt už len kúsok a že aj keď sa chcú vrátiť, že je pre nich lepšie, keď ešte ten kúsok vyjdú a vrátia sa s Tomom a Miškou cez Kolibu, ale veľmi mi neveria. Tak Kami tých päť metrov vynesiem bágel (dobre sa mi machruje, keď viem, že je to blízko).

Žltá značka sa príjemne ťahá viacmenej po vrstevnici až na križovatku s červenou pod Chlmcom. Je veľmi dobre, že to tak je. Baby vidia, že desné zaberáky do kopca sú na vandri občas vystriedané aj niečím, pri čom človek nemusí mať pocit, že ešte dva kroky a umrie. Pýtajú sa, či budú aj nejaké ďalšie rovinky a keď sa dozvedia, že áno, tak sa hecnú a idú ďalej. Rešpekt. (Pozor, spoiler!) Vydržia na vandri ešte dva dni.

Pod Chlmcom sa lúčime s Tomom a Miškou. Tešia sa, že nás budú môcť ohovárať, ale potom si uvedomia, že nás je viac. Prechádzame cez Peknú Cestu a Vypálenisko. Na Zbojníckej Studničke oddychujeme a jeme. Šandyna vyťahuje dokonalý čokoládový koláč. Zapíjame to mrazenou kofolou. Cesta ide už hodnú chvíľu po asfalte a tento trend jej vydrží až na Biely Kríž. Na mobil mi prichádza SMSka, že ma vítajú v Maďarsku a o chvíľu ďalšia, že ma vítajú v Rakúsku, takže chvíľu váham, či sme nepoblúdili. Každú chvíľu vidíme gazebo a tak si dávame pozor, aby nás niektoré nezožralo. Na Bielom Kríži navštívime bufet, kupujeme nejakú kofolu a RedBull ako doping pre Ellie. Pijeme Pí vodu so vzorne usporiadanými molekulami, ktorú vymysleli japonskí vedci, ale poznali ju už starí Peržania. Teda aspoň tak to tvrdia na etikete. Chutí to ako voda.

Minieme Malý Javorník na ktorom stojí nejaká podivná budova s kopulami a Jurské jazierko, ktoré je výrazne suchšie, ako keď sme tadeto išli naposledy. Samo nás zásobuje informáciami, aký je pomer medzi nami dosiahnutými časmi a časmi na značke. Nehodláme sa ale v tejto veci pokúšať o žiadne rekordy. Nachádzame veľa bedlí a šampiňón a rôzne si ich upevňujeme na batohy. To, že je húb tak veľa, svedčí o tom, že málokto tade chodí pešo. Stretávame iba samých cyklistov.

Na Kozom Chrbáte zase jeme. Dostávame sa na okraj vojenského priestoru a uvažujeme, čo by sa nám mohlo stať, keby sme do neho vliezli. Popri značke je však veľa ceduliek, ktoré to neodporúčajú. Vylezieme na kopec Somár. Zhadzujeme bágle a vybiehame kúsok na vrch kopca, lebo je odtiaľ krásny výhľad. Bez batohov sa chodí úplne ľahučko. Kdesi v diaľke vidno televíznu vežu. Už sme prešli riadny kus sveta.

Postupne sa prepracujeme na Konské Hlavy. V Malých Karpatoch majú zaujímavé názvy kopcov. A prekvapivo žiaden nie je Magura. Slnko pomaly klesá. Prichádzame na Pezinskú Babu. Hneď za parkoviskom sú tam stoly s lavicami pri bufete, ktorý vyzerá byť opustený. Ľudia idú po vodu do blízkej reštaurácie a dostanú ju, aj keď sa na nich obsluha mračí. Stolujeme. Varíme na čo príde, na oleji z treščej pečene smažíme cibuľku a robíme na nej huby. Tí, čo majú odvahu (v abecednom poradí Baša, ja, Johanka a Šandyna) si dávame a zalizujeme sa až za ušami, lebo je to dobrota. Okrem toho sa varia sáčkové polievky, zalievajú sa cestoviny a jedia sa rožky so syrom. Stmieva sa a tak sa rozhodujeme, že tam rovno aj ostaneme spať. Štyria spíme vonku, ostatní piati si stavajú dva stany. V noci jasno svieti mesiac a na blízkom parkovisku robí niekto kravál, ale je sucho a noc prejde bez nehody.

Štvrtok 2. 8. 2012 (17 km, prevýšenie +660m)

Raňajkujeme, čo príde. V mojom prípade ovsáky. Zisťujem, že krabicové kondenzované mlieko je na vander skvelá vec. Varíme čajík. Zase ideme po vodu a odkážu nás do záhrady ku kohútiku s krátkou hadicou. Čudujú sa, ako sme mohli vypiť toľko vody. Voda má trochu železitú príchuť, ale je dobrá. Skúšam, čo to bude robiť, ak pôjdem namiesto vibramov v sandáloch. Ukáže sa, že je to v pohode a že vibramy síce majú isté prednosti, ale sandále ich majú viac. Balíme a okolo pol desiatej vyrážame.

Na Čmeľok - najbližší kopec za Babou - je celkom ostré stúpanie. Na vrchu je nejaké vysokonapäťové zariadenie (zákaz siahať na drôty) a o kúsok ďalej nejaké zaujímavé elektromagnetické zariadenie s takou klasickou rádioaktívnou značkou. V diaľke vidno Vysokú. Tešíme sa, že na ňu nelezieme. Šandyna skúša ísť naboso, lebo ju tlačí sandál.

Zliezame do sedla Javorina a popri starom, dnes už nefunkčnom, telegrafickom vedení pokračujeme ďalej na vŕšok menom Skalnatá. Tam jeme, upisujeme sa do vrcholovej knižky (Šandyna kreslí draka) a kocháme sa výhľadom, lebo je tam naozaj pekne. Pod nami krúži nejaký dravec. Stretáme tata s troma synmi, odhadom od ôsmich do dvanástich rokov, všetci vzorne s báglami. To tešenie sa, že nelezieme na Vysokú, vyšlo trošku naprázdno, lebo sme len päťdesiat metrov nižšie, ako Vysoká.

Pomaly zostupujeme zo Skalnatej, Šandyna obúva sandále, lebo je tam strmo a kamenisto. Zostupujem spolu so Stuchlom. Ukazuje mi skokana hnedého, ktorého som si nevšimol. Skokan odskakuje. Hovoríme si, že sa mu skáče, keď nemá batoh. Prichádzame na Čermák. Ellie nejak mešká. Nadávam si, že som ju nechal vzadu mimo dohľad a idem jej naproti, našťastie nemusím ísť ďaleko. Na Čermáku je skvelý dutý strom, udržiavaný rodinný hrob z devätnásteho storočia a lúka s rozložitým bukom na ktorom je hojdačka. Je tam pekne, hovoríme si, že keby tam bola voda, oplatilo by sa utáboriť sa tam. Neradi ideme ďalej na Hubálovú.

Na Hubálovej je stôl s lavicou a začína tam obora. Odniekiaľ prišla nejaká babka, preliezla plot a zmizla v obore. Na Hubálovej mal byť prameň kúsok poniže po ceste. Vyberáme sa hľadať ho, ale neúspešne. Johy lezie do asi tri metre hlbokého výmoľa vedľa cesty a zisťuje, že tam síce nejaký potok začína, ale je tam iba kopa blata a rozhodne tam nie je žiadne miesto, kde by sa voda dala nabrať. Kým sa vrátime, ľudia dopíjajú vodu s tým, že donesieme čerstvú. Našťastie nevypili všetku. Na bicykli ide okolo chlapík, s ktorým som bol nedávno v Škótsku a hovorí nám, že na Čermáku bol prameň. Jedného by porazilo. Obieha nás tato s troma synmi.

Pokračujeme ďalej popri plote zvernice na Pánske Uhliská. Na jednom strome je bledomodrým sprejom nastriekaný nápis ODPADKY! Špekulujeme, čo by to mohlo znamenať. Prichádzame na Taricové skaly. Je odtiaľ velice pekný výhľad na Vysokú. Ale dosť zle sa z nich zlieza a miestami je žihľava. Samo sa pošmykne a letí asi poldruha metra, na pohľad to vyzerá dosť nepríjemne, našťastie padne úplne dobre a iba si odrie lakeť. Je podraz, že hneď po klesaní z Taricových skál nasleduje stúpanie zhruba na pôvodnú výšku.

Kami a Ellie sa boja ďalšieho dňa, lebo je tam stúpanie na Vápennú a tak špekulujú, že by išli domov. Na sedle Skalka rozmýšľame, že by sa mohli vybrať ďalej po modrej, Vápennú obišli a stretli by sme sa na druhý deň. Máme ale so sebou málo vody a ešte by museli ísť dosť veľký kus, kým by našli rozumné táborisko, takže predsa len to zabalia. Baša a Johy idú dopredu s tým, že nájdu vodu a miesto na spanie. Zostupujeme dosť prudkým padákom do Sološnickej doliny. Prichádzame na križovatku so žltou. Kúsok povyše cesty našli baby úplne luxusné táborisko - stôl, lavicu a sedátka, odpadkový kôš, k tomu kúsok lúky, kúsok povyše oplotený kríž. Je tam aj tato s troma synmi. Sú to ale drsňáci a ešte dnes idú na Vápennú. Prajeme si navzájom veľa šťastia.

Baby v prvom dome smerom na Sološnicu dohodli vodu a tak ideme nabrať. Opäť stretáme tata s troma synmi, ktorí tam boli nabrať vodu tiež a vravia, že tam majú dobrý sirup. Tí ľudia, čo tam žijú, sú úžasní. Dostali sme vodu, napili sa sirupovej vody (bazový a višňový sirup, obidva vynikajúce) a ešte nám kus sirupu odliali do fľašky na cestu.

Periem v potoku tričko a vykonávam čiastočnú očistu s tým, že úplnú nechám na zajtra - máme táboriť pri vodnej nádrži Buková. Večeriame všetko možné (pridávam sa k špagetovej skupinke a prispievam syrom), staviame už len jeden stan, lebo spíme vonku piati. Rozoberáme staré počítačov hry, robím reklamu na The Day of the Tentacle. Lietajú netopiere. Noc je tichá, len na strome nad nami strašne huláka kuvik.

Piatok 3. 8. 2012 (18 km, prevýšenie +767m)

Raňajkujeme a balíme. Ešte poslednýkrát sa pokúšam nalomiť Kami a Ellie, či nepôjdu ďalej, ale chcú si nechať sily aj na ďalší program, ktorý majú po vandri. Okrem nich nás opúšťa aj Baša, ktorej sa začala ozývať už predtým poranená noha a nechce ju pokúšať, takže ďalej pokračujeme šiesti. Lúčime sa na rázcestí, baby odchádzajú do Sološnice na autobus, my začíname stúpať na Vápennú. Johy a Samo nám kus utečú a minú peknú vyhliadku, z ktorej je vidieť kus okolia a Malá Vápenná. Stretáme ich až pri ďalšom smerovníku. Johy má celkovo sily za dvoch, mizne kdesi v diaľke, Stuchlo navrhuje, nech si ju dobre obzrieme, lebo možno ju dnes vidíme naposledy.

Stúpame na Vápennú. Stúpanie nie je zďaleka také strašidelné, aké strašidelné reči sa o ňom včera viedli. Je síce pomerne dlhé, ale prudké je iba na jednom úseku. Vápenná prišla nejako k dvom menám - to druhé je Roštún. Aj priľahlá rezervácia nesie meno Roštún, aj Malá Vápenná nesie krycie meno Malý Roštún. Keď sa vytrepeme hore, nájdeme tam betónovú rozhľadňu s rebríkom a nápisom nejak v tom duchu, že "Čokoľvek hľadáš, nakoniec nájdeš sám seba", ktorého sa úprimne desím a ako príklad uvádzam peklo, do ktorého uvrhol Jacka Sparrowa Davy Jones. Jack tam našiel sám seba asi v päťdesiatich exemplároch a nebola to žiadna sranda. Z rozhľadne je výhľad široko ďaleko, vidno aj Záruby, na ktoré sa potrepeme zajtra, dole pod nami krúžia dva dravce, priletí aj párik motýľov.

Z Vápennej zbiehame na Mesačnú lúku a hľadáme studničku. Nakoniec ju nájde Samo. Sedíme pri studničke, dočerpávame vodu, obedujeme a rozoberáme rôzne mytológie. Zbiehame na sedlo Uhliská a odtiaľ na vŕšok Klokoč. Na Klokoči rastie veľa divozelu a sú tam zvláštne pórovité skaly, hovorím si, že to snáď je nejaká sopka. Neskôr sa na ceduli dozvieme, že tie skaly naozaj sú sopečného pôvodu. Okrem toho stojí na Klokoči zvláštny kríž. Je veľký, drevený a je do neho zatlčených strašne veľa klincov. Ku krížu je pripevnené kladivo, ale nemali sme žiadne klince so sebou.

Zbiehame na Amonovu lúku a rozmýšľame, po kom môže mať meno. Ďalej zostupujeme na Mon Repos, cestou vidíme živého fúzača alpského (jedného zrazeného bicyklom má už Šandyna v krabičke) a nachádzame tri pekné bedle. Na Mon Repose vidíme najstaršiu turistickú šípku, ktorej vieme prečítať dátum, tuším ročník 1983. Odtiaľ pokračujeme po novej lesnej ceste a chodníkom pomedzi mladinu a okolo obory. Stretávame partiu so psom, ktorá ide v protismere. Vravia, že je to už len kúsok. Hádžem im vodítko zo psa a to skončí na strome, našťastie v dosiahnuteľnej výške. Zliezame na Brezinky, vidíme miesto, kde sa stretávajú značky všetkých štyroch farieb. Odbočujeme na žltú a po nej sa trepeme na Bukovú.

Teším sa na kúpanie. Prichádzame k jazeru. Vľavo od značky je krčma a pri nej mimoriadne výkonný reprák, z ktorého sa linú socialistické a tesne postsocialistické hity domácej produkcie. Stuchlo tvrdí, že takto nejak si predstavuje apokalypsu a rozpráva vtip o bubeníkovi v pekle. Dočerpávame kvapalinu. Hľadáme nejaké vhodné miesto na táborenie, najlepšie čo najďalej od repráku. Jazero je obrastené rákosím, v ktorom sú iba občas prieseky a tie sú obsadené rybármi. Nakoniec nájdeme jeden neobsadený. Randál od repráku sa prelína s randálom od iného repráku z druhej strany jazera. Dúfame, že interferencia spraví svoje a navzájom sa to zruší. Idem pozrieť vodu, ale nakoniec sa neodvážim do nej vliezť. Je to totiž bahnitá gebuzina s podivným povlakom na povrchu, ktorá smrdí ešte viac, ako ja. Pre mňa osobne najväčšie sklamanie vandra.

Varíme. Ja míňam prvú a jedinú sáčkovú polievku z tých štyroch, ktoré ťahám so sebou. Potom sa rozhodneme ísť pozrieť civilizáciu, lebo na druhej krčme, ktorú sme míňali pri hľadaní táboriska, sme uvideli lákavý nápis "langoše". Stuchlo s Johy ostávajú stavať stan, zvyšní štyria ideme pozrieť, či je to s tými langošmi pravda. Táto druhá krčma (od konca žltej značky na severovýchod) je oveľa sympatickejšia, než tá prvá. Čiastočne je to aj tým, že nemá veľký reprák, ale nie len. Sú tam milí ľudia. Langoše nám spravia, dajú nám na ne, čo si kto zaželáme a keď teta krčmárka zistí, že nemá radler, namieša mi pivo a sprite a ešte mi do toho dá aj slamku. Výsledok je dokonalý.

Na jazere majú zraz majitelia žigulákov, ktorí sa veselia do noci hlbokej, takže randál z repráku neberie konca, počujeme rôzne desivosti, počnúc Podvodom od Nedvěda zaspievanom v rytme tuc tuc, cez Zahoď starosti (na nejakom dávnom vandri mojej mladosti sme to spievali ako Zahoď ponožky), tiež tuc tuc až po asi trikrát zreprízovanú Beátu Dubasovú. Od západu tiahnu krásne a trošku desivé mraky, do toho ten randál, Stuchlova vízia apokalypsy dostáva nové rozmery. Do randálu sa pokúšam rozprávať Momo. Keď sú hore už len dvaja ľudia, zalomím. Noc je suchá, ale padne hojná rosa.

Sobota 8. 4. 2012 (27 km, prevýšenie +1117m)

Budíme sa a je ticho. Je to nečakaná zmena. Raňajkujeme, baby robia bedle, čo sme našli včera, na oleji zo Stuchlových rybičiek. Sú vynikajúce. Berieme vodu v krčme, kde sme boli včera na langoše. Samo vyzerá byť dosť unavený a má celkom utešené otlaky, lebo prišiel na vander v nevyskúšaných botách. Navrhujeme mu, či to nezabalí, ale tvári sa, že nikto nie je doma a nemá navarené. To by ale nemal byť problém, lebo jedlo na dva dni má ešte so sebou a uvariť si počas predošlých dní na vandri zvládol úplne v pohode. Potom ale zistí, že nemá ani kľúče a tak pokračuje ďalej.

Vraciame sa po žltej naspäť na červenú značku a začíname stúpať na Záruby. Stúpanie je pomerne drsné. Viacmenej po spádnici vyliezame na cestu po ktorej zhora prichádza veľa sviatočných turistov. Hovoríme im, že značka ide dole po spádnici, ale držia sa cesty. Mäkkýši.

Vylezieme na hrad Ostrý Kameň, ktorý je dole pod Zárubami a ktorý slúžil ako strážny hrad na ceste z Čiech. Je z neho pekný výhľad - dovidieť z neho snáď až na Bučkovú Jamu a oplatí sa ho prebehať. Stretávame chlapíka, ktorý vyzerá ako Sean Connery a ktorý je na púti z Czenstochowej do Mariazellu a už má v nohách šesťsto kilometrov. Sme oproti nemu trápni žabári. Stretávame aj partiu báb s vychovávateľmi z výchovného ústavu (alias polepšovne) zo Šaštína a s nimi sa budeme tak rôzne predbiehať pozdĺž celých Zárub.

Začína pršať. Navliekame sa do vetroviek a/alebo pršiplášťov a vyrážame na Záruby. Samo má krízu a dážď tomu len pridáva. Cesta na Záruby je z tejto strany veľmi pekný skalnatý hrebeň. Samovi vypadne z batohu fľaša s vodou a zastaví sa nejakých päť metrov pod chodníkom. Leziem mu po ňu, pošmyknem sa, som celý špinavý a prskám. Ale šťastne sa vytrepem naspäť. Pršať pomaly prestáva. Predbiehajú nás Šaštínčania. Vedú práve reč o trpaslíkoch, tak tvrdím, že z ľavej strany Zárub mali trpaslíci veľkú baňu a že sa tam mlátili so škretmi.

Dorážame na Záruby, zase stretávame Šaštínčanov, trochu oddychujeme a jeme. Ráno som zarobil skvelú Bašinu práškovú jablkovú limonádu, ktorú nám nechala. Šandyna sa pýta, aká je to šťava. Hovorím, že Bašina. Stuchlo rozumie, že bažina a tvrdí, že som nabral vodu z Bukovej. Tak tomu prischol názov Bašina bažina a s veľkou radosťou to pijeme.

Vzhľadom na to, že máme dosť zlý medzičas, je už pol jednej a na ceduli píšu, že na Dobrú Vodu je to ešte šesť hodín, oddychujeme len krátko. Začíname zostupovať, prechádzame cez Havranicu, ktorú si nevšimneme a Havraniu skalu, cez ktorú treba zostupovať opatrne. Prichádzame na rázcestie so žltou. Po ďalšom klesaní prejdeme popod vedenie vysokého napätia cez lúky s černicami a po krátkej ceste lesom prichádzame do viac-menej civilizácie. Chatová oblasť, sem tam pokosený trávniček či satelit. Cesta sa pomaly mení na asfaltku a dorážame na hlavnú cestu, našťastie nie veľmi frekventovanú. Doteraz som vedel iba o dvoch prechodoch cez Malé Karpaty, toto je tretí. Oddychujeme na autobusovej zastávke, nachádzame šípku s nápisom TT100 a usudzujeme, že sa jedná o smerovku pre Trnavskú stovku.

Po asfaltke prechádzame cez kameňolom Buková a cez chatovú oblasť. Samovi prelepujem otlak. Cez kus lesa s miernym stúpaním a klesaním prichádzame k železnici a hlavnej ceste na Jablonicu. Pri výstupe z lesa nachádzame ceduľu "Zákaz vstupu do lesa" a hovoríme si, že značkovanej cesty sa to asi netýka. Ideme kus popri železnici a na mieste, kde ponad ňu vedie asfaltka, prechádzame aj my. Je teplo. Vody rýchlo ubúda. Na odbočke doprava jeme lyžičkou čokoládu. Johy si robí údržbu otlakov.

Studnička, ktorú nachádzame, je asi desať metrov od cesty. Berieme vodu, potom posedávame na popílenom dreve a trochu oddychujeme. Za nami je na lesnej ceste klasická zákazová značka ale vo vnútri je dolár. Špekulujeme, čo by to mohlo znamenať. Možno, že v tom lese nie je zmenáreň a značka naznačuje, že tam ani nikdy nebude.

Síl už celkom ubúda. Pred nami je menší hrebeň, ktorý preliezame a pomaly sa dostávame do Dobrej Vody. Timo a Šandyna odbehnú niekam, kde na nejakom sústredení stavali haciendu a ešte tam po nej nejaké zvyšky nájdu. Parkujeme v krčme a doberáme kvapalinu. Miestni žasnú, že sme z Bratislavy došli pešo a jeden chlapík sa ma pýta, že prečo si dávam čierne pivo a nie svetlé. Odpovedám, že lebo mi také chutí.

Zvažujeme, či sa ešte trepať na hrad, alebo či to zapichnúť pri dedine. Vzhľadom na to, že nejakí ľudia vraveli, že by sa na posledný deň pripojili, sa trepeme na hrad. Prechádzame cez nočný cintorín. Dorážame za úplnej tmy a táboríme v žihľave, ale iba v takej nízkej. Varíme poslednú večeru - Šandynine skvelé cestoviny so syrom, puding a na záver tradičnú pixlu ananásu. Pomedzi stromy svieti mesiac, hradná atmosféra je úplne magická. Prichádzajú nejakí dvaja ľudia, ale nie sú to naši a po nejakom čase zas odídu.

Rozprávam pokračovanie Momo a postupne zaspávame. Zobudím sa na to, ako na mňa niečo kvapká. Neprestáva a tak sa aj so Samom presúvame do stanu za ostatnými. Svoj aj Samov bágel balím do pršiplášťa, ale Johankin obal na ešlík zabudnem vonku. Stan nás v pohode zvládne šiestich. V noci je riadna búrka, blýska sa a hrmí, leje až do rána, ale stan drží a spíme viacmenej v suchu.

Nedeľa 5. 8. 2012 (12 km, prevýšenie +270m)

Samo ráno uteká na Dobrú Vodu do kostola, my ešte vyspávame (v mojom prípade to istí omša v UPC o desiatej večer). Varíme raňajky, Stuchlo varí extra drsný čaj (štyri zelené čaje) a tvrdí, že prišiel na to, ako to ten Panoramix robil. Pozývam Šandynu na ovsáky a úspešne ich dorážame. Prichádza Samo z dediny. Pozeráme si hrad a so Stuchlom konštatujeme, že má laxatívne účinky. Balíme a vyrážame na posledný úsek cesty.

Cesta začína prekvapivým stúpaním na Skalie a potom pokračuje viacmenej po rovinke. Nie je to náročné, len je to dlhé. Stretáme nejakých cyklistov, ktorí idú oproti. Po čase nás jeden z nich dobehne a nesie Samov stan, ktorý mu niekde cestou vypadol. Sme mu velice vďační.

Prichádzame na Dlhé Rovne a nachádzame tam nejakú bludnú modrú značku, takže si myslíme, že už sme ďalej. Nasleduje padák a po ňom skutočné rázcestie s modrou. Ale to už sme skoro v Brezovej. Vchádzame do civilizácie. Prichádzame na hlavnú cestu, zapadneme do prvej krčmy, v ktorej ako bonus majú aj zmrzlinu a tak kofolujeme, radlerujeme a zmrzlinujeme. Po patričnom oddychu sa pustíme ďalej. Fotíme sa pred kaderníctvom.

Samo tvrdí, že ide len do Jablonice a odtiaľ pôjde vlakom a tak sa odpája na lokálnej autobusovej zastávke. Ostatní šľapeme do centra Brezovej na autobus do Bratislavy. Zastávku minieme, takže sa musíme vracať. Nakoniec ju nájdeme, zisťujeme, že autobus nám ide za hodinu a pol a tak sa skladáme v miestnej krčme. Kofolu nemajú, čapovanú vineu majú hodne riedenú, ale pizzu nám urobili dobrú. Doráža Samo, ktorý zistil, že z tej dolnej zastávky už nič nepôjde a ešte sa mu ujde kúsok pizze.

Nastupujeme na autobus. Samo vystupuje v Jablonici. Timo debatí so spolucestujúcim, ostatní proste cestujeme a užívame si, že nemusíme chodiť a že to ten autobus robí za nás. So Stuchlom obdivujeme šoféra, ako dobre šoféruje. Jedinú slabinu to má, že autobus nestojí na Vinohradoch a tak musím ísť až na Bajkalskú. Stuchlo a Timo idú až na Nivy, s Johy a Šandynou sa lúčim na Bajkalskej. MHDčkou sa odveziem na Teplickú. Nejakí miestni na mňa pokrikujú, že "Hej, turista". Holt asi tak vyzerám. Peši dôjdem na Skalickú, nahodím bágel do auta a o chvíľu som doma.

Epilóg

Bola to fuška, ale prežili sme. Ak sa nič zlé nestane, o rok idem zas.

Plodina vandra: huby
Burina vandra: žihľava, ale len s mierou
Spolu sme prešli: 98km (doteraz najviac) Celkovo sme nastúpali: 3739m

Aninove fotky z mobilu