Školský vander 2010

Slovenský Kras

Prológ

Ako obyčajne, tesne pred vandrom sa ozývajú ľudia, že nemôžu. O niektorých som to vedel už dávnejšie. Aďovi to zatrhli rodičia, Tinka s Maťom sú voľakde v Rumunsku. Na poslednú chvíľu sa ale ozýva Peťo, že je chorý a nepôjde a Tomo a Saša, že dovolenkujú s rodičmi. O Šandyne sa dozvedám len sprostredkovane, že ju tiež nepustili. A Miška Kamhalka sa tvári, že sa pripojí až na druhú polovicu. Večer sa začíname s Miškou baliť a zisťujeme, že pre ňu nemáme ruksak, lebo ho zobral Tomi do Kanady. Ideme teda na nákupy do Tesca, kupujeme ruksak a množstvo proviantu. Mimo iného údené chobotnice. Je to síce nehorázne drahá konzerva, ale hovoríme si, že kedy je možnosť vyskúšať podobné strašnosti, keď nie na vandri. Keď sa dobalím, má batoh 25 kíl. Ale tento rok som nič nezabudol.

Streda 18. 8. 2010 (7km)

Čosi pred pol siedmou prichádzame s Miškou na Nivy. Nikto tam nie je. Okolo pol doráža Baša s tatkom. Tešíme sa, že nepôjdeme dvaja. Ale autobus odchádza o desať minút a stále nikto ďalší neprichádza. Odoberáme sa teda na nástupište a tam k našej veľkej radosti nachádzame Fofa. Fofo sa pýta, či má brať svoj ťažký stan, ale stan máme aj my, aj Baša, takže ho potešíme správou, že nemusí. V momente, keď už sme usadení v autobuse, doráža Maťo. Telefonuje, ubezpečujeme ho, že je to ten správny autobus a že tiež nemusí brať stan. Takže nakoniec vyrážame piati.

Sedíme v autobuse, ktory nás unáša na Rožňavu, pojedáme koláčiky, ktoré doniesla Baša, Baša pojedá kynedril. Kdesi pred Rimavskou Sobotou zastavuje autobusár na obed a polhodinovú pauzu. Vyťahujem dvojlitrovku kofoly, ktorú som na noc strčil do mrazáku (finta prebratá od Jakuba Slaninku) a pokúšam sa ju otvoriť. Vo fľaši je celkom statný pretlak, takže kofola strieka. Prisávame sa s Miškou z oboch strán ku fľaši a zachytávame vzácnu kvapalinu, aby straty boli čo najmenšie. Tlak pomaly klesne na použiteľnú hodnotu a vo fľaši pláva veľká kryha. Fofo navrhuje prechádzku, pridávam sa k nemu, ale dostávam sa len ku stánku s ovčím syrom. Investujem. Zisťujeme, že je dobrý, naozaj nepančovaný ovčí, ibaže dosť slaný. Ale keď sa pred jeho konzumáciou zjedia nejaké korbáčiky, už sa ani slaný nezdá. Investuje aj Maťo a tak baštíme syr a zapíjame kofolou. Potom znovu lezieme do autobusu a o nejaký čas dorážame do Rožňavy.

V Rožňave nájdeme nástupište, odkiaľ odchádzaju autobusy do Slavošoviec. Z miestnych zaujímavostí stihneme spoznať len budovu autobusovej stanice, kde majú peknú nájazdovú šikmú plošinu pre vozíčkarov, akurát je hore prehradena zábradlím. Tetky v autobuse sa bavia o tom, či sa oplatí zavárať.

Našim prvým cieľom je Slavošovský tunel. Totiž - počas druhej svetovej vojny prišlo Slovensko o južné územia a Slavošovčania zrazu zistili, že sa nemajú ako dostať do zvyšku Slovenska. Tak sa začala stavať železnica do Revúcej. Vyrazili sa tunely, postavil viadukt aj násyp. Ale vojna skončila a železnicu už nebolo treba. Takže tam neboli nikdy ani položené koľajnice a dedina naďalej používala predošlé železničné spojenie južným smerom.

Väčšina obyvateľov, ktorých v Slavošovciach stretáme, sú Rómovia. Slavošovce sú ale rozumná dedina a nie žiadna osada a miestni Rómovia o seba a svoje okolie celkom dbajú. Pekné domy, žiaden svinčík, sympaticki ľudia. Ideme podľa mapy, prechádzame okolo stanice na poľnú cestu a onedlho nachádzame stopy po násype. Na malom viadukte vidíme šípku k tunelu, takže vieme, že ideme správne. Prechádzame okolo smetiska s podivným fialovým a tyrkysovým odpadom, ktoré dosť smrdí. Potom už ide cesta priamo po násype, ide sa po nej dobre a onedlho dorážame k vchodu do tunela.

Pred vchodom je informačná tabuľa o technickej pamiatke a stôl s lavicami. Dojedáme koláčiky, Fofo berie Bašin stan do svojho batohu. Severovýchodný portál tunela je pod úrovňou terénu, ale miestni sa oň evidentne starajú. Koryto potoka je odklonené ponad portál a do tunela vedú drevené schodíky. Obliekame sa teplejšie, berieme baterky a vchádzame. Čaká nás dva a pol kilometra pod zemou.

Pri vstupe kvapká voda a na prvých pár metroch je na zemi hlina. Celý zvyšok tunela je seriózna banská stavba. Steny sú z betónu, strop vymurovaný kameňmi, každé dva kroky odvodňovací kanálik, v strede tunela centrálny žľab. V pravidelných rozostupoch komôrky na úkryt pre traťových pochôdzkárov. V tuneli napodiv nie je žiadne smeisko (pravdepodobne opäť známka starostlivosti miestnych) iba v jednom výklenku nachádzame polámaný dáždnik. Na stene sú v pravidelných intervaloch čísla, ktoré sa po jednom zväčšujú. Keby sa zmenšovali, vedeli by sme, koľko nám ešte zostáva do konca. Pri 42 sa fotíme. Keďže tunel kúsok za portálom zatáča jemne vľavo, ak zhasneme baterky, je úplná tma. Maťo s Fofom pod zámienkou akustických experimentov miznú kdesi vpredu a potom na nás vybafnú z jedného pochôdzkárskeho výklenku. Holt akusticko-psychologický experiment. Celkovo je ale Slavošovský tunel silný zážitok. Spomíname na Moriu a na spoločenstvo prsteňa, ktoré takto šľapalo tri dni. Celkom si to vieme predstaviť. Po nejakej polhodine spozorujeme v diaľke ono povestné svetlo na konci tunela. Svetlo sa pozvolna rozjasňuje, v centrálnom odvodňovacom kanáli je stále viac počuť žblnkotať vodu a nakoniec vychádzame von.

Pokračujeme ďalej po železničnej trati. Stretávame pána s dvoma ďeťmi, ktorý sa nás pýta na tunely. Vravíme mu, že sme práve z jedného vyšli, ale vyše pol hodiny rýchlej chôdze sa mu videlo priveľa. A že by rád našiel aspoň Korpášsky tunel, ktorý je kratší a má byť niekde blízko, ale že celkom dosť blúdil. A že sa ešte poobzerá. Tiež by sme ten tunel radi nájsť, tak sme sa dohodli, že sa ešte stretneme. Ideme ďalej po násype, ktorý momentálne vyzerá ako zarastená poľná cesta. Predbieha nás chlapík s deťmi na aute. Vľavo dole pod nami je Korpáš. Trhám pamajorán (alias dobromyseľ, alias oregano) na čaj. Prichádzame na rázcestie a prekvapivo sú možnosti iba vpravo a vľavo. Vyzerá to tak, že sme železničný násyp niekde nenápadne stratili. Volíme cestu vpravo. Dobieha nás chlapík, tentokrát pešo, a pýta sa, či sme našli tunel. Vravime, že nie a tak sa otočí a odchádza. O tridsať sekúnd na to nachádzame tunel. Kričíme za ním, ale už sa nevráti.

Korpášsky tunel je krátky. Vidno z jedného konca na druhý. Z jednej strany bol kedysi zamurovaný a z druhej bola mreža, pretože ho používali ako sklad zeleniny, ale to už je vecou dávnej minulosti. V múre je vyrazená diera, mreža až na detaily skončila niekde v zberných surovinách. Za tunelom je optimálne táborisko, robíme chybu a nezostávame tam.

Hneď za Korpášskym tunelom sa nachádza Korpášsky viadukt - pekný most ponad údolie. Najprv si ho len prídeme obzrieť, potom tam dotiahneme batohy a jeme tam. Maťo rozoberá most a kúsky hádže dolu, Fofo vyjadruje obavy pred jeho počínaním. Je tu pekne, zaujímavý výhľad, prejde okolo párik, pravdepodobne zamilovaný, švitoria si po maďarsky. Dolu pod mostom počuť potok.

Vzhľadom na to, že je ešte skoro a až tak vela sme neprešli, chceme sa presunúť o kúsok ďalej a o kúsok vyššie, aby sme to ráno nemali na hrebeň tak ďaleko. Na mape vytipujeme údolie s potokom, ktoré ešte nie je v lese, pretože to sľubuje rozumné táborenie. V tomto prípade to ale nie je celkom pravda. Nachádzame síce relatívne sympatickú lúčku, ale je na nej celkom vyoká tráva a je tam dosť šikmo. Okrem toho, keď sa ideme pozrieť k potoku, zistíme, že tam žiadny potok nie je, iba zablatená kaluž. Vyrážame s Maťom pozrieť sa, ži to niekde poniže nie je lepšie. Nájdeme úsek, kde voda tečie, stále ale pomerne slabo. Keď sa ale presunieme ešte o kúsok nižšie, kde údolie križuje poľná cesta, zisťujeme, že sa potok opäť stratil. A nebolo to tým, že by ho zakopali do rúry. Vraciame sa naspäť k tečúcemu úseku a berieme vodu, neveríme jej ale celkom a tak ju vyhlasujeme za pitnú len po prevarení. Keď sa vrátime, varíme s Miškou na variči vifon, Maťo s Fofom stavajú pre istotu stan (keby sa náhodou v noci rozpršalo) a rozkladajú oheň proti komárom. V noci je zamračené, ale neprší. Rosa padá hojná. Spím prerušovane a často sa budím. Ostatní ráno vravia, že na tom boli podobne.

Štvrtok 19. 8. 2010 (12 km)

Budíme sa o siedmej. Varím čaj z vody, ktorú sme našli včera. Raňajkujeme, balíme a odchádzame. Máme málo vody, bude treba šetriť. Prvá dnešná úloha je dostať sa na žltú značku, ktorá ide po hrebeni nad nami. Na rozdiel od včerajšej pohodlnej rovnej cesty ideme do kopca. Cesta tam nie je žiadna a predierame sa cez mladinu. Prederieme sa na lúku, prejdeme ju krížom a po lesnej ceste pokračujeme ďalej. Na mape síce o jednej lesnej ceste vravia, ale časom sa ukáže, že to nie je tá naša. Preto sa z nej odpájame a lesom sa driapeme do svahu. Zase mladinou. Dorážame na cestu - tentokrát na tú z mapy. Ideme po nej, kým stúpa (asi 80 metrov), potom treba ísť ďalej do svahu. Cesta je ale do svahu zarezaná a zle sa nad ňu lezie. Ja prerážam tam, kde sme, ostatní sa vracajú na miesto, kde sme na ňu prišli, lebo Maťo si pamätá, že tam sa dalo vyliezť lepšie. Ešte chvíľu lezieme a sme na žltej značke.

Žltá ale ďalej utešene stúpa, našťastie už rozumnou lesnou cestou. Prichádzame na Ostrý vrch. Na vrchole je pekný výhľad a veľký suchý smrek. Chvíľu oddychujeme a jeme. Lezie po mne divná húsenica s troma dzindzikmi, dva má na chrbte a jeden vzadu. Medzičas máme dobrý, je jedenásť hodín. Ešte dnes chceme stihnúť vstup do Ochtinskej aragonitovej jaskyne a hovorím si, že to hravo dáme. Nejaký čas tvrdím, že sme v najvyššom bode cesty, ale potom sa lepšie pozriem na mapu a zistím, že po ceste máme ešte jeden vyšší kopec s prekvapivým menom Magura.

Pri zostupe trochu tápeme, že ktorým smerom máme ísť, potom Fofo nachádza tú správnu cestu. Najprv pomerne prudko zliezame a potom začíname stúpať na Homôlku. Hovoríme si, že na tomto mieste sme už boli, akurát o nejakých tristo metrov hlbšie, keď sme išli cez tunel. Nedostatok vody začína byť akútny. Homôlka je nevýrazný, žihľavou zarastený kopec. Oddychujeme tam. Vyťahujem jablká, je v tom voda a zbavím sa vyše kila nákladu. Potom začíname liezť na Maguru. Vyšľapeme celkom slušný výšľap. Značka odbočuje vpravo a ja zle čítam mapu a myslím si, že už sme hore. Oddychujeme a dopíjame poslednú kofolu. Vyrazíme ďalej a zisťujem, že ešte hore nie sme. Magura je ale celá zalesnená a tak ju iba prejdeme a začneme zostupovať.

Čakáme, že dole to už pôjde rýchlo. Máš ho vidieť. Každú chvíľu strom cez cestu, malinčie vyše pása, kričia na mňa, že či ideme dobre. Aj by som si myslel, že sme zablúdili, keby nebola rovno predo mnou značka. Priamo na chodníku nachádza Fofo tri veľké bedle. Je jasné, že tadiaľto vela ľudí nechodí. Prebíjame sa okolo podivného útvaru vyrobeného ľudskou rukou, ale nevieme, či je to múrik, alebo chodník. A potom nastupuje žihľava. Kým je len po pás, brodíme sa ňou (ja somár mám na sebe kraťasy). Pokúšam sa ju rozhŕňať palicou, ale zlámem ju. Keď začne byť žihľava vyše hlavy a žiadny chodník sa v nej nedá rozoznať, pokúšame sa jej ujsť do lesa a pre zmenu sa predierame extra hustou mladinou. Sme smädní a morálka je na minime. Ľudia sú ale statoční a kráčajú aj bez morálky. Zvlášť oceňujem baby. Plazíme sa dopredu naozaj slimačou rýchlosťou. Cez cestu nám prebehne laň. Nakoniec nejako prerazíme, keď sa dostaneme bližšie ku kopcu s vysielačom, dokonca sa aj z lesnej cesty značenej v mape stane reálna lesná cesta.

Pri Hrádku vlezieme do chatovej oblasti. Pýtam sa pani pri jednej chatke, kde sa tam dá nabrat voda a ona, že kľudne aj u nej. Berieme vodu a pijeme do sýtosti. Chvíľu sa rozprávame, pani s dcérkou robia oheň, pani nám rozhodne odporúča návštevu jaskyne.

Berieme batohy a po asfalte sa za asi štvrťhodinu presúvame ku jaskyni. Keď dorazíme na parkovisko pred jaskyňou, dozvedáme sa, že posledný vstup bol o štvrtej. Je 16:16. Na porazenie. Zarozprávame sa s chalanom, ktorý v jaskyni robí sprievodcu (to vtedy ale ešte netušíme), nadávame na chodník, ospevujeme tunel. Chalan spomína, že bol minulý týždeň v Tatrách. Pýtame sa ho, či bude niekomu vadiť, ak budeme spať na parkovisku (je tam kosená trávička a prístrešky), on sa tvári, že hádam ani nie, ale že pri jaskyni je ohnisko. Tak sa presúvame k jaskyni. Cestou stretáme posledných návštevníkov a osadenstvo jaskyne, ktoré nás uisťuje, že už ďalší vstup nebude. My, že vieme.

Okolie sa vyprázdnilo, sme tam úplne sami. Rozťahujeme sa pri múriku a varíme. Najprv čaj. Potom pri príležitosti nestihnutia jaskyne otvárame chobotnice. Sú fialové. Chutia ako sardinky. Fofo robí puding bez varenia. Potom príde na rad cestovina s hubami a syrom. Varíme to dvakrát (lebo však húb je dosť) a je to dokonalé. Ide okolo horár, ukazuje nám v mobile medvediu stupaj a vraví, nech máme po ruke foťáky, keby maco v noci prišiel. Fofo práve drieme a keď mu túto radostnú novinku zvestujeme, neverí nám. Dvaja ľudia od jaskyne sa vrátia autom a majú so sebou nejaké flašky.

Ukladáme sa spať, ale v momente, keď zaľahneme, padnú z neba asi štyri kvapky. Zaliezame pod terasu okolo jaskyne a plieskame si hlavy o strop. Horár s jaskyniarmi popíjajú a debatia, na nás svieti umelé osvetlenie a obletujú nás komáre. Idylka. Zaspávam pomaly, ale keď sa niekedy v noci zobudím, osvetlenie je zhasnuté a je ticho. Len komáre ostali. Okrem tých štyroch kvapiek už nepršalo.

Piatok 20. 8. 2010 (13 km)

Prví hostia sa v okolí jaskyne majú ukázať okolo pol deviatej, takže budíček máme o pol ôsmej. Ráno bola zima. Varím čaj a Fofo zohrieva ovsáky, na ktorých konzumácii sa všetci podieľame. Balíme, aby sme stihli prvý vstup o deviatej. Posielam Miške Kamhalke SMSku, že v Štítniku budeme okolo jedenástej. Ostatní tvrdia, že to asi nestihneme, ja sa bránim, že som nepísal, aké veľké okolie myslím. Miška dáva vedieť, že síce do Štítnika dorazí, ale ďalej s nami nepôjde. Fňuk. Znovu sa stretávame s našim včerajším známym. Kupujeme lístky. (Dospelí šesť éčok, študenti päť, deti do 15 rokov tri.) Vyzerá to tak, že okrem nás piatich na ranný vstup nepríde nikto a tak máme úplne súkromný vstup a jaskyňou nás sprevádza práve ten chalan, s ktorým sme sa zoznámili.

Okrem štandardných vecí toho typu, že Ochtinskú aragonitovú jaskyňu našli náhodou pri razení prieskumnej štôlne a že sa do nej nijako nedá vliezť priamo zvonku, že nikto nevie, ako vlastne aragonit v tej podobe, v akej je v tejto jaskyni, presne vzniká a že také jaskyne sú na svete štyri, dve sú kdesi v Amerike a jednu teraz nedávno otvorili vo Francúzsku, sme sa dozvedeli pikošky toho typu, že nejaký kvapeľ utrhol návštevník - hulvát, ale že najväčšie škody na výzdobe tam narobili Rusi v šesťdesiatom ôsmom, že toto jazierko vzniko tak, že do neho vodu jaskyniari nanosili pred mnohými rokmi v kýbloch, ale keďže je v jaskyni takmer stopercentná vlhkosť, tak nevyschlo a že táto bezpečnostná kamera práve nefunguje, takže môžeme fotiť. Skrátka úplne dokonalá prehliadka a hlboký zážitok za ktorý veľmi pekne ďakujeme a dúfame, že jeho zverejnenie nespôsobí škodu.

Po prehliadke využívame miestnu umývárku na hygienu, dočerpávame vodu a odchádzame. Na Bašu doľahnú kalendárne ťažkosti, takže volá tatkovi, nech pre ňu príde a v Štítniku nás hodlá opustiť. Miestni nás navigujú na modrú značku do Ochtinej, hneď na kraji lesa nachádzam skvelú lieskovú palicu, ktorá ma bude sprevádzať až domov.

Začiatok chodníka vedie po rozumných cestách a je relatívne dobre značený. Pochvaľujeme si, aký je to oproti včerajšku pokrok. Stále sa popri ňom dajú nájsť huby, čo nevešti nič dobrého. A skutočne, chodník vyjde na rúbanisko, ktorým sa vlní nadol. Nebolo to úplne také zlé ako včera - čiastočne preto, lebo namiesto žihlavy sme mali väčšinou do činenia s ostružinami, ktoré sú aspoň jedlé, ale ešte nejaký čas a bude to rovnaká džungľa, ako ten včerajší zostup z Magury. Prichádzame na dobru cestu, ale značka pokračuje na jej druhej strane stále nadol do lesa. Potok, bahno a huby. Chodník vedie po chvíli opäť po ceste. Prichádzame k veľkému spílenému vyvrátenému stromu, počítam mu letokruhy a tých, ktoré sa dali rozoznať, bolo sedemdesiatosem. Cesta je znova úplne pohodlná, vedie po sympatických lúkach (ktoré sú podľa cedule majetkom komposesorátu zo Štítnika, čo nás vedie k úvahám, z akých slovných základov slovo komposesorát vzniklo). Hovoríme si, že takto nejako si predstavujeme tú turistiku.

Dorážame na asfaltku. Ideme po nej až k autobusovej zastávke a pozeráme, či náhodou niečo nejde našim smerom. Babička z domčeka pri zastávke nám podáva podrobné informácie. Autobus ide asi za jeden a pol hodiny, ale za ten čas sme dávno v Štítniku pešo. Tak teda ďalej ideme po asfalte a úspešne sa dostávame do tohto starého banského mestečka.

V Štítniku zalezieme do prvej krčmy, ktorá je síce desny pajzel, ale majú tam kvapaliny. Sedíme v chodbičke, pretože to, čo majú dnu namiesto vzduchu sa nedá dýchať, oddychujeme a dočerpávame kvapaliny. Tam nás nachádza Miška Kamhalka. Presúvame sa k miestnym potravinám, kde majú nanuky za rozumnú cenu a nanukujeme. Potom ideme pozrieť kostol.

Kostol v Štítniku je evanjelický, ale starší ako reformácia, takže napr. na krstiteľnici je možno nájsť svätého Petra s kľúčom. A je krásny. Vyberajú síce vstupné (jedno éčko dospelý, pol éčka dieťa, sedemdesiat centov študent), ale oplatí sa ísť pozrieť. Klenba je gotická krížová, vľavo vpredu na stene fresky ukrižovania, inde mnohé iné fresky, ale nevieme rozlúštiť, čo alebo kto je na nich. Majú tu najstarší organ na Slovensku (z konca 15. storočia). Na oltárnom obraze majú vianoce, čo som v evanjelickom chráme tiež inde nevidel (a to bol oltár robený už v čase, keď bol kostol evanjelický).

Po prehladke kostola nás opúšťa Miška Kamhalka, lebo jej ide bus. Sadáme si na lavičku a obedujeme. Baša zisťuje, kde sa práve nachádza jej tatko a dozvedá sa, že už je iba tak tridsat či štyridsat kilometrov ďaleko. Neďaleko si niekto natira dom na oranžovo. Miestny rozhlas pred oznamom a po ňom hrá Krylove pesničky v Landovom prevedení. Idem doplniť zásobu vody do krčmy. Hodnotíme zaujímavé nastavenie satelitov na blízkej streche. Debatujeme s miestnymi rómami, jeden spomína, že bol dva roky v Kanade a že sa tam asi vráti. Čítame Smiech na lane od Baja (To už sme pri rôznych zastávkach robili počas celého vandra, len som to nespomínal.) Baša opäť zisťuje, kde sa práve nachádza jej tatko a opäť sa dozvedá, že už je iba tak tridsat či štyridsat kilometrov ďaleko. Onedlho ale tatko doráža, my sa lúčime a ďalej pokračujeme štyria.

Najprv nevieme trafiť von z mestečka. Ale aspoň sa tak dostávame blízko miestneho vodného hradu a cez plot vidíme jeho vežu. Potom nás odchytia dvaja redaktori z Markízy a spravia s nami interview do večerných správ, že na koho by sme sa v prípade hmotnej núdze obrátili. Ja tvrdím, že na manželku, ostatní, že na rodičov. (Nakoniec som sa ale v prípade hmotnej núdze obrátil na Maťa, ktorý mi požičal dvadsať euro.) Po tom, ako sa z nás stanu mediálne hviezdy, konečne vyrážame správnym smerom a začíname vystupovať na Plešiveckú planinu.

Cesta stúpa. Stále je popri nej kvantum húb. Nachádzame tri krásne hríby, jeden tak s priemerom klobúka 25 centimetrov, dva menšie, svetlohnedý klobúčik až skoro do biela, žltá modrejúca dužina. Tešíme sa na večeru. Bedle sa dajú kosiť, je ich všade veľa. Cesta ide chvíľami rovno, chvíľami prudko do kopca. Pri jednej zastávke v kopci Fofovi veľký hríb vypadáva z karimatky, naberá rotáciu a mizne kdesi dole. Idem ho hľadať, ale beznádejne zmizol, tak miesto neho aspoň vezmem tri bedle, čo boli poblíž. Je nám ale za ním ľúto.

Stúpanie je dlhé a vytrvalé, dokopy asi plus štyristo päťdesiat metrov. Nakoniec ale vylezieme na planinu. Je večer, slnko práve zapadá, cesta sa jemne vlní a ide sa krásne. Zastávame na mieste, kde by v okolí mohol byť prameň, ale veľmi nerátame, že by sme ho našli. Maťo zadáva jeho súradnice do GPSky, ale ani tak nemá šťastie.

Varíme čaj (dobromyseľ sa už minul, takže miestny repík a jahodové listy) a potom sa púšťame do prípravy večere. Cestoviny s boloňskou omáčkou hodláme obohatiť o huby, takže huby najprv podusíme, potom do toho picneme patričný polotovar a uvaríme. Krájam tam aj jeden z menších vyššie opísaných hríbov, ktoré zostali. Pri degustácii ale zisťujeme, že je to nejaké horké. Do kelu - že oni to boli hríby žlčové... Jeden z mála podrazov, ktorý človek medzi hríbmi stretne. (Keď som teraz googlil, zistil som, že po novom sa volá hríb horký, je chránený a za kus je pokuta 33 éčiek. Dofrasa. Za posledných päť rokov som nevidel jediný dubák, ale tieto som stretol štyri a dvakrát mi skončili v jedle...) Vyhadzujeme cestovinu, je nám ľúto vody, ktorú sme na ňu minuli. Vyhadzujeme aj posledný žlčiak, pucujeme rajničku a varíme ďalšiu várku s bedľami, kozákmi a hríbmi zrnitohlúbikovitými. Spomíname na veľký žlčiak, ktorý sme cestou stratili a hovoríme si, ako dobre, že sme ho stratili. Pred nasypaním cestoviny koštujem, či to zas nie je horké a zisťujem, že je to už v tomto stave neskutočná dobrota a škoda do toho dávať čokoľvek ďalšie a tak huby baštíme s chlebom.

Večer ešte pozeráme na hviezdy, pokúšam sa Miške vysvetliť, kde je lýra, ale nedarí sa mi. Staviame stan. Noc je riadne studená, asi najstudenšia noc vandra, takže nakoniec ostávam vonku sám. Prebúdzam sa ale len raz niekedy neskoro v noci. Pokúšam sa zorientovať v oblohe, ktorá sa od večera dosť zmenila. Vyšiel Jupiter a tipujem, že som našiel Pegasa, hmlovinu v Andromede a Plejády. Kým som zaspal, ešte som videl padať dve hviezdy.

Sobota 21. 8. 2010 (16 km)

Raňajkujeme a balíme. Po poľnej ceste prichádza chlapík na terénnom aute, zaparkuje asi dvadsať metrov od nás a pozoruje nás. Hovoríme si, že asi dáva pozor, či po sebe nenecháme svinčík a že mu možno budeme musieť vysvetľovať, že tie kravince naokolo sme nespravili my. Pýtame sa ho, že či je tu niekde ten prameň a on relatívne slušnou slovenčinou odpovedá, že hej, týmto smerom päťdesiat metrov nižšie. Maťo mu vraví, že to tam včera prehladal a že nič nenašiel, čo chlapík zabije hláškou "Jáj, to nenajdete, keď to nepoznáte." Postupne dobalievame, z druhej strany z lesa prichádzajú ďalší dvaja chlapi, takže išlo iba o to, že sa tu majú stretnúť. Na rozlúčku nám venujú dvojlitrovku s vodou. Tešíme sa a pijeme do sýtosti. Potom vyrazíme.

Planina je pekná a chodí sa po nej rýchlo a pohodlne. Po zelenej značke dorážame na Veľký vrch, aj keď tam žiaden veľký vrch nie je (možno by sme hovorili inak, keby sme sa tam vytrepali po žltej z doliny), prestupujeme na žltú značku a pokračujeme po planine na juh. Krajina je zvláštna. Väčšinou lúky, sem tam les. Lúky sú pasené, občas je nejaký chodník do mäkka rozdupaný od kráv. Každú chvíľu sa dá vidieť údolie v podobe menšieho krátera s mokrinou na dne, občas sa zdá, že okrem mokriny je tam aj diera, ktorá pokračuje hlbšie. Hovorí sa tomu závrt.

Na ceste nachádzame šípku, ktorá naznačuje, že tu niekde blízko má byť jaskyňa. Ja by som sa aj nezastavil, ale chalani to idú obzrieť a dobre robia. Nachádzajú skalnú puklinu, ktorá vyzerá impozantne. Dole dierka na plazenie, Maťo sa tam po plecia strčí aj s foťákom a nafotí serióznu jaskynnú výzdobu.

Spomínam, že keď som bol v Slovenskom krase naposledy, dosť sme blúdili a desil som sa toho aj teraz. Ideme ale po kráľovsky vyznačenej ceste, na rázcestníku sa skvie nápis 2010. A skutočne, prichádzame k partii (dve panie, jeden pán), ktorí maľujú značky a s pílkou v ruke upravujú cestu. Chvíľu rozprávame, spomíname desnú cestu spred dvoch dní, chlapík spomína, že to má na starosti iný turistický oddiel, ale že to tam pozná a že by tú značku bolo treba preložiť na rozumnú cestu, ktorá ide po vrstevnici o kúsok nižšie. Ďakujeme im za to, čo robia a pokračujeme ďalej.

Po tom, ako sme predbehli značkárov, sa kvalita značenia trošku zhoršila, ale tiež to nebolo na žiadne blúdenie. Húb je stále veľa, ale už sme ich večerali dvakrát, takže už nezbierame. Ozvala sa na chvíľku žihľava, ale len jemne, prechádzame okolo ľudí, čo v lese vyrezávajú suché stromy na kúrenie a pomaly začíname zostupovať z planiny. Značka vedie po starej furmanskej ceste, ktorá tých štyristo výškových metrov prekonáva v štyroch veľkých serpentínach. Cesta je stará a už sa rozpadáva, ale miestami pripomína cesty v Himalájach - keď človek pozrie ponad okraj, vidí dvadsaťmetrovú hĺbku. Hovorím si, že musela byť dosť fuška postaviť ju. Zostup je celkom náročný na nohy. Cestou počúvame miestny rozhlas zo Slavca. Zo začiatku sa nedá veľmi rozoznať, že čo hrajú, časom sa ukáže, že maďarské ľudovky.

Prichádzame do dediny. Chceme stihnúť vstup do Gombaseckej jaskyne, takže váhame, či sa máme zastaviť v krčme. Ale krčma je po ceste a smäd je veľký. Do krčmy sa nesmie vstupovať so zmrzlinou, nanukom, semienkami slnečníc a tekvice, našťastie nič z toho nemáme a tak vstupujeme. Dočerpávame kvapaliny. Dávame sa do reči s dvoma Čechmi, ktorí sa motali po podobných miestach, ako my, ibaže išli Silickú planinu namiesto Plešiveckej. Ak nerátame značkárov, sú to prví a jediní peší turisti, ktorých počas celého vandra stretávame.

Na mape píšu, že to k jaskyni trvá štyridsať minút. Sú tri hodiny a tak radšej vyrážame, nech stihneme vstup o štvrtej. Šľapeme popri železnici, potom po asfaltke, dalo nám to zabrať, ale stíhame to s celkom značnou rezervou. Keď prídeme na miesto, zisťujeme, že je tam vstup aj o piatej. Kupujeme lístky (dospelý päť éčok, študenti štyri, dieťa dva a pol), chvíľku vegetíme pri jaskyni a potom lezieme dnu.

Gombasecká jaskyňa má krásnu a hojnú výzdobu. Miška tvrdí, že by si takto nejak predstavovala rozprávkovú jaskyňu s drakom. Je v nej veľa brčiek. Brčko je kvapeľ, ktorý je zvnútra dutý a voda kvapká práve tou dierkou vovnútri. Preto je tenký a dlhý. Najdlhší, ktorý nám ukazujú, má okolo dvoch metrov, pričom maximálnu hrúbku má menej ako centimeter. Pokúšame sa uhádnuť, aké veľké to môže narásť, kým sa to odtrhne vlastnou váhou. Dozvedáme sa, že v neprístupnej časti jaskyne majú jedno trojmetrové brčko. Ale že brčká sú veľmi krehké a že stači silnejšie fúknuť a je po nich. Gombasecká jaskyňa je veľmi pekne nasvietená, svetlá im robil niekto šikovný. Jediný problém bol, že sa jaskyňou sprievodca prehnal, akoby mu horelo za pätami.

Lezieme z jaskyne a rozmýšľame, čo ďalej. Pôvodný plán bol ísť pozrieď Domicu. Otravujeme po telefóne všetkých príbuzných, ktorí môžu mať prístup na net a dozvedáme sa, že k Domici sa nedá rozumne dostať, že v nedeľu k nej ide autobus z Plešivca o pol siedmej ráno a potom až poobede. Špekulujeme, či to nedáme peši, ale sme unavení a nechce sa nám. Nakoniec zvíťazí nápad úplne sa na Domicu vykašľať a ísť pozrieť Krásnohorskú jaskyňu, ktorú tiež v Gombaseckej spomínali ako tip na ďalšiu návštevu. Na to sa ale treba dostať do Krásnohorskej Dlhej Lúky. Opäť využívame služby priateľov na telefóne a dozvedáme sa, že o štyridsať minút by sme mali stihnúť vlak zo Slavca.

Šliapeme ostrým tempom do Slavca. Vláčik stíhame s asi trojminútovou rezervou. Prichádza klasická dvojvagóniková lokálka. Kupujeme od sprievodcu lístok do Jovíc. Vlak zastane na trávnatom svahu s ceduľou Jovice. Hovoríme si, že super, za deväť minút nám ide autobus do Dlhej Lúky, dedina nikde, nie to ešte autobusová zastávka. Nakoniec sa ale vyberieme najpravdepodobnejším smerom a v pohode to stihneme. Autobusár nám nezaráta batohy, ale zato nám ani nedá lístky.

Zastavujeme sa v prvej krčme pri zastávke. Majú tu mizerný výber - nemajú kofolu a nejakú višňovú chemickú kolu nalievajú z fľašky, ale sympatického a zhovorčivého krčmára, ktorý sa nám posťažuje, že už to nie je, čo to bývalo, že býval prvým krčmárom v dedine, ale teraz že je veľká konkurencia a že to asi zavesí na klinec a dozvieme sa, že večer bude na štadióne zábava so živou muzikou, príde päť kapiel a vstupné že má byť tri eurá. Táto správa nás trochu vydesí.

Pokúšame sa nájsť si miesto na spanie čo najďalej od štadióna. Prvý tip je za cintorínom, keď tam ale prídeme, zisťujeme, že tam majú hnojisko. Krížom cez pole je ale vidno nejaké pekné zatrávnené lúčky. Tak prebrodíme poorané pole, našťastie je pomerne sucho. Po moste prejdeme na druhú stranu riečky a po druhom moste cez ďalší potok a ocitáme sa na peknej zašitej lúke. O nocľahu je rozhodnuté. Za ďalším mostom nachádzajú chalani krásnu kaplnku zasvätenú Panne Márii Lurdskej aj s dobrým prameňom. Jedinou nevýhodou je množstvo vody okolo, čo veští vlhko a komáre.

Varíme záverečnú večeru vandra. Baštíme cestoviny s Maťovou paradajkovo-olivovou omáčkou a Fofovými rybičkami, potom ryžu s tou istou skvelou zmesou, potom čokoládový puding s piškótami a na záver pixlu ananásu. Rozbieha sa koncert, prvá kapela hrá celkom dobre, ale nerozumieme jej ani pol slova, lebo je to všetko po maďarsky. Presviečam Mišku, že to hrajú ten slávny maďarský metal. Druhá kapela spieva po anglicky. Usudzujeme, že tá maďarčina bola lepšia. Pozeráme po hviezdach a Miška konečne nachádza lýru. Okolo desiatej sa ukladáme spať. Mne sa spí snáď najlepšie počas celého vandra. Aj komáre dali pokoj.

Nedeľa 22. 8. 2010 (9 km)

Rosa padla hojná a sme v tieni, takže veci veľmi neschnú, ale hovoríme si, že už budeme doma a že to až tak veľmi nevadí. Raňajkujeme, balíme, vyhadzujeme drevo, ktoré sme večer nazbierali na oheň a ktoré sme nakoniec nepoužili. Beriem vodu z prameňa. Vyrážame hľadať penzión, v ktorom si treba dohodnúť návštevu Krásnohorskej jaskyne. Pokúšame sa orientovať podľa mapy. Pridáva sa k nám miestny pes. Ideme zle a vraciame sa. Konverzujeme s miestnou babičkou, tá sa nám pokúša vysvetliť cestu, ale po slovensky vie iba trošku, tak sa prehodí do maďarčiny, ale to zas my nevieme vôbec (Peťo naozaj na tomto vandri chýba). Našťastie prichádza jej dcéra a tá nám povie, kde máme odbočiť.

Nachádzame penzión. Pýtame sa, či sme dobre, sympatická pani nám hovorí, že sme a pýta sa, či sme objednaní. Nie sme, ale aj tak nás vezmú. Jeden vstup je o pol dvanástej, jeden niekedy hlboko poobede. Ideme na ten o pol dvanástej. Vec sa ale komplikuje tým, že posledný rozumný spoj z Dlhej Lúky odchádza o jednej a nestihneme ho. Fofo konzultuje spoje s bratom. Platíme vstupné (dospelí desať éčiek, študenti a deti osem), vyfasujeme overal (Miška dokonca dva) a prilbu, všetko nám to napchajú do malého červeného batohu a pošlú nás do jaskyne. Tá je asi päťdesiat metrov od miesta, kde sme táborili, takže cestu poznáme. Pochvaľujem si, aký je ten ich batoh ľahučký.

Do Krásnohorskej jaskyne sa môže ísť iba so sprievodcom. V altánku pred jaskyňou na seba navliekame overaly. Overal nemá vrecká, takže fotoaparát nesiem v igelitke. Nefunguje mi baterka, ale sprievodca dá správny úder do správneho miesta na prilbe a zrazu je všetko ako má byť. Sprievodca je vo všeobecnosti veľmi múdry chlapík. Napríklad z jeho výkladu som prvýkrát pochopil, prečo sa ten vápenec v jaskyniach usadzuje. Totiž: v pôde je vďaka baktériam a rozkladu živých organizmov výrazne viac oxidu uhličitého, ako vo vzduchu. Keď prší, voda nie je až taká kyslá, ale keď vsiakne do pôdy, zreaguje s oxidom uličitým, ktorého je tam vela, na slabú kyselinu uhličitú. Keď cestou narazí na vápenec, rozpustí ho. Keď ale tento roztok vtečie do jaskyne, kde je vo vzduchu oproti pôde zase len malá koncentrácia oxidu uhličitého, tak ten opäť unikne z vody do vzduchu. Voda prestane byť taká kyslá a vápenec sa vyzráža.

Krásnohorská jaskyňa je taký Slovenský raj, ale pod zemou. Jaskyniari si povedali, že ťahať pod zem tony betónu na chodníky nie je to, čo by sa im najviac páčilo a že si spravia jednu jaskyňu "po svojom". Takže sú tam drevené mostíky, rebríky a jeden lanový most, ktoré sa dajú kedykoľvek rozobrať. Pri chôdzi je (na rozdiel od iných jaskýň) odporúčané držať sa stien. Prvá časť jaskyne vedie dolomitmi a preto v nej nie je skoro žiadna výzdoba. Ale vôbec to nevadí, aj tak si to užívame náramne. V druhej časti sa nad dolomitmi nachádzajú vápence, takže výzdoby začne pribúdať. A na samom konci tam majú úplne najväčší kvapeľ v strednej Európe. Svojho času bol pokladaný za najväčší kvapeľ na svete, teraz majú najväčší niekde v Číne. Napodiv je ten kvapeľ relatívne mladý - asi desaťtisíc rokov. Ročne k nemu pribudne asi dvesto kíl vápenca. (V Domici majú kvapeľ, ktorý je rovnako starý a celý váži dvesto kíl.) Pod kvapľom je ulomená hlavica, ktorá kedysi dávno odpadla vlastnou váhou a dozvedáme sa, že kdesi pod ňou sú ešte dve ďalšie. Sprístupnená cesta jaskyňou bola kedysi dlhšia a viedla až k jazierku (za ktorým jaskyňa pokračuje, ale treba byť potápač, aby sa tam človek dostal), ale kvôli nejakým úradným výnosom sa tam už teraz nesmie chodiť. Naspäť sa vraciame cestou, ktorou sme prišli.

Odstrojujeme sa a ideme naspäť k penziónu. Fofov brat medzitým našiel nejaký autobus do Zvolena, ktorý by mal mať prípoj, ale ten autobus odchádza pred pol štvrtou z Rožňavy. Hovoríme si, že dovtedy to dáme do Rožnavy peši. Sprievodca z jaskyne nás ešte ukecáva, nech vybehneme po žltej značke na Silinkú planinu, že tade je to krajšie, ale to by sme nestihli. A tak ideme po asfalte naspäť do Jovíc a modrou značkou krížom cez pole po poľnej ceste do Rožňavy. Ideme rýchlo a je hnusne teplo. Miške odchádza koleno a blbne dýchanie. Nakoniec dorážame do Rožňavy včas. Ešte bežím do Tesca pri stanici a kupujem kofolu a grepový džús.

Čakáme na zastávke a nič sa nedeje. Nikde žiaden autobus. Overujeme cestovný poriadok. Je tam a mal by ísť. Pri linke je poznámka f75, Fofo overuje v staničnej budove, že čo to znamená a dozvedá sa, že nechodí na Silvestra. Dnes nie je Silvester. Prichádzajú ľudia na ďalší autobus, ktorý má ísť cez Revúcu do Banskej Bystrice. Ani ten nepríde. Holt asi sú prázdniny. Do Košíc ide každu chvíľu niečo. Najprv dúfame, potom prskáme, nakoniec sa zmierujeme s tým, že pôjdeme busom 19:10, ktorý bude v Bratislave asi o pol jednej. Maťo ide na prieskum a zisťuje, že o šiestej tu majú omšu. Vyberáme sa na omšu, Fofo chce cestou stihnúť záchod, ale majú zatvorené. Vieme, že omša má byť o šiestej, správny kostol trafíme ale až na tretí pokus a to po tom, čo v ňom začnú zvoniť. Kostol je zvnútra krásny, zdrháme po požehnaní, ale ešte počas záverečných modlitieb, nech nám neujde ten posledný autobus. Dúfame, že aspoň ten pôjde.

Autobus ide. Ale je miestenkový a miestenky sú vypredané. Môže nás zobrať najďalej do Nitry. Berieme Nitru. Počas prestávky na pumpe kupujeme bagety a užívame si civilizáciu. Maťo volá mamke a ona pre nás príde do Nitry.

V Nitre sa šťastne stretávame s Maťovou mamou. Sme jej veľmi vďační. Pcháme do auta seba aj batožinu a po diaľnici uháňame k Bratislave. Fofa vysádzame na Čiernej Vode, mňa s Miškou vysadia na autobusovej stanici, kde parkujeme. Presadáme a dochádzame štastne domov okolo jednej v noci. Posledných pár metrov s batohmi, sprcha, posteľ, koniec.

Plodina vandra: huby
Burina vandra: žihľava
Spolu sme prešli: 57km

Fotky