Domov
Prihlásiť sa pomocou Microsoft Teams Prihlásiť sa
Vyhľadať
Domov  /  Aktivity  /  Školský vander  /  Školský vander 2009

Školský vander 2009

Naposledy upravené 19.08.2023 - pred 198 dňami Čítanie na 16 minút a 56 sekúnd

Kysucké a Oravské Beskydy

Tento zápis je subjektívnym záznamom udalostí tak, ako si ich pamätám deň po skončení vandra. Veci a rozhovory sa mohli odohrať v trochu inej podobe. Podobnosť so žijúcimi osobami je čisto náhodná.

Prológ

Keďže ideme vlakom, ktorý odchádza čosi po šiestej, balím sa už deň predtým. Dávam si záležať na tom, aby som nič dôležité nezabudol. Zbehnem do mesta kúpiť plynovú bombu, nejaký proviant a pršiplášť. Žasnem, koľko také pršiplášte stoja a nakoniec si kupujem dve pláštenky z tenkého igelitu za čosi vyše dve eurá a dúfam, že sa s tým nejako pretlčiem. V Lidli kupujem nejaké keksy, s nápisom Joy, ktoré obsahujú 0,00007% cholesterolu a kilo stojí asi euro a obligátnu konzervu ananásu ako bonus na koniec vandra.

Streda 19. 8. 2009 (12 km)

Prichádzam na stanicu päť minút pred šiestou. Zarovno so mnou vchádza do haly Tinka, ale ona tam už bola predtým, takže nie som prvý. Prichádza Maťo (to, že sa chystá, som sa dozvedel od Tinky už včera) a Fofo a nakoniec dorazí aj vláčik, v ktorom sa dovezie Peťo. Sadáme do rýchliku na Žilinu. Cestou rozoberáme, prečo sa jedovatým žabám oplatí byť jedovaté a Peťovi sa podarí nájsť ten správny argument. V Žiline priberáme Jakuba a stretáme Sama (tiež bývalého žiaka našej školy), ktorý tam šiel za frajerkou. Rýchlik do Poľska, na ktorý prestupujeme, je skoro úplne prázdny, tak vyberám kupé s najmenej odratými sedačkami. Vybral som tak kupé s najšpinavším oknom, ale našťastie sa dá otvoriť. Rýchlik má ale pokazenú mašinu a kým ju vymenia, naberieme celkom slušné meškanie.

Medzičasom zisťujem, čo všetko som si zabudol. Síce som zobral varič, ale nezobral som zápalky (našťastie zobral Fofo). Ďalej som zabudol šatku. Fofo sa ponúka, že mi požičia svoju. S veľkou vďakou prijímam. Potom som zabudol foťák (ktorý mi moja ženička nechala a nevzala ho so sebou na výlet s Daníkom). A nakoniec - a to je snáď najtragickejšie opomenutie - som zabudol ešus a lyžicu. Ešteže mám dobrých kamarátov, ktorí ma nenechali umrieť od hladu. Holt, čím je človek starší, tým je blbší. Tinka sa ponúka, že mi nabudúce spíše zoznam. S vďakou prijímam.

Vystupujeme na staničke Skalité - Serafínov. Hľadáme modrú značku, ktorá má viesť na hrebeň. Značku síce nachádzame, ale červenú (v mape taká nie je) a tá vedie niekde úplne inde. Tak na ňu kašleme a ideme smerom, ktorý sa nám vidí byť správny. Po chvíli nachádzame značku - pre zmenu žltú - ktorá tiež v mape nie je, ale ide približne správnym smerom a tak ideme po nej. Ani nevieme ako a ocitáme sa v dedinke Zvardoň, ktorá už je v Poľsku. Ale súčasne sa dostávame aj na hrebeň, ktorým hodláme postupovať. Riešime dilemu, či ísť po slovenskej modrej značke, alebo po poľskej červenej. Dilema sa ale rozrieši celkom jednoducho tak, že slovenskú modrú nenájdeme. A tak využívame výhody Shengenskej zmluvy a vyrážame po asfaltke, ktorá sa časom zmení na poľnú cestu, ale napriek tomu stretávame prekvapivo veľa aut. Všetky sú poľské.

Poľská červená značka má mimo iného tú výhodu, že menej podstatné kopce obieha po vrstevnici. Keď k tomu dôjde prvý raz na kopci zvanom Skaľanka, sme ešte plní energie a povieme si, že sa takým malým vrškom nenecháme odradiť. Hore ale dosť fučíme a kopec je smerom nadol patričný ohubák. Keď sa z boku opäť pripojí červená, ktorá sa tvári, že žiadne prevýšenie neabsolvovala, hovoríme si, že sme dobré trúby a v budúcnosti sa držíme pohodlnejšieho variantu. Vo Vreščovskom sedle obzeráme veľkú drevársku mašinu, ktorá tam rozryla cestu. Vyrážame na Kykulu (výškových plus dvesto). Stretávame protiidúcich turistov, ktorí niečo vravia po poľsky a smejú sa (podľa istého výkladu sa smejú zlomyseľne).

Prvý kopec po ceste sa volá Vreščovský Beskyd (po poľsky Beskid Graniczny). Beskydy sa vôbec vyznačujú tým, že sa tam väčšina kopcov volá Beskyd. (A väčšina kopcov, ktoré sa nevolajú Beskyd, sa volá Magura, ale to je bežné aj inde na Slovensku. Zaujímavý je miestny poľský variant Magóra.) Napriek tomu, že značka je v mape zakreslená tak, že Kykulu obchádza, vedie až hore. Na Kykuli padáme do mäkkej trávy kúsok od hrebeňa a obedujeme. Neuvedomujeme si ale, že značka aj hranica odbočujú tým istým smerom a tak sme pri obede prekračovaní poľskými turistami (mimo iného jednou štvorčlennou partiou, s ktorou sa budeme stretávať ešte nejaký čas). Navzájom si ochutnávame zásoby. Vyťahujem keksy z Lidla. Su ocenene ako "genericke" a drsnejšie povahy zjedia aj štyri kusy. Okoloidúci Poliaci s vďakou odmietajú.

Celkovo stretáme turistov v dosť hojnom počte, ale Slovákov sme stretli dokopy dvakrát. Poliaci berú turistiku ako národný šport, na hrebeni majú v rozumných intervaloch vybudované Schroniska PTTK (niečo ako naše chaty v Tatrách - PTTK je Polskie Towarzystwo Turystyczno-Krajoznawcze, na nejaké veci im prispieva aj štát) a na hranici môžete stretnúť Poliaka či Poľku ľubovoľnej vekovej kategórie.

Malý aj Veľký Príslop obiehame po červenej po poľskej strane a kocháme sa krásnym výhľadom. Slovné spojenie "maľovaná krajina" už dnes odznelo viackrát. Popri černiciach či malinách masívne nastupuje hlavná plodina vandra - čučky. Pomaly lezieme na Veľkú Raču. Začína sa prejavovať, že tento rok nešiel nikdo mladší. Už aj Tinka má nebezpečnú kondičku a tak do kopca nestíham iba ja. Ale našťastie ma vždy počkajú. Fofo nachádza peknú húsenicu. Stromy pomaly rednú. Na lúke pri ďalšom oddychovom mieste žmýkam šatku, ktorú mám uviazanú okolo hlavy. Krátko na to dorážame na vrchol.

Váhame, či ísť ešte ďalej, alebo či zostať na noc na Veľkej Rači, pretože ešte nie je veľa hodín. Nakoniec zostávame. Na vrchole je rozhľadňa, Fofo na nej simuluje Titanic a my mu do toho zavýjame. S Jakubom konštatujeme, že už sme tu asi niekedy boli, lebo sme podpísaní na zábradlí - je tam vyryté také výrazné JA. Vyberáme miesto na spanie. Váhame, či tým miestom nevedie zásobovacia trasa schroniska, ale skvelá krátka tráva je neodolateľná. Varíme vifon - najprv z Lidla, ktorý je celkom jedlý, potom nejaký iný, ktorý má namiesto koreniacej zmesi nejaké číre kryštály (tipujeme to na heroin) a výsledná zmes je celkom odpudivá. Peťo sa o vifonoch vyjadruje s pohŕdaním. Abstinent akýsi.

Ukladáme sa spať po západe slnka - predošlá noc bola pre väčšinu z nás krátka. Rozhľadňa je plná Poliakov, ktorí fotografujú západ a podaktorí aj nás. Maťo, Tinka a Fofo pózujú, usmievajú sa a mávajú. Fofo by si rád niečo uviazal okolo hlavy, ale šatku som mu úplne prepotil a tak mu Tinka požičiava šál. V noci je dosť chladno, Peťo a Fofo si menia spacáky. Zobúdzam sa niekedy v noci a dávam si okuliare, aby som mohol pozerať na hviezdy. Asi je už nadránom, pretože vidno hlavne jesenné súhvezdia a tie veľmi nepoznám. Rozoznávam akurát plejády a býka. Spím až do rána.

Štvrtok 20. 8. 2009 (15 km)

Ráno sa budím, presúvam karimatku o dva metre ďalej a kŕmim sa čučoriedkami. Napadá mi, že by nebolo odveci naoberať nejaké čučky do ovsákov. Peťo sa ale zabudil o nejakú hodinu skôr a o nejakú hodinu skôr dostal aj rovnaký nápad, takže ešus je už do polovičky plný. Pridám k nim ešte zopár. Postupne sa budia aj ostatní. Berieme vodu, balíme a periem Fofovu šatku. Vyrážame čosi po desiatej (na isté mierne pobavenie Poliakov).

Schádzame z Veľkej Rače na Malú Raču cez čučoriedkové polia. Pobehuje po nich množstvo domorodcov s kýblami a hrebeňmi. Začínam tušiť, prečo boli tie čucky hore skôr menšie. Tie väčšie už boli vyčesané. Vliezame do lesa, ktorý občas na chvíľu vystriedajú lúky. Obiehame kopec Bugaj, z ktorého steká množstvo minipotôčikov. Asi každých päť metrov je jeden. Lezieme na Kikulu, tentokrát s mäkkým i. Na lúke pod Priehybkom sedia naši Poliaci a hrajú na gitaru. Rozmýšľame, kedy budeme obedovať, uzavrieme to tak, že až na Rycierovej hore a tak Poliakov obiehame. Vyšľapeme na Májov - kúsok predtým nájde Maťo na jednom hraničnom stĺpiku šiltovku "Carrefour Katowice". Na Rycierku je to celkom výšľap, ale po ceste je na červenej značke prameň, o ktorom nepíšu v mape, tak berieme vodu a tešíme sa.

Dorážame na vrchol a jeme. Tinka nachádza veľkú húsenicu, ktorá dostane meno Jozef. Pokúšame sa spomenúť si na pokémona, ktorý začína na Y a Kubo sa kvôli tomu pripája na internet. Aj ja mám ešte aký-taký signál. Pokúšam sa volať domov, ale dvakrát mi to zhasne. Kubo ale toho pokémona zistí (je to Yanma). Dobiehajú nás Poliaci a pokračujú ďalej po červenej, ktorá mieri niekam do Poľska. Ako dezert po obede sú keksy z Lidlu.

Opúšťame pohodlnú poľskú červenú značku a pokračujeme ďalej po modrej. Z Rycierovej hory zliezame asi tristo výškových metrov dosť drsným padákom do sedla Príslop, ktoré oddeľuje Kysuce od Oravy. Je to tretí Príslop, ktorý cestou stretávame. Na Kysuciach je to asi tradícia. V sedle stretávame Vicu s mužíčkom. Idú v protismere a strašne im to spolu svedčí. Dozvedáme sa, že tam, kde sme očakávali lúku so senníkmi, oni žiadnu lúku nevideli a tak sa rozhodujeme, že zostaneme na noc v sedle. Na oplátku im hovoríme o prameni za Rycierovou horou a o tom, že na Rycierke sa celkom dá táboriť. Odchádzajú, aby to ešte za svetla stihli. Napriek krátkej účasti sa stávajú oficiálnymi účastníkmi vandra.

Medzi smrečkami nachádzam dva hríby smrekové. Tinka s Maťom sa idú pozrieť a nájdu ešte ďalší. Fofo hľadá vodu na poľskej strane a nájde veľa blata. Rozkladáme oheň (v histórii vandra tak činíme prvýkrát) a varíme. Peťo si robí francúzsku polievku. Potom plánujeme cestovinu s hubami. Tinka, ktorá má cestovinu, práve niekam zmizla a tak budú rolu cestoviny hrať Peťove špagety. Peťo upravuje ohnisko, aby tam pekne stál ešus, leje vodu a keď zovrie, pridáva špagety a zakrýva vrchnákom. Vrchnák sa mu nejako nedarí nasadiť, ale vytrvalým klepaním sa mu ho podarí dopraviť na správne miesto. Drevo je smrekové a vlhké, takže z ohňa žasto niečo vyletí. Jeden uhlík mi pripáli nohavice, druhý mi vypáli jamku do karimatky. Vtom sa ozve rana, pokropí nás spŕška horúcej vody a o nejaké dve sekundy dopadne vrchnák ešusu o štyri metre ďalej. Peťovi sa skrátka podarilo zavrieť ešus nepriedyšne a para robí divy. Vyše polovice špagiet ale našťastie zostalo v ešuse. Dovárame ešte jednu dávku a huby robíme na slaninke a na cibuľke. Kráľovsky sa nadlábneme a ideme spať. Peťo s Fofom radšej spia v stane, ale je teplejšie ako včera. Najprv váham, či budem spať nohami v Poľsku a hlavou na Slovensku, ale nakoniec sa pridávam k davu a spím na Slovensku celý.

Piatok 21. 8. 2009 (18 km)

Peťo sa zas budí skoro a ide na huby. Krajšie berie so sebou. Popritom nájde na slovenskej strane potok, z ktorého berieme vodu. Fofo aj Maťo strácajú lyžičky, takže na chvíľu je dosiahnutý stav, že máme viac stanov, ako lyžíc. Potom ich ale obaja šťastne nájdu.

Naraňajkujeme sa a vyrážame. Pred sebou máme kopec, pred ktorým nás včera varovali Karászovci - Svitkovú. Je to síce trápnych plus stoštyridsať výškových, ale v asi štyridsaťpäťstupňovom sklone. Sme radi, že to ideme ráno a že tadiaľ nejdeme v protismere. Prechádzame cez Bednárovú. Je to česačmi čučoriedok zabudnutý kraj, takže čučoriedky tam dosahujú extrémne rozmery. Vyšlapeme na Krkoškuľu a oddychujeme na Panskom kameni - skutočne je tam veľký kamenný blok s menami pánov, ktorí tam boli niekedy koncom devätnásteho storočia.

Po Rovnom Beskyde sa dostávame k Vysokému Beskydu. Na mape tam nepíšu žiadny pekný výhľad a je to asi plus dvesto výškových. Na jeho úbočí je poľská rezervácia (netušíme, kvôli čomu je vyhlásená, ale tipujeme medvede a velociraptory), spodkom ktorej vedie neznačkovaný ale udržiavaný chodník. Ten začína pri tabuli, ktorá upozorňuje na rezerváciu a vinie sa pekne po vrstevnici. Ako bonus je tam skvelý potôčik, z ktorého berieme vodu. Strácame Fofa. Ten nás dobieha, pričom si spieva, aby zaplašil medvede a velociraptory. Keď opäť prichádzame na značku, vidíme vpravo desný padák, ktorým by sme boli prišli a Vysoký Beskyd vysmejeme (aj keď konštatujeme, že voči Klenovskému Vepru by sme si to nedovolili). Kúsok padáku ale ešte ostal aj pre nás. Obedujeme v lese na klade, Tinka otvára extrémne pálivé rybičky s celou chilli papričkou a pálenie hasíme keksami z Lidla. Keďže nápis tvrdí, že keksy sú krehké, testujeme to, zisťujeme, že sú použiteľné ako perkusie a vyludzujeme na ne rôzne rytmy.

Predbiehame sa s dvoma dvojicami Poliakov, vyšľapeme na Javorinu a potom viacmenej rovným terénom pokračujeme na Maguru a Magurku a pokračujeme k hraničnému priechodu Glinka. Oddychujeme, pokúšam sa chytiť signál, ale nedarí sa mi. Pri hranici sú potraviny, kupujem si kofolu. Oddychujeme dlhšie, než obe dvojice Poliakov, ale nakoniec vyrážame na dnešný posledný výšľap na Pientkuľu a do schroniska na Krawcowom Wierchu.

Tradične fučím na konci, ostatní sa zakecajú o jedle a stratia ma. Trošku mám obavy. Obieham dvoch Poliakov, ktorí pijú pivo, našich však nenachádzam ani na vrchu Pientkule, ani pri odbočke ku schronisku. Prídem ku schronisku a tam tiež nie su. (Ale zato sú tam Poliaci, ktorých sme stratili na Rycierovej hore - obaja sme celkom prekvapení, že sa znova vidíme.) Neviem, či mám našich ísť hľadať, alebo radšej čakať. Zapínam mobil a pokúšam sa volať Peťovi - bezvýsledne. O to väčšie je moje prekvapenie, keď sa mi o nejaký čas dovolá Fofo - kvôli rečiam o jedle si nevšimli rozumnú odbočku a čakali až pri značkovanej o pár sto metrov vyššie.

Varíme na stole a lavičkách pri schronisku a seriózne stolujeme. Najprv si dávame Vifon (okrem Peťa, ktorý abstinuje - aspoň si mám od koho požíčať lyžičku). Robíme Tinkine cestoviny, dávame do toho klobásu, cibuľku, huby, ktoré niesol Peťo, oštiepok a nejakú hmotu na pizzu. Je to dokonalé. Chvíľu pochybujeme, či sa patrí už predposledný večer variť tak kráľovsky. Spíme na lúke vedľa schroniska. Staviame jeden stan, ale spí v ňom iba Fofo. Poliaci hrajú kdesi vnútri na gitare a padajú hviezdy.

Sobota 22. 8. 2009 (17 km)

Ráno je zatiahnuté, aj keď po nejakej chvíli slnko zas vylezie. Niekto volal domov a povedali mu, že má pršať. Balíme sa, a raňajkujeme, Maťo s Tinkou varia vifon. Dnes nie sú blízko čučky, tak prispievam do Peťovych ovsákov čokoládou. Tinka si v schronisku umýva hlavu a stáva sa tak najčistejšou členkou partie. Poliaci definitívne miznú po žltej značke kdesi v Poľsku. My vyrážame ďalej po hranici. Stupák na Hrubú Bučinu vyjdeme v pohode, aj keď rovnakú rýchlosť ako my má Poľská rodinka s dvoma malými deťmi (to menšie môže mať tak päť rokov). V diaľke vidíme cieľ dnešnej cesty - Pilsko. Vyzerá hrozivo. Príjemnou cestou pokračujeme až do Mútňanského sedla. Oddychujeme. Predbieha nás Poľská rodinka. Krížom cez les sa prebíja traktor. Je to Zetor. Uvažujeme, či ide do hor orat brambor. Traktor každú chvíľu zapadne do blata a šofér nadáva po slovensky. Začíname stúpať na masív Pilska (čaká nás plus šesťsto výškových).

Dorážame na Trzy Kopce. Je tam iný tatko s dvoma deťmi, ktorý odchádza po červenej. Deti sa vedia plynne pozdraviť po slovensky aj po poľsky. Pilsko sa medzitým halí do oblakov, ktoré sa prevaľujú tesne nad cestou. Vylezieme na kopec, ktorý má skvelé meno Brts a tam obedujeme. Tradične ponúkam keksy z Lidla. Maťo si pýta osem (!) a potom ešte dva. Na všetky strany je bielo. Zlezieme z Brtsu a pred nami je záverečný útok.

Nenecháme sa zviesť červenou značkou a ideme po modrej (a po hranici) hore čučoriedkovým kopcom. Hore sa opäť stretneme s červenou a zaútočia na nás roje múch. Po tých štyroch dňoch už je nás asi patrične cítiť. Každý zaháňa muchy, ako vie. Ja Fofovou šatkou, Fofo veľkou smrekovou vetvou - pripomína to egyptský vejár. Znova začne stupák a v tej hmle je to psycho. Nemá to konca. Červená sa opäť odpája. Na poľskej strane beží nejaká súťaž - netušíme v čom, ale je počuť vyhlasovanie výsledkov. Mám pri sebe mapu a viem, kde som, takže keď mi Peťo vraví, že už sme skoro hore, viem, že ma čaká ešte asi stodvadsať výškových. Les sa mení na borievky a tie na kosodrevinu. Viditeľnosť asi dvadsať metrov. Je zima a fučí.

Dorážam hore, odkukám od Tinky know-how, vytiahnem karimatku a zložím sa do závetria. Váham, či sa mám prezliecť do niečoho, čo nie je prepotené, nakoniec ale zvíťazí lenivosť (ukáže sa, že našťastie).

Rozhodujeme sa, či ísť do Oravského Veselého, ako bol pôvodný plán, alebo do Oravskej Polhory. Nakoniec víťazí Polhora, pretože tam do mapy nakreslili žltú cestu a dúfame, že tade pôjde viac autobusov. Tento dôvod sa nakoniec ukáže ako úplne scestný, ale napriek tomu sa jedná o šťastné rozhodnutie. Peťovi je ľúto, že sa nedostane na vrchol Pilska (píšu, že je to po zelenej 15 minút smerom na Slovensko). nakoniec si vypýta 5 minút náskok a zabehne to. Tam a späť mu to trvá asi 10 minút a keďže sme leniví, tak nás nájde na pôvodnom mieste. Pokračujeme ďalej po hranici. Kúsok pod Pilskom berieme vodu z potoka. Klesáme a klesáme.

Začína pršať. Balíme sa do igelitu a do pršiplášťov ako vieme. Prší viac. A ešte viac. Leje. Pozeráme do mapy a vidíme, že nie sme tak ďaleko, ako by sme chceli byť. Šliapeme a mokneme. Postupne mi všetko, čo trčí spod igelitu (rukávy a kraťasy) nasiaka vodou. Rozmýšľam, čo to spraví s mobilom, keď sa k nemu mokro dostane, ale preložiť ho niekam inam by znamenalo zastať, rozmotať igelit a zložiť bágel. A nič z toho nie je dobrý nápad. Peťo ma učí užitočnú maďarskú frázu, ktorá foneticky znie nejak ako "jobon jó, naď kamión vön" (sprava dobre, ide veľký kamión). Predstavujem si opustenú colnicu so strechou nad cestou, kde sa určite bude dať zaliezť pred dažďom. Táto predstava ma udržiava pri živote.

Už sa stmieva, keď Kubo zakričí "svetlo". Vyliezame z lesa na cestu. Za spevu národnej hymny prekračujeme hranicu smerom na Slovensko. A tam je. Ešte lepšia, než som si ju predstavoval. Pôvodne dva pruhy v každom smere. Teraz je však jedna strana súčasťou cesty, druhá je zatarasená betónovými blokmi, takže sa tade nedá jazdiť, ale je to pod strechou. Skladáme sa na asfalt. Na suchý asfalt. Zo strechy sa valia prúdy vody, ale cesta je peke vyspádovaná a v strede je sucho.

Kontrolujeme stav vecí v batohoch a pozeráme, či ešte máme niečo suché a to najsuchšie si oblekame. V bočnej miestnosti, ktorá je odomknutá, nachádzam kus internetového kábla, naťahujem ho medzi dvoma kľučkami okien a vešiam na ne mokré veci. Mobil je napodiv suchý. Rozbaľujeme spacáky a karimatky a začíname variť večeru. Cítime sa ako luxusní bezdomovci.

Večera je veľkolepá. Pozostáva z piatich chodov. Na úvod vifon (ale originál a nie nejaké náhradky). Potom dvakrát tortellini s omáčkou (klobása, cibuľka, paprika, slaninka, ostré rybičky, tuniak s olivami a bazalkou, oštiepok, pasta na pizzu), puding s Fofovými piškótami (teda už skôr strúhankou) a na záver pixla ananásu. Ukladáme sa spať. Prší celú noc. Na colnici síce fúka, ale je tam sucho.

Nedeľa 23. 8. 2009 (4 km)

Ráno sa mi nechce vyliezť z vyhriateho spacáku. Ešte stále prší a je vidieť, ako vietor ženie oblaky popod strechu colnice. Kubo sa pripája na net a zisťuje, že bus ide čosi po dvanástej. Neskôr prichádza na to, že voľačo by malo ísť aj o pol desiatej. To nás motivuje k činnosti. Predsa len vyliezame, balíme mokré veci a Tinka ide obetavo hľadať zastávku, za čo jej Peťo sľúbi ovsáky na raňajky. Zohrievam vodu do ovsákov. Keď je voda vlažná, dôjde plyn. Presne v pravý čas. Tinka zisťuje, že zastávka nikde nie je (aj keď jedno miesto vyzerá podozrivo) a okoloidúci hubár tvrdí, že zastávka je až v dedine. Raňajkujeme. Dorážam keksy z Lidla. Vraciam Fofovi skoro suchú, ale zato strašne prepotenú šatku a som jeho veľkým dĺžnikom. Na tú pol desiatu by sme to do dediny aj tak nestihli, tak to skúsime aspoň na tom podozrivom mieste, ktoré našla Tinka, ale žiaden autobus sa neobjaví. Ideme teda do dediny. Už len drobne mrholí.

Dorážame do našej najsevernejšej obce - do Oravskej Polhory. V dedine sú otvorené potraviny a teta nám dovolí použiť záchod. Nakupujeme zabudnuté delikatesy typu kofola, zakysanka či jogurt a čakáme na autobus do Námestova. Nasadneme a vezieme sa. Žasneme nad množstvom supermarketov, ktoré v Polhore majú. (Dokopy asi tri - každé potraviny tam nesú hrdý názov Supermarket.) V Námestove práve končí nejaký Orange Music festival, takže sa na autobus do Kráľovian chce dostať množstvo ľudí. Šofér nás vezme. Lúčime sa s Kubom, ktorého to vezie až domov. V Kráľovanoch odchádzajú aj Peťo s Fofom, ktorí idú za rodinou do Spiškej Novej Vsi. Rýchlik do Bratislavy mešká dvadsať minút, ale stiahne to na desať. Lúčim sa s Maťom a Tinkou na Hlavnej stanici.