Školský vander 2008

Štiavnické vrchy

Streda 20.8.2008 (16km)

Včera večer volal Fofo, že nepôjde. Dnes ráno odriekla Mary a nakoniec nešla ani moja Miška. Hovorím si: "To som zvedavý, kto teda nakoniec príde." Pokúšam sa dovolať Peťovi a povedať mu, aby zobral stan. Neberie to. Určite bude niekde v zahraničí a nepríde.

Na stanicu vyrážam s časovým predstihom. Volá Peťo, že čo som chcel a že či má zobrať stan. Vravím mu, nech určite berie. Prichádzam na stanicu, príliš sa neobzerám a idem si rovno kupovať lístky, lebo si myslím, že tak skoro tam ešte nikdo nebude. Je tam však už Kubo (o ktorom som si myslel, že je v zahraničí a celkom určite nepríde, ale stihol sa včas vrátiť) a Miška Kamhalka. O chvíľu doráža Tinka. Očakávame ešte Viktora a Maťa, ale neprichádzajú a tak nastupujeme do vlaku v počte štyroch kusov.

Zisťujeme, že my štyria máme so sebou dohromady tri stany. Volám Peťovi, ktorý má pristúpiť až v Galante, nech stan neberie. Peťo je našťastie ešte doma a inteligentne nahradí vzniknuté volné miesto v batohu paprikou. Na stanici v Galante sa náš počet dopĺňa na päť a takto to zostane až do konca vandra. Zisťujeme, že máme spolu tri stany (a skoro to boli štyri), päť fotoaparátov, ale až vo vlaku som zistil, že som si nevzal toaleťák... Študujeme mapu, nachádzame tam množstvo zaujímavých názvov, ale napodiv tam nikde nie je ani Kľak, ani Magura.

Vystupujeme v Kozárovciach. Robíme posledné úpravy, Tinka priväzuje k batohu palacinky a košeľu, Peťo si odhrýza z pecňa chleba a nakoniec vyrážame. Prvý problém je dostať sa na druhú stranu Hrona. Jediný most široko ďaleko je železničný most asi dva kilometre proti smeru, ktorým máme ísť. S Peťom ľutujeme, že sme nevzali nafukovací čln. Šľapeme po asfalte a miestne rómske detičky nás len tak z nudy ohadzujú šutrami. Našťastie sa za nami nevlečú a ostávajú stáť pred domom. Po železnici pobehuje drezina s kosačkou a obkáša trať, takže usudzujeme, že nejaký čas nič nepôjde a dostávame sa na druhú stranu Hrona.

Hneď za Hronom nachádzame modrú značku. Žiaľ, na veľmi dlhý čas jedinú. Cesta, ktorá ide okolo nej, vedie do kameňolomu. Ideme po nej. V búdke vedľa násypníkov sedí chlapík, ktorého sa pýtame, že či tá modrá vedie naozaj tadiaľ. A on, že áno, áno po tej ceste do kopca. Ešte stále nie sme v končinách, ku ktorým by sme mali mapu, takže jeho slová nemôžeme overiť. S istými obavami prechádzame popod násypníky. Ideme do kopca, prichádzame na rázcestie. Nikde žiadna značka. Obletuje nás osa. Chvíľu rozmýšľame, že kadiaľ ďalej, Tinka navrhuje dolnú trasu (a má pravdu, ale to viem teraz, keď sa pozerám do mapy na nete), ja navrhujem hornú. Nakoniec si povieme, že prvoradé je dostať sa na mapu a zverujeme naše osudy technike. Zadávam súradnice toho miesta, kde sa modrá značka dostáva na mapu do GPSky a vyrážame hornou cestou, lebo tá drží lepšie smer.

Cesta však drží smer iba chvíľu. Aby sme ho udržali, schádzame z nej do divého terénu nejakej extrémnej motokrosovej dráhy a cez žihľavu sa dostávame na pole posiate nejakou kaleráboidnou rastlinou. Druhá strana poľa je husto porastená niečim pichľavým a žihľavou. Za týmto porastom je les, ktorý sa síce javí byť nedobytný, ale nakoniec sa do neho (poškriabaní a popŕhlení) dostávame. Les sa však ako les tvári iba zopár metrov, potom ho znovu vystrieda pichľavý a škriabajúci porast. Kľučkujeme medzi ním a stúpame. Tinka zaostala, lebo niekde stratila košeľu a išla ju hľadať. Ešte že nestratila palacinky. Obletuje nás osa. Dumáme, že či je to tá istá, ako posledne, rozoberáme stravovacie návyky ôs a našu osu pasujeme za osu šunkovú. Tinka prichádza z úplne iného smeru, než sme čakali, tvrdí, že našla košeľu a okrem nej aj celkom pohodlnú cestu a odchádza hľadať ruksak. O chvíľu sa vracia aj s ruksakom a po ňou objavenej ceste pokračujeme ďalej.

Prechádzame okolo nejakého domu a fotíme sa pri nákladnom aute bez predných kolies. Pokračujeme cestou ďalej do lesa. Les je dubový a veľmi svetlý. Nachádzame hrob neznámeho vojaka s červenou hviezdou miesto kríža. GPSka nás vedie kolmo na dolinu hlbokú asi 50 metrov. Zlezieme dole. Kubo otvára kofolu, ktorú dal doma na noc do mrazáku. Ešte v nej plávu kúsky ľadu a je naprosto dokonalá. Plazíme sa do protisvahu a patrične fučíme, nakoniec však vylezieme až hore. Po čase nachádzame ďalšiu cestu, popri ktorej rastú černice a ktorá nás dovedie k opustenému domu. Keďže pomaly začína dochádzať voda, pozeráme, či nie je poblíž nejaká pumpa. Pumpu sme nenašli, zato sme našli jabloň obsypanú skvelými letnými jabĺčkami. Chvíľu oddychujeme pod jabloňou a jeme jablká. Potom pokračujeme ďalej po ceste a po nejakom čase konečne znovu nachádzame modrú značku.

Chvíľu pokračujeme po značke, až kým nenájdeme vhodné miesto a svoj príchod na mapu oslavujeme obedom. Mimo iného kombinujeme Tinkine palacinky s Miškiným lekvárom s čučoriedkovou arómou. Obletuje nás osa a štípe Tinku do stehna. Holt, šunková. Posilnení na tele i na duchu ideme ďalej a v kalužiach obdivujeme žaby vo všetkých možných vývinových štádiach. Pomaly začíname stúpať na vrchol dnešného dňa - Priesil. Brodíme sa žihľavou. Stretáme stádo muflónov - asi dvadsať kusov, bľačia podobne ako kozy, samce majú zahnuté rohy. V Ľuchtovom sedle hodláme nabrať vodu, lebo poniže neho píšu na mape nejaký potok, ale sedlo minieme. Značenie nejak blbne a tak zas zapíname GPSku. Vylezieme na predvrchol a celkom pohodovou cestou dorážame na vrchol. Tinka nachádza geocache. Dopíjame vodu, pretože v sedle Pod Rakovcom, kde chceme spať je značený prameň. To, že sa stráň vedľa Priesilu nazýva Suchý Prsec, neberieme ako varovanie.

Zliezame z Priesilu, je tam cestou krásny výhľad na celé Štiavnické vrchy. Cez lúky sa po nejakom drobnom blúdení dostávame za šera do sedla Pod Rakovcom. Dávam do GPSky súradnice prameňa. Ideme podľa stroja a vliezame do hustého smrekového lesa. Tinka škaredo spadne. Nachádzame zablatený jarok so stojatou vodou. Ideme pozdĺž neho nadol a dúfame, že sa zmení v niečo tečúce. Jarok ale pretne vysoký plot obory. Ideme chvíľu popri plote, ale je čím ďalej tým väčšia tma. Vzdávame to a vraciame sa na cestu. Prejdeme naspäť do sedla Pod Rakovcom. Sme unavení a smädní. Na večeru zjeme po jednom jabĺčku a zaľahneme spať. Stany nestaviame. Je sucho. Na dobrú noc čítam "Proč bychom se netopili aneb vodácký průvodce pro Ofelii".

Štvrtok 21.8.2008 (20km aj s odbočkami, 12km bez nich)

Ráno sa radíme, či zbehnúť po vodu na Žuhračku - to je lovecký zámoček dvadsať minút po zelenej značke, alebo sa pokúsiť nájsť pramene pod Agrašom - to je ďalší kopec, ktorý nás po ceste čaká a nejaká voda je pri ňom kreslená v mape. Nakoniec s Peťom zbiehame na Žuhračku. Nachádzame lovecký zámoček s udržiavaným trávnikom a na ňom vodovod s hadicou. Pijeme, berieme vodu a vraciame sa na hrebeň.

Hore raňajkujeme. Kubo má skvostnú klobásu a delí sa. Zbalíme sa a okolo deviatej vychádzame, najprv po lesnej ceste, potom po kraji lúky a nakoniec stúpame na Agraš. Opäť stretáme muflóny. Peťo tvrdí, že sú to tie isté ako včera. Miška tvrdí, že sú šunkové. Cestou na Agraš je spústa jám. Sú určite pomerne staré - rastú z nich stromy. Najprv uvažujeme nad tým, že je to sopečné pohorie, neskôr hádame banskú činnosť. Miška neskôr v sprievodcovi odhalí, že druhý tip je správny.

Na Agraši má byť odbočka zo značky k pamätníku leteckého nešťastia - v päťdesiatych rokoch tu havarovala stíhačka. Odbočku sme však nenašli a zastavili sme sa až pri kríži pod kopcom. Značka ide po ceste asi desať metrov a zas sa stočí cez žihľavu do lesa. Vylezieme na Ťatiar - tiež tam majú pekný výhľad - a odtiaľ padákom cez lúku s dobrými černicami zliezame do sedla Krížny Buk. Peťo cestou oblizuje soľ v krmelci a tvrdí, že vôbec nie je slaná.

Z krížneho buka je dnes iba krížny peň, ale zato mohutný. Peťo sa naň hneď vyliepal (a odhalil, že je bútľavý a vovnútri je smetisko). Váhame, či pôjdeme odloviť cache na Slosbergu. Nakoniec sa s Peťom vyberieme - Tinka išla skoro tiež, ale hodila si dvadsaťforintovkou a padlo jej, že sa jej nechce.

Sedlo je mizerne značené. Zelenú značku, po ktorej sme mali zísť z hrebeňa sme nenašli hneď na začiatku a vydávame sa zlou cestou. GPSka naznačuje, že sa od cieľa začíname vzďaľovať a tak zliezame po spádnici na nižšiu cestu. Začínam ľutovať, že som si vzal sandále. Až dodatočne si uvedomujem, že náročnosť terénu písali 4 (stupnica od 1 po 5). Po nižšej ceste vedie zelená značka. Po nejakom čase odbočujeme aj z nej a po lesnom chodníku sa dostávame na skalky v lese (z jednej strany to viac než na skalky vyzerá na banskú haldu). Chodník je úzky, jama vpravo aj vľavo a GPSka ukazuje 17 metrov doľava. Nejako to obídeme, zlezieme a po chvíli hľadania nachádzame letopočet vytesaný do skaly (17??). Počítam z neho miesto skrýše a vkladám do GPSky. Strácame signál. Dole asi 50 výškových metrov pod nami je asfaltka. Zbiehame na ňu a dúfame, že tam nejaký chytíme. Chytíme, ale posiela nás tých výškových 50 metrov naspäť. Som desne uťahaný, ale Peťo sa hecne a vylezie s GPSkou na hrebeň. Chytí signál a nájde miesto, kde by zhruba mala byť cache. Prichádzam za ním a hľadáme spolu, Peťo je úspešný. Vraciame sa po zelenej, ktorá je hojne zarastená žihľavou a jeme černice.

Hľadanie sa natiahlo z predpokladanej hodiny a pol na tri. Baby s Kubom zatiaľ vegetili v sedle. Z času na čas sa tam objavil chlapík s autožeriavom, doviezol nejaké bukové kmene na hromadu, povypytoval sa, že či naozaj spali v lese a či sa neboja medveďa. Baby povedali, že sa neboja. Okrem toho jedli, hrali karty a skúšali rôzne finty, ako dosiahnuť, aby sme sa konečne zjavili. Keď sme prišli, boli sme takí uťahaní, že aj tak bolo ešte treba nejaký čas počkať.

Okolo Veľkého Veterníka (na ktorý sme sa všetci tešili) a sedla Súdenica sa presúvame do dediny Uhliská. Debatujeme s veľmi milou ale hluchou babičkou. Navštevujeme krčmu, kde čapujú miestnu variantu tmavého sladkého bublinkového chladeného nápoja pod názvom Cola Loca (Limonádový Joe by sa divil). Kupujem si ruskú zmrzlinu aj keď je predražená, čisto kvôli tomu, aby som si užil civilizáciu. Ale bola dobrá.

Presúvame sa za dedinu do sedla Lachtriská, aby sme našli miesto na spanie. Zbiehame kúsok po červenej. Pri miestnom smetisku nachádzame celkom prijateľný rovný pľac, ale Tinka ide na výzvedy a asi o dvesto metrov ďalej nachádza futbalové ihrisko. Tak sme sa presunuli. Dokonale rovné, pokosené a mäkkučké. Varíme na variči cestoviny, dávame do nich pretlak s olivami, parenicu, kukuricu a oregano, ktoré sme si natrhali cestou. Skvelé. Zaliezame do spacákov. Stany znovu nestaviame. Bola by to škoda.

Piatok 22.8.2008 (13km)

Vyhlásili sme, že tretí deň býva krízový a že sa dnes budeme flákať. Že to s chodením nebudeme preháňať a že iba prejdeme na Počúvadlo, okúpeme sa a budeme si užívať civilizácie. Po skvelých raňajkách (Peťove ovsáky plus jabĺčka) vyrážame po červenej do dediny Vysoká. Pekná cesta cez les, míňame sympatickú, ale vyschnutú studničku so žľabom. Naozaj je sucho.

Vo Vysokej majú potraviny vedľa krčmy, nanuky za päť korún, čisté záchody a pekný kostol s obrazmi od E. Gwerka. Bližšie sa zoznamujeme so všetkými spomenutými pamätihodnosťami. V krčme plánujeme, kam pôjdeme od Počúvadla. Jedna možnosť je Sitno, Svätý Anton a Banský Studenec, druhá možnosť je prejsť do Studenca cez Štiavnicu. V Studenci chceme skončiť, lebo je tam ďalšie jazero. Nevieme to rozhodnúť rozumne (ja som nebol v Štiavnici, Miška v Antone, Kubo v ani jednom, ostatní v oboch) a tak hádžeme Tinkinou dvadsaťforintovkou a padá varianta Sitno. Necháme odísť autobus uberajúci sa našim smerom a vyrážame po asfalte ďalej po červenej, čo Tinkine nohy nesú zle. Kým prídeme na križovatku pod Haviarskym vrchom, spomínaný autobus nás obehne ešte dvakrát. Provokuje. Na križovatke rastú mirabelky a slivky a sú skvelé. Najeme sa takmer do sýtosti.

Asfalt nás už celkom omrzel a tak zadávame stred Počúvadla do GPSky a ideme cestou necestou. Teda najprv po lúke, potom kúsok po ceste a keď cesta chytí nesprávny smer, Peťovi sa podarí nájsť takmer bezžihľavový vstup do lesa. Ideme lesom a časom natrafíme na cestu, ktorá ide viac-menej správne. Tinka podľa mapy usúdi, že by nás cesta mala zaviesť až skoro tam, kam potrebujeme. Ja sa ale nechávam zviklať GPSkou a zliezam z cesty do lesa. Po krátkom stúpaní nasleduje brutálny padák. Keď zlezieme až dole do doliny, sme síce od stredu Počúvadla vzdialení necelého pol kilometra, ale svah, ktorý máme pred sebou, vyzerá ešte drsnejšie, než ten padák, ktorým sme práve zliezli. Usúdime, že na samovraždu je zatiaľ priskoro a vydáme sa cestou, ktorá stúpa popri potoku. Ňou prídeme až na cestu, ktorú sme pôvodne opustili. Aj bez GPSky, ktorá medzitým stratila signál dvakrát správne odbočíme a na naše vlastné počudovanie vychádzame takmer úplne pri Počúvadle.

Jazero obchádzame zo západnej strany, uvádzame do života heslo "Skratka bola síce dlhšia, ale o to náročnejšia." Pristavujeme sa v miestnej zoologickej záhrade, kde majú diviaka, kozu, štvorrohé ovce, kone, čínske prepelice a jeleňa. dotrepeme sa na pláž a Peťo, Tinka a ja lezieme do vody. V Počúvadle rastie nejaká háveď a pláva sa tam dosť zle, aj keď Peťo tvrdí, že ďalej od brehu je to lepšie. Voda je dosť studená. Peťo vylieza a tvrdí, že voda je teplá a že je studený vzduch. Lezie naspäť do vody a tvrdí, že sa to zase zmenilo. Vyliezame všetci a sme značne čistejší, než pred chvíľou.

Navštevujeme bufet s langošmi a reštauráciu. Väčšinou si dávame zemiakové placky a kofolu, Tinka si dáva bryndzové pirohy (a ja jej ticho závidím), posedávame, hráme faraóna a užívame si civilizácie. Miška spomína, že tu neďaleko bola v škole v prírode a že tam majú celkom rovné ihrisko. Takže znovu nocujeme na ihrisku, tentokrát volejbalovom. Vzhľadom na návštevu reštaurácie znovu večerať už nepotrebujeme.

Sobota 23.8.2008 (16km)

V noci riadne fučí. Na raňajky varíme puding a vylepšujeme ho pomrvenými keksíkmi. Peťo sa tvári, že vstal už pred dvoma hodinami a tým pádom sa už najedol a že z pudingu nechce. Divné. Svojich všetkých päť smetí zahadzujeme pri škole v prírode do štyroch rôznych smetných košov. Vyberáme sa smerom k jazeru nabrať vodu k nejakej krčme, ale Tinka sa za našimi chrbtami dohodne s nejakou pani, ktorá práve vyliezla zo školy v prírode a tak vodu berieme tam.

Stúpame na Sitno. Peťo uteká dopredu, aby sa stihol zastaviť aj na Petrovom vrchu a obzrieť si tam svoje vlastníctvo. Nachádza tam bedľu, ktorú vezme so sebou. Čítame veľavravné tabule na náučnom chodníku. Stále častejšie používame drevené schody. Peťo sa liepa na skalu, ktorá sľubuje pekný výhľad a uvidí z nej skalu, z ktorej je ešte krajší výhľad a ani sa na ňu liepať netreba. Prichádzame na vrchol s rozhľadňou s reklamou na nanuky a malým múzeom, kúsok ďalej je Chata Vo Výstavbe. Rozhliadame sa z rozhľadne, jeme nanuky, hľadáme Vepor a nachádzame haldu šachty Kristína. Potom vyrazíme, najprv úplne blbo, ale potom po značke po asfaltke. Odskočíme si ešte na hrad, ktorý za tých 17 rokov, čo som tam nebol, pekne zakonzervovali a upravili.

Ďalej zostupujeme po modrej, spievame si znelky z večerníčkov a Miška púšťa zvonenia z mobilu. Asi desať metrov od rázcestia so zelenou sa pýtame protiidúcich, kde je rázcestie so zelenou. Po zelenej sa dostávame do dediny Ilija. Dedina sama až taká úchvatná nie je, ale majú tam peknú krčmu s lacnou kofolou a krásny starý kostol. V mape píšu, že sa tam dá skrátiť cesta, realita je však iná a tak sa musíme vrátiť. Pri kostole sa nezastavujeme, keď ale neskôr číta Miška sprievodcu, hovoríme si, že to bola škoda. Cez lúky prechádzame do Svätého Antona. Cestou nás predbieha dievča na koni. V Antone je na miestnom ranči nejaká veľká jazdecká udalosť, my však iba prejdeme okolo. V zelovoci si kupujem banány. Prichádzame ku kaštieľu a zisťujeme, že ďalšia prehliadka začína o pol hodiny. Ideme sa zatiaľ prejsť po parku.

Na prehliadku ideme všetci okrem Kuba, ktorý vegetí vonku. Kaštieľ je pekný, so spústou starého nábytku a s mnohými vecami, ktoré pripomínajú pána Ferdinanda Coburga, ktorý tam dlhé roky žil (keď po prvej svetovej vojne už nemohol byť Bulharským cisárom, tak tam trávil exil), robil prírodovedecky výskum, rozširoval entomologickú zbierku, krásne kreslil a spravil si rušňovodičovský kurz. Po prehliadke kaštiela jeme, navštevujeme miestne záchody (rovnako skvelé, ako tie vo Vysokej) a vôbec všeobecne vegetíme. S Peťom ideme odloviť cache a po nás ju idú odloviť aj Miška s Tinkou.

Veľmi sa nám ďalej nechce, ale plán je plán - okolo piatej vyrážame do Banského Studenca. Po lesnej ceste sa nám v ústrety vyrútili dve motorky a auto. A to sme počas prvých dvoch dní nestretli na hrebeni vôbec nikoho. Cesta rovnomerne stúpa, ale nijak prudko, takže ubieha celkom rýchlo. Obzeráme sa a Sitno je už celkom ďaleko. Sme na seba hrdí. Dorážame do Studenca a pýtame sa na krčmu. Keď otestujeme kvality miestnej kofoly (ja som mal čierne pivo), vyrážame k tajchu nájsť si nejaké miesto na táborenie.

Prichádzame k jazeru a zisťujeme, že tam žiadne jazero nie je. Iba veľká vypustená jama a na dne popukaná zem. Chvíľu na to neveriaco pozeráme a potom prichádzame k tomu praštenému nápadu - utáboríme sa v tajchu. Zliezame dole, niekto priamo, niekto okolo. Prichádzame k tomu, že s tým táborením to nebude najlepší nápad. Suché ostrovčeky oddelené prasklinami sa pohupujú, keď sa na ne človek postaví, ako keby mali gumenú podložku. Tinka vchádza do oblasti, kde tie ostrovčeky nie sú až také suché a zisťuje, že podložka gumená nie je - prebára sa jednou nohou do bahna. Noha nejde vytiahnuť. Prichádzam bližšie, pokúšam sa odhadnúť, čo sa podo mnou nepreborí a ťahám Tinku von (a pri tom ma nenapadne zložiť svoj aj jej bágel). Tinka sa preborí aj druhou nohou. Nakoniec sa dostane von, ale nohy má od hustého, čierneho, lepkavého sajrajtu. Pokúša sa očistiť pri potôčiku, ktorý preteká tajchom. Nechávam pri nej Kuba ako morálnu oporu a idem Peťovi asistovať pri varení. Našiel celkom rozumný pľac na táborenie, hneď pri ceduli, ktorá zakazuje táboriť pri jazere, ale keďže tu žiadne jazero nie je, tak si hovoríme, že sa nás to netýka. Varíme tortelini a k ním skvelú omáčku (na slaninke a klobáse osmažená cibuľka, do toho paprika, paradajka a huba, ktorú Peťo našiel a na vrch parenica). Kubo s Tinkou nejak dlho nejdú. Keď ich idem vyzerať, zistím, že už sú celkom blízko, ale že Kubo pre istotu zapadol na inom mieste tiež, našťastie len jednou nohou. Tinka je ale celkom slušne očistená (až na boty, ktoré radšej skladuje v bezpečnej vzdialenosti). Do varenia nám začína pršať. Staviame stany. Každý stan je síce dvojka, ale každý má inú veľkosť. Večeriame ten skvost, ktorý navaril Peťo. Do jedného stanu nahádžeme bagáž, druhý zaberú baby, do tretieho sa nacvakneme my. Tinka ešte došponováva ich stan, pretože má nejaký divný tvar. Chcem čítať na dobrú noc, ale dochádza mi baterka. V noci najskôr leje, potom fučí a jedna tyčka na mojom stane za strašných zvukov praskne. Udrží sa pohromade, je ale divne zohnutá.

Nedeľa 24.8.2008 (8km)

Ráno usudzujeme, že sa nám už veľmi šľapať nechce, navyše Tinka a Kubo majú boty od bahna a radi by prežili deň v sandáloch a tak sa rozhodujeme, že namiesto do Kozelníka to potiahneme po červenej do Štiavnice. Varíme záverečný puding, drvíme do neho všetky možné keksíky, ktoré ešte máme a sypeme do neho ananásový kompót. Keď puding dovárame, dojde vo variči plyn. Naozaj najvyšší čas ísť domov. Puding je našťastie uvarený a je skvostný.

Ideme po červenej, najprv po asfalte, potom cez les a potom zas po asfalte. Pred nami sa objavuje ružový činžiak a potom celé súčinžiačie (teda sídlisko). Sme v Štiavnici. Zastavujeme sa v Bille, teta toaletárka ma pustí na záchod s päťdesiatpercentnou zľavou lebo nemám drobné, kupujem si acidko, Miška si kupuje croissanty, Tinka tresku a Peťo bagetu. Prichádzame na stanicu a zisťujeme, že štiavnická Anča ide za hodinu a že v Dúbrave máme prípoj. Vegetíme na spustnutej stanici, keď otvoria okienko, kupujeme si lístky a nasadáme na vláčik. Ten sa medzičasom dosť naplní, takže sme radi, že sme išli už z konečnej. V Dúbrave robíme dav nejakým babám, čo tam robia nejaké svadobné divadlo a sme pozvaní na hostinu - dostávame balík keksov Indián. Vezieme sa vláčikom a hovoríme si, že sme toho prešli celkom dosť. Sme unavení. Peťo vystupuje v Galante, baby na Vinohradoch, ja s Jakubom na Hlavnej.

Burina vandra: žihľava
Ovocie vandra: černice
Zviera vandra: muflón
Spolu sme prešli: 73km