Domov
Prihlásiť sa pomocou Microsoft Teams Prihlásiť sa
Vyhľadať
Domov  /  Aktivity  /  Školský vander  /  Školský vander 2011

Školský vander 2011

Naposledy upravené 19.08.2023 - pred 247 dňami Čítanie na 18 minút a 55 sekúnd

Oravská Magura a Krivánska Malá Fatra

Prológ

Propagujem vander cez Facebook. Po skúsenostiach z predošlých rokov nijak neobmedzujem počet účastníkov. Výsledok je ten, že pätnásti ľudia sa ozvú, že idú určite a osemnásti, že možno. Hovorím si, že taká masovka to ešte nebola a že to bude zaujímavé. Tinka tvrdí, že na drsné vandre sa hlási veľa nováčikov. Hlási sa naozaj kadekto. Dvaja ľudia z kvarty a dokonca jedna baba z tercie, ktorá tvrdí, že už niečo po horách nabehala a vie do čoho lezie. Tíško dúfam, že nás nepôjde tridsaťtri, ale že tradične tesne pred vandrom nejakí ľudia pozisťujú, že nemôžu.

Ďalšia veselá stránka celého podniku je počasie. Celý týždeň pred vandrom utešene leje. Prší ešte aj v pondelok (a to máme v stredu ráno vyraziť). S napätím sledujem stránku http://shmu.sk model Aladin aj Epsgram pre Zázrivú, kde sa tvária, že v stredu už bude pekne a že pršať má až v nedeľu poobede. Bolo by to presne to, čo by sme potrebovali, ale ako sa píše v Potterovi, veštenie je najmenej spoľahlivá oblasť mágie...

Streda 3. 8. 2011 (19 km, prevýšenie +840m)

Vstávam o 4:50, vyťahujem z mrazáku kofolu (mrazená kofola je geniálny vynález Jakuba Slaninku), beriem batoh a idem na stanicu. Som tam ešte pred pol a hovorím si, že by som snáď mohol byť aj prvý, ale už je tam Johanka s tatkom aj Šandyna. Postupne pribúda Baša, Tinka, Fofo, Maťo s Bu a Majo. Volá Timo, že je na ceste a že mu máme kúpiť lístok. Na Vinohradoch pristupuje Dubi. Natrepeme sa do vlaku, je nás na dve kupé. Do jedného ale pristúpia ľudia, čo tam majú miestenky a tak sa striedavo komprimujeme do zvyšného kupé a rozťahujeme do okolia. V Ružomberku priberáme Jerguša. Na autobusovom nástupišti hráme nindžov a paka, z okna neďalekého domu nás prekvapene sleduje nejaká rodinka. Podaktorí navštívime miestny supermarket, Majo robí nákupy, ja hľadám (a šťastne nachádzam) záchod. Na druhý pokus nájdeme autobus do Trstenej. Vezieme sa celkom dlho (a ja si hovorím - fí ha, toto všetko pôjdeme naspäť peši). V Trstenej testujem miestne nanuky. Ďalší autobus nás dovlečie do Ústia nad Priehradou.

Vystupujeme v chatovej osade a vraciame sa kúsok po asfaltke k priehradnému múru Oravskej priehrady. Prechádzame po múre na druhú stranu a hovoríme si, že je škoda, že všetká voda ide cez turbíny a že by bolo fajn vidieť, ako to tečie cez priepusty. Šliapeme ďalej po asfaltke asi dva kilometre, kde červená odbočuje do kopca. Začíname stúpať po poľnej ceste okolo kravína po lúkach. Kocháme sa Oravskou priehradou z nadhľadu. Striedavo strácame a nachádzame značku, ale je to celkom jedno, lebo vidíme, na ktorý kopec chceme vyliezť. Prechádzame popod elektrické vedenie, pasieme sa na malinách, Majo nachádza kozáky. Prvý kopec na ceste sa volá Ostrý vrch. Značka ho síce taktne obíde sprava, ale my si to švihneme priamo cez neho. V momente, keď sa nám už po značke začne cnieť, taktne a nenápadne sa pripojí na cestu po ktorej ideme. Aby sa nepovedalo, že v Magure majú nejako neštandardne pomenované kopce, ďalší, na ktorý lezieme, sa volá Magurka. Stojí na ňom nejaké telekomunikačné architektonické čudo. Oddychujeme na rázcestí pod kopcom a zaznamenávame zvláštny fyzikálny jav: na Magurku vedú po tej istej trase dve značky, modrá a červená. Po červenej to ale má byť hore za desať minút, po modrej za pätnásť. Okolo rázcestia vedie asfaltka a po nej prechádza nejaká partia so psom. Vyliezame na Magurku, jeme, otváram kofolu, ktorá v sebe ešte skrýva nejaké stopy chladu. Prichádza partia so psom, pes somruje, ale nič od nás nedostane.

Oravská Magura je hrebeňovka iba s miernou hojdačkou. Ide sa po lesnej ceste, občas treba obísť nejaký rozbahnený úsek po lese, ale žiadne nepriechodné zažihľavené zákernosti na nás nečakajú. Napriek ťažkým batohom viac-menej dávame značkové časy. Ide sa lesom, takže žiadne veľkolepé výhľady sa nekonajú, ale ide sa dobre. Maťo rozpráva o Iráne. Na Budíne obedujeme. Majo štartuje svoj voskový varič a prítomní chemici sa tešia, že keď ten vosk zovrie a Majo to bude hasit vodou, bude z toho vosková bomba. Majú pravdu. Plameň celkom solídny. Ale nakoniec je varič úspešne uhasený a ideme ďalej. Ďalší kopec po Budíne sa hrdí názvom Budín II. Mali by ho premenovať na Pešť.

Cez sériu menej výrazných vŕškov sa prepracovávame na Šubovku, kde značka zatáča prudko doprava. Pomaly sa zvečerieva. Asi pol kilometra od vrchola má byť po ceste pri nejakej chate prameň. Tam chceme nabrať vodu a potom prespať na lúkach, ktoré majú byť o niečo nižšie. Chata je síce trošku zanedbaná a je okolo nej nejaký svinčík, ale na naše veľké potešenie otvorená pre putujúcich vandrovníkov. Má jednu miestnosť s krbom a jednu s pričňami, na ktorých sú dokonca molitánové matrace a paplóny. Všetko je síce trochu vlhké a zatuchnuté, ale keď sa na matrac dá karimatka, je to skoro dokonalé. Maťo s Bu nachádzajú vodu, Majo kúri v krbe. Šandyna odkväcne bez večere. Varíme čo sa dá, Maťo s Bu robia cestoviny s omáčkou (cestovín majú dve kilá, budú ich robiť každý večer), potravný komunizmus relatívne funguje, spálim si hubu na hrachovej polievke so slaninou, zaklincujem to čiernym čajíčkom s materinou dúškou, do ktorého mi Tinka venuje cukor a zaleziem spať. Prekvapivo sa všetci ukladajú v krbovej miestnosti na zemi, takže sa mi ujde pričňa s matracom.

Štvrtok 4. 8. 2011 (18 km, prevýšenie +687m)

Vstávame do šera, lebo jednak má chata malé okienka a dvak je chata v lese. Raňajkujeme, balíme sa a pomaly sa vykývavame von. Berieme vodu, upratujeme a chatu nechávame v trošíčku lepšom stave, než sme ju našli. Vyrážame do sedla Príslop, kde sa má pripojiť Peťo. (Mimochodom - Príslop je ďalšia názvová konštanta. Počas vandra prejdeme tri sedlá, ktoré sa volajú Príslop. Ak má názov naznačovať, že sa v tom sedle niekto prislopal, je vysoká frekvencia tohto názvu na Slovensku pochopiteľná.) Prichádzame na lúky, na ktorých by sa tiež celkom dalo táboriť, okolo malého vršku menom Poľana. Volá Peťo, že kde sme, že on už je tam. Tvrdím mu, že za trištvrte hodiny tam budeme aj my, ale o dve minúty vybiehame z lesíka na lúky nad sedlom, takže je ten čas ešte kratší.

V sedle majú krčmu s wifinou, pri krčme hojdačku a chvost lietadla, pri ktorom je skala, na ktorej kedysi bola pamätná tabuľa, ale niekto ju rozmlátil. Na ceduli sa dozvedáme, že tá červená značka, po ktorej ideme, vedie od Čierneho mora k Atlantiku. Hovoríme si, že to by bol iný vander. Pookrejeme na tele i na duši a začneme stúpať na kopec Príslop. (Ostatné sedlá Príslop pri sebe kopec Príslop nemajú, takže je to rarita.) Tak ako včera je hlavným problémom úvodné stúpanie. Potom je Magura len jemná hojdačka lesom. Po Peťovom príchode je nás trinásť, čo je na vandri doteraz dosiahnuté maximum účastníkov. Z úcastníkov prvého vandra je tu ale nadpolovičná väčšina a z ľudí, čo to po prvom vandri nezabalili, chýba iba Keya.

Keď prichádzame na Kubínsku hoľu, les začína pomaly rednúť. Ideme celkom roztratení, idem na konci s Tinkou a Fofom. Volá Šandyna, že či som pred ňou alebo za ňou, že je nejako náhle sama. Uisťujem ju, že som za ňou, že nech cvíľu počká. Kúsok pod Kubinskou hoľou oddychujeme. Majo šúpe uhorky a sú úplne geniálne. Obedovať chceme na Minčole. Prechádzame okolo hornej stanice vleku, ale niečo tam robia so zbíjačkou a je tam randál. Na vrchole je ale už ticho a tak obedujeme. Maťo lezie na stĺp od vleku a po ňom Fofo. Je dohodnuté, že keď zlezie, pôjdeme ďalej, tak ho všetci ukecávajú, nech tam zostane. Ale nakoniec predsa len zlezie a my začíname klesať do Zázrivej.

To klesanie je celkom ohubák. V protismere stretávame troch Čechov, ktorí tvrdia, že sa to dá obísť, ale nám ešte zostáva skryté, že čo. Keď ale dostatočne klesneme, zistíme. Cesta aj s okolím je totálne rozkravená. Všade bahno a odtlačky kopýt. Pokúšame sa ísť okolo, ale tie potvory to rozdupali naozaj hodne doširoka. Ale nakoniec to nejako zvládneme. Prechádzame po lúkach, vidíme dokonca ohradu, v ktorej tie kravy majú letný byt. Hľadáme prameň, ktorý by tu niekde mohol byť. Prameň nachádzame, je pri ňom napájadlo, takže okolie je zase rozdupané, ale prameň je pekne ochránený, aby ho dobytok nezničil. Pod napájadlom je senník. Zvažujeme, či zase spať pod strechou, ale Tinka tvrdí, že je to tam celkom maličké a Maťo prináša správu, že hore našli pekné rovné miesto na táborenie a tak naberieme vodu a vybehneme pár metrov do kopca.

V momente, keď začneme stavať stany zistíme, že si rovnaké miesto a čas vybrali mravce na rojenie. Všetky svetlejšie plochy sú v momente pokryté množstvom mravčích samčekov. Tí, čo majú tmavšie stany sa smejú tým, čo majú svetlejšie, Bu sa pokúša útočiť chemicky repelentom, ale nefunguje to, celkovo vládne taká menšia panika. Nakoniec najlepšie zaberie mechanická metóda. Varíme. Ja si tentokrát spálim hubu na paradajkovej polievke, do ktorej Peťo vysype vrecko rezancov po záruke, takže je skvelo hustá. S Peťovym príchodom celkovo stúpla kulinárska úroveň, tortelini so syrom, cibuľkou, slaninkou a nejakými masliakmi a kozákmi, čo sme našli, boli dokonalé. Majo varí na voskovej bombe sójové mäso s chilli a postupňe ho vylepšuje paradajkami a paprikou. Hasenie variča je zvlášť vydarené, plameň šľahá tak na meter. Maťo s Bu varia cestoviny s omáčkou. Spím pod širákom. Nie je úplne jasná noc, ale hviezdičky občas vykuknú. Majú padať perzeidy, ale videl som len jeden.

Piatok 5. 8. 2011 (14 km, prevýšenie +1205m)

Budíme sa. Slniečko svieti, potom nás zakryje oblak, ale potom sa zas zdvihne. Raňajkujeme. Fofo s Peťom idú po vodu. Majo pozerá správy a referuje, že Bratislavu vytopili prívalové dažde. Tu bolo v noci sucho. Balíme stany a už okolo pol desiatej vyrážame. Klesáme do Zázrivej. Oproti nám sa týči hora, ktorá vyzerá desivo veľká. Veľký Rozsutec. Tam dnes polezieme. V Zázrivej navštevujeme obchod a krčmu, dočerpáme potravu a kvapaliny. Prejdeme cez dedinu. Značka sa dvíha do kopca a viacmenej prechádza cez niečí dvorček. Prechádzame pomedzi kravu, kozu a psa a stúpame na lúku, ktorú bol práve gazda kosiť. Vlezieme do lesa. Prechádzame okolo Bôrickej mláky, čo je celkom pekný močiar ohradený dreveným plotom. Po nejakom čase prekvapivo začíname klesať. Peťovi ako prvému docvakne, že červená značka, po ktorej ideme, je v mape kreslená ako žltá. Skutočne je pod červenými pásikmi pôvodne žltá farba. Zlezieme do Petrovej a okolo Jánošíkovej krčmy začneme stúpať do ďalšieho sedla Príslop. V krčme hrajú nejakú odrhovačku s desne chytľavou melódiou a tak si ju pospevujem až do sedla. V sedle je pekný veľký šuter, tak na ňom oddychujeme.

Zo sedla Príslop do sedla Zákres píšu hodinu a pol. Je to ale desný dupák, na celkom krátkom úseku tam treba stúpnuť o štyristo metrov. Hrabeme sa do kopca a fučíme. Keď sme si istí, že už máme za sebou aspoň dvestopäťdesiat, zapnem GPSku a dozvedám sa, že sme nastúpali len stotridsať. Úpieme a stúpame ďalej. Ešteže sa občas po ceste mihnú nejaké skalky, z ktorých je naozaj pekný výhľad. Stretávame protiidúcich, ktorí tvrdia, že naša úderná skupina (Peťo, Fofo a Johanka) je už za polovicou, ale že my ešte pred polovicou. Utešujeme sa, že to určite mysleli až hore na Veľký Rozsutec. Ďalej dupeme, potom prechádzame popod nejaké skaliská a nakoniec sa dohrabeme na Zákres. Sme unavení a tlačí nás čas a tak Malý Rozsutec, ktorý je kúsok od cesty, ale zato plus dvesto výškových metrov vynecháme. V sedle Medzirosutce obedujeme.

Tinka navrhuje prejsť do sedla Medziholie, kde budeme spať, po vrstevnici a potom odtiaľ vybehnúť na Veľký Rozsutec naľahko z juhu. Ja a Baša ale protestujeme, že keby sme dorazili do cieľa, už nás odtiaľ nič nedostane a že teda pre nás jediná možnosť, ako sa na Rozsutec vôbec dostať, je prejsť ho cestou. Peťo mi berie stan a vráti mi ho až večer, za čo som mu veľmi vďačný. Čaká nás teda ďalších štyristo metrov do kopca. Stúpanie je ale menšie psycho, ako to do Zákresu. Pri jednom oddychu Timo tvrdí, že sme v jedenástich dvadsatinách, znovu zapnem GPSku a zisťujem, že to trafil úplne presne. Miestami treba trošku liezť po skalách, ale nakoniec sa vytrepeme hore. Stretáme nejaké baby, ktoré sa podivujú nad rôznorodosťou našej partie. Hovoríme im, že nás spája škola a im sa to celkom páči. Kúsok pod vrcholom na rázcestí skladáme batohy a úplne hore vybiehame len tak naľahko.

Veľký Rozsutec je úplne epická hora. Jedna z najkrajších, na akých som kedy bol. Z lesa a lúk trčia kde-tu veľké biele skaly a okrem nich jedna vééééľká biela skala a to je Rozsutec. Výhľad kolom dokola, kdesi ďaleko vidno sútok Oravy s Váhom. Na vrchole pekný železný kríž. Pozeráme, odkiaľ sme prišli a čo nás ešte čaká. Zapisujeme sa do vrcholovej knižky. Je tu krásne.

Zostupujeme južnou stranou. Tá je oveľa strmšia, ako severná, ktorou sme prišli. Je zaistená reťazami, sem-tam nejakým rebríkom a občas treba liezť. Náročný úsek, skoro taký ťažký, ako Priečne sedlo v Tatrách, aspoň smerom dole a s batohmi na chrbte. Idem s Bašou, zo začiatku jej ukazujem, kde sa držať a kde dávať nohy, ale rýchlo príde na pointu a vyberá si cestu sama a lepšie, než jej hovorím ja. Miesto, kde budeme spať, máme celý čas na očiach, je kdesi hlboko pod nami. Prechádzame cez lúky do lesa. Klesanie kúsok menšie, ale zato začína byť šero. Prechádzame aj les a dorážame do sedla. Kdesi zdola práve prichádza nejaká dvojica, ktorá tam chce nocovať tiež.

Som sťahaný ako kôň. Zhadzujem batoh, hneď vedľa rozprestieram karimatku. Varím maďarskú gulášovú a čajíček. Do čajíčka skúšam dať namiesto cukru hrozienka, ale nie je to ono. Maťo s Bu varia cestoviny. Okoštujem zo Šandyniných húb na masle a cibuľke a zalomím spať. Zase spím vonku. V noci vidno mliečnu dráhu, ale meteor som nevidel žiaden. Cez sedlo dosť fúka, ešte aj cez tú maličkú dierku, čo som si nechal na spacáku. Ale bolo sucho.

Sobota 6. 8. 2011 (15 km, prevýšenie +1076m)

Majo ide oženiť bratranca, takže vstáva niekedy o piatej a zdrhá na autobus. My vstávame o pol ôsmej a pomaly sa balíme. Sme po včerajšku celkom dosť unavení, takže nám to trvá až do desiatej. Peťo berie fľaše a ide po vodu. Experimentálne overujeme, že keď sa naraz odkolíkujú dva stany, začne fučať a stany povievajú. Maťo začne rozoberať, že prečo si na vandre nenosíme bazén. Usudzujeme, že by dlho trvalo, kým by sme do neho nanosili od prameňa vodu. Navrhuje, že by sme mohli zobrať aj čerpadlo. Ďalšími úsudkami sme dospeli k tomu, že kvôli kultúre by sme si mohli so sebou brať klavír, ešte lepšie organ a kvôli akustike by sme s ním mohli vláčiť celý kostol. Fyzikálna sekcia vandra špekuluje, či by sa dala spraviť nafukovacia gitara.

Ďalší kopec pred nami je Stoh. Je to ale taká veľká homoľa, ktorá je zo severnej strany rozbrázdená potokmi a je celkom strmá, inde je to ale len taký stoh. Netrepeme sa teda na neho, ale ho obchádzame po žltej značke. Žltá tiež ale nastúpa o nejakých dvesto metrov, je to celkom hojdačka a navyše rozbahnená. Maťo zarába do vody Tang. V návode si prečíta, že jedno vrecko na liter a tak dá do jedenapollitrovky dve. Má to silu. Divíme sa, že mu to nerozožralo fľašu. Odlieva mi tak štvrtinu do mojej dvojlitrovky a výsledná koncentrácia je tak akurát.

Začíname šľapať hlavným hrebeňom Malej Fatry. Rozprávame o knižke Jak drahé je zdarma. Lezieme na Poludňový grúň. Porovnávame z diaľky Rozsutec a Stoh a konštatujeme, že Rozsutec je mountain a Stoh je hill. Je sobota a vo Fatre je dosť veľká premávka. Hrebeň je holý, len sem-tam kosodrevina alebo nejaký malý smrek, takže výhlad je dokonalý. Od Poludňového grúňa až po Pekelník tvorí Fatra jeden velký oblúk, takže stále vidno, kam ideme. Cestou na Chleb ale začína cez hrebeň dosť fučať. Na Chlebe vyťahujem vetrovku. Pozeráme sa cez Váh na Kopu (kopec, ktorým začína Veľká Fatra a na ktorý sme liezli na začiatku prvého vandra) a vysmievame sa jej.

Obedujeme v Snilovskom sedle na vrchnej stanici lanovky. Úplná civilizácia. Kopa výletníkov. Drahý bufet. Obdivujeme steampunkové koleso z lanovky zmontované z troch časti takými veľkými maticami a rozmýšľame, ako ho sem dostali, keď tu ešte nebola lanovka. Kupujem si zemiakové placky (mňam) a Café Laté (nechutí mi, ale Šandyna si so mnou vymieňa polovicu za taký dobrý brusnicový čaj) a doklepnem to hranolkami s horčicou. Civilizácia je na jednu stranu velmi príjemná, na druhú stranu spolu s únavou zo včera podlamuje našu morálku. Ľudia vymýšľajú, ako by sa dalo zaparkovať ešte pred Malým Kriváňom a kade by sa dalo zliezť z hrebeňa. Tinke sa roztrhne šnúrka.

Vylezieme po značke pod Veľký Kriváň, zhadzujeme batohy na rázcestí a naľahko vybiehame hore. Bez batohov sa naozaj chodí lepšie. Hore desne fučí a Malý Kriváň sa zdá byť naozaj škaredo ďaleko. Zliezame do sedla Bublen a doberáme vodu. Prameň je hneď pri chodníku a je pri ňom krásny glazovaný korbeľ. Sme síce desne uťahaní, ale na táborenie je ešte skoro a ani žiaden rozumný pľac tam nevyzerá byť. Nakoniec sa pohýňame smerom na Malý Kriváň a dúfame, že do sedla Priehyb nedôjdeme za tmy.

Nakoniec to ale nejako ide. Na Malý Kriváň dorážame v pohode (čokoláda, ktorou ma víta Johanka, padla veľmi dobre), fučí na ňom úplne besne, je na ňom železobetónový stĺp s nejakými nápismi a kúsok ďalej plošinka ohradená kamenným múrikom. Tinka testuje plošinku, ale fučí aj tam. Zliezame do sedla. Kým tam prídem, chalani obehnú okolie, či nie je nejaké vhodnejšie miesto na spanie, ale nie je, tak zlezieme na päť metrov od chodníka do závetria a zanocujeme. Nefučí, ale je celkom zima. Všetci varia cestoviny. Jeme čo môžeme, robím čajíček a debužírujeme cieľovú prémiu - pixlu ananásu. Malý Kriváň zahalí oblak. Od juhu sa valí celá kopa mrakov. Napriek tomu stavím na to, že pršať nebude a ostávam spať vonku. Stávku som vyhral, v noci bolo sucho. Dokonca vďaka závetriu fučalo menej, ako predošlú noc.

Nedeľa 7. 8. 2011 (12 km, prevýšenie +259m, klesanie -1361m)

Zobúdzame sa do naprostej hmly. Viditeľnosť asi dvadsať metrov. Peťo zháňa vodu a ide po ňu dosť ďaleko. Raňajkujeme, balíme sa, vyťahujem posledné netoxické ponožky. Kým vyrazíme, hmla sa trochu zdvihne. Pohybujeme sa po spodnej hranici oblaku a je to také zvláštne. Občas vidno do doliny, občas presvitne slnko s kúskom modrej oblohy. Dokážeme odísť skôr, než príde prvý turista, teda asi o deviatej. Kvôli počasiu a vzdialenosti od lanovky je ale ľudí výrazne menej, ako včera.

V sedle Vráta sa dohadujeme, čo ďalej. Niektorí už toho majú dosť a radi by Suchý obišli po žltej, zvlášť, keď okolo sa kvôli hmle žiaden výhľad nečrtá. Niektorým je ľúto vynechať posledný veľký kopec na hrebeni, zvlášť, keď v mape píšu, že prevýšenie je nejakých plus dvadsať metrov. A tak sa delíme na dve skupinky po šiestich a dohadujeme sa, že sa stretneme na chate pod Suchým. Ja sa pridávam k vrcholovej spolu s Peťom, Fofom, Johankou, Timom a Maťom. Máš ho vidieť plus dvadsať metrov. Besná hojdačka, ale po malých kúskoch. Tak desať metrov hore, desať dole. Sem-tam lezenie po skalách. Volá sa to tam, že Biele skaly. Potom sedielko a záverečný stupák.

Na Suchom je kovový dvojkríž s trojvrším na ktorom je pripevnená slovenská zástava. Vzhľadom na to, ako fučí, veje riadne, na konci je už celkom rozstrapkaná. Okrem toho je na Suchom párik sympatických Švajčiarov, ktorí vraj núkali whisky, ale keď som dorazil ja, tak už ju mali zbalenú. Hmla sa rozplýva, svieti slnko a je výhľad na všetky strany. Zaželali sme si so Švajčiarmi nice day, oni odišli na východ a my na západ. Začíname dnešný dlhý zostup. Vidíme, ako sa dole v sedle postupne zhromažďuje druhá skupinka a vyráža smerom ku chate. Zliezame dosť prudkým kopcom a stretávame partiu turistov v protismere, ktorí sa nás pýtajú, či zástava hore veje a či nie je veľmi poničená. Vravíme, že veje, aj keď sa strapká a oni, že na jeseň tam dajú novú. Zliezame do sedla tradičného mena Príslop. Cesta zo sedla pokračuje bukovým lesom takmer rovno. Taký chodník za odmenu. Ideme celkom rýchlo. Prechádzame okolo prírodnej kaplnky a ďalej lesom až na vrch vleku a popri ňom ku chate.

Opäť sa stretávame s druhou skupinkou, máme na nich sklz asi dvadsať minút. Chata pod Suchým je na rozdiel od hornej stanice lanovky veľmi pekná. Hneď pri nej je prameň. Oddychujeme, užívame si výdobytky civilizácie a s Peťom obzeráme plagát o prechodoch Malou Fatrou. Píšu tam o kopci Minčol. Rozmýšľame, že či je to ten Minčol, cez ktorý sme išli, lebo ten bol ešte v Magure. Ale neskôr sa zo značenia dozvieme, že prvý kopec vo Fatre, ktorý je na druhej strane Váhu sa tiež volá Minčol. Odchádzame od chaty, Tinka fotí metalizovaného chrobáka tesárikovitého typu a ten sa na nej kúsok odvezie. Takmer po rovinke sa dopracujeme na Plešel a potom začne súvislé, dlhé a úmorné klesanie. Otvárajú sa výhľady na Váh a na cestu zo Žiliny do Vrútok, ktoré sú celkom veľkolepé.

Dopracúvame sa na Starhrad a tam jeme všetko, čo zostalo. Dávam do obehu buráky, parenicu a grahamové rožky od utorka a Timo na ne robí reklamu. Dostávam od Baši skvelú klobásku a od Bu tavený syr. Bu, ktorá celý vander pilne vegetariánčila vyhlasuje, že má chuť na klobásku. Tinka robí dokumentárne fotky s Bu a klobáskou. Preliezame hrad, ktorý má jednu zachovanú miestnosť, v ktorej sa dá spať. Kedysi dávno som už na tom hrade bol, ale pamätal som si ho úplne inak, ako som ho teraz videl.

Od hradu vedie do Strečna cesta. Tinka sa prezúva do sandálov a dobre robí. Ideme popri Váhu, prechádzame popod železničné mosty a vchádzame do dediny. Dedina sa volá Nezbudská Lúčka, ale stanica je Strečno. Na stanici majú krčmu a v nej hnedý čapovaný nápoj, ktorý má síce farbu ako kofola, ale chuť citrónovo-grepfruitovú a je prekvapivo dobrý. Lístky predávajú vždy len štvrť hodiny pred odchodom vlaku. Dorážame na stanicu práve štvrť hodiny pred odchodom toho nášho, takže sú to celkom fukoty stihnúť aj lístky aj krčmu.

Peťa zanechávame na stanici, lebo pokračuje osobákom ďalej do Spišskej Novej Vsi. Vezieme sa osobáčikom do Žiliny. Tam máme hodinu času a tak sa zložíme na lavičku pred tetovacím salónom, podaktorí zmrzlinujú, Fofo sa ide pokochať Žilinou, Jerguš ide na vlak do Prešova a ja sa prezúvam.

Vlak je celkom plný, vegetíme v chodbičke, čítam nahlas Huberťákovu knižku Strašení ve věži. Začína pršať. Až keď už sme v suchu. Počasie vyšlo úplne dokonale. V Trnave vystupuje Dubi, na Vinohradoch Tinka a Fofo. Ostatní sa lúčime na Hlavnej stanici. Prichádzam domov. Hygiena má čosi do seba.

Epilóg

S týmito ľuďmi by som šiel kedykoľvek kamkoľvek.

Plodina vandra: maliny, čučky a huby, zo všetkého pomenej.
Burina vandra: prekvapivo nebola.
Spolu sme prešli: 78km (doteraz najviac)
Celkovo sme nastúpali: 4058m

Peťove fotky