Domov
Prihlásiť sa pomocou Microsoft Teams Prihlásiť sa
Vyhľadať
Domov  /  Aktivity  /  Školský vander  /  Školský vander 2007

Školský vander 2007

Naposledy upravené 19.08.2023 - pred 45 dňami Čítanie na 21 minút a 25 sekúnd

Detva - Muráň

Motto: Pekne. Veľmi teplo.

Varovanie: Ide o čisto subjektívne spomínanie. Väčšina uvedených skutočností sa naozaj stala, aj keď možno v inom poradí.

1. deň (streda 18. 7. 2007, 16 km )

Zuzka (moja žena) ma vezie na autobusovú stanicu Nivy. Nachádzam tam už Kiku s mamkou, ktoré si privstali a išli taxíkom aby nezmeškali a tak pre istotu prišli o pol hodiny skôr. Prichádza Peťo aj s Dominikom, ktorý nejde a ešte sa na nás vyškiera, Keya a Gerda s Kubom. Začína sa prejavovať chaos v akom som sa balil. Zisťujem, že som si nevzal peniaze (a to ešte netuším, že nemám také pre prežitie podstatné veci ako ešus a lyžica či toaleťák - ešte že som ľuďom písal, že čo si majú zobrať) a tak idem k najbližšiemu bankomatu. Keya ide zháňať chlebík. Keď sa vrátime, dozvedáme sa, že sa okolo prehnala Tinka, ale že zmizla kdesi v útrobách autobusovej stanice. O Fofovi ani chýru ani slychu. Peťo sa mu pokúša volať, ale volaná stanica je dočasne nedostupná. Presúvame sa k autobusu, skladáme bágle do batožinového priestoru, kupujeme lístky do Zvolena, stretáme Tinku a konečne vyrážame.

Ja som medzičasom prišiel na to, že nemám z čoho jesť, Kika prezradila, že nemá karimatku a tak sa po príchode do Zvolena pokúšame niečo z toho zohnať najprv v papiernictve a potom v Lidli. V papiernictve nemajú nič, v Lidli majú iba vyslovene nemožné hrnce a karimatky síce mali, ale pred troma týždňami. Skúšam šťastie ešte na vlakovej stanici v záložni a nejakých všeobecných obchodoch, ale rovnako bezúspešne. Gerda stretá nejaké dve kamošky, asi zo Záježky. A potom už prichádza autobus do Detvy.

Z Detvy sa necháme ďalším autobusom vyviezť na Bystré Vrátka - zastávka patrí síce už pod Hriňovú, ale je od nej asi rovnako ďaleko ako od Detvy. Robíme posledné úpravy batohov, niečo málo pomaškrtíme a vyrážame. Cesta stúpa popri potoku a slnko pečie. Gerda vyhlasuje, že keď ide po slnku, tak sa potí a keď po tieni, tak sa rosí. Potné úseky sú dlhšie. Pri ceste sem-tam nejaká jahoda alebo malina. Po nejakom čase vchádzame do lesa a cesta začína stúpať prudšie a potom ešte prudšie. Prichádzame k vodopádu Bystrô. Vodopád je nádherný, aj s vlastnou malou dúhou. Oddychujeme, obdivujeme, zapisujeme sa do knižky a podaktorí sa čľapkajú. Nadávam na jazykovedcov, ktorí prznia slovenčinu a nahrádzajú ľúbozvučné miestne názvy "spisovnými", takže aj tento vodopád už mapa uvádza ako "Bystré". (Ja osobne tento trend zvlášť zle znášam v prípade Belanských Tatier a Belanskej jaskyne.) Kubo nachádza úplne bielu mušku drozofilu a tvrdí, že je to nejaký mutant. Školský fotoaparát sa tvári, že nebude fungovať, kým znovu nesformátuje pamäťovú kartu. S ťažkým srdcom a s vedomím, že všetky doterajšie fotky budú stratené kartu formátujem.

Po rebríkoch pokračujeme ďalej hore roklinou. Prechádzame tmavým ihličnatým lesom a oddychujeme na pokosenej lúke, ktorá krásne vonia. Keya zbiera materinu dúšku a ja sa k nej časom pridávam. Po lúke prichádzame na asfaltku, značka sa síce tvári, že pokračuje za asfaltkou, ale žiaden chodník tam nie je a tak pokračujeme po asfalte. Cestou stretáme oooobrovské mračno bielych mušiek drozofil. Prichádzame k horskému hotelu Poľana a v jeho tieni na jemno pokosenej tráve obedujeme. Ideme do hotela nabrať vodu. Keya vraví Gerde, nech jej postráži fľaše. Nejaká okoloidúca pani to zoberie osobne, oborí sa na Keyu, že načo jej budú nejaké plastové fľaše a zaklincuje to tým, že Keya smrdí. (Pani by si mala pričuchnúť ku mne v nedeľu...)

Pokračujeme ďalej po červenej. Cez močaristý úsek je chodník urobený z driev. Začíname stúpať, ale nachádzame čučoriedisko a tak sa do neho skladáme a pokračujeme až keď sme napasení. Kika sa nepasie, ale hrá na flautičku a plaší medvede. Pokračujeme ďalej a vyliezame na prvý významný vrchol - Poľanu. Vidieť odtiaľ nie je nič, lebo je tam les, ale čučoriedok je tam dostatočne veľa na to, aby sa človek mohol zvaliť vedľa nejakého kríčka a chvíľu hýbať iba jednou rukou a ústami. Vegetíme, jeme čučoriedky, fotíme sa. Keya telefonuje.

Z Poľany zliezame na Katrušku a na Strungu. Tam skladáme batohy a ideme obzrieť vyhliadky. Sú tam až dve na kope, jedna na východ a druhá na západ, ku každej treba vraj prejsť 100 metrov, ale tých západných 100 metrov je asi dvakrát dlhších. Obe vyhliadky ale stoja za to. Z východnej vyhliadky vidno v diaľke na obzore kopec, ktorý vyzerá úplne rovnako, ako keď veľhad kráľovský zožerie slona. Je to Vepor. Tvrdím manšaftu, že tam budeme zajtra. Neveria mi, ale v duchu sa desia. Na východnej vyhliadke špekulujeme s Tinkou, ktorým smerom je asi Banská Bystrica. Ďalej pokračujeme na kopec so schizofrenickým menom Kopce a odbočujeme na modrú značku vpravo.

Na Záhorskú skalu to má podľa mapy trvať hodinu. Dávame to za polovicu času a žasneme. Spomíname na vlaňajšok, keď sme boli radi, ak sme si udržali štandard dvojnásobku. Pokračujeme po pomerne príjemnej ceste po hrebeni pomedzi les, škôlky a rúbaniská. Keyi telefonuje mamka, že počula na Markíze, že je vo vzduchu veľa ozónu a že ľudia nemajú vychádzať z domov lebo to dráždi dýchacie cesty a že nech si to Keya overí na internete. Oddychujeme na Kľuke. Pomaly sa stmieva. Ideme ešte asi pol hodiny, keď toho máme dosť a vyhlasujeme, že pri najbližšej vhodnej príležitosti to zapichneme. Ono už začínala byť aj dosť tma. Keď cesta vyjde na rúbanisko, zhadzujeme batohy.

Peťo stavia stan, zháňame kamene na ohnisko (prekvapivo to bol najväčší problém) a rozkladáme oheň. S Tinkou varíme vifon v Keyinom hrnčíčku, Keya mi požičiava lyžicu a pcháme sa. Peťo tiež voľačo varí, ostatní zahryznú niečo suché a zalomia. Chvíľu ešte hrám na gitare. Peťo spí v stane, ostatní vedľa seba naskladáme karimatky na cestu a natlačíme sa ku sebe, aby aj Kika spala na rozumnej podložke. Krásne svietia hviezdy a Keya o nich rozpráva. Pomaly zaspávame. Po Gerde lezie chrobák a Gerda jačí. Potom na ňu skočí kôň (len taký maličký). Kdesi za nami šuchoce myš. Je strašne teplo (a ešte sme na seba namačkaní). Spím prerušovane, ale ráno celkom vládzem.

2. deň (štvrtok 19. 7. 2007, 20,5 km)

Budík mám nastavený na siedmu. Keď zazvoní, vyleziem zo spacáku, spravím dokumentačnú fotku a ešte stihnem varovať ostatných, že sa blíži stádo slonov. Vzápätí okolo nás prehrmí turistický oddiel. Pýtajú sa ma, či nás zobudili. Po krátkom váhaní odpovedám, že nie. S Tinkou robíme ovsáky a priberáme do partie Kiku. Keya hazarduje s vlastnými raňajkami a tvári sa, že sa pridá neskôr. Ovsáky dorážame a ešte si nestihla ani hrabnúť a tak dorábame ďalšie. Pomaly balíme a pokračujeme ďalej.

Prichádzame na kopec s pekným matematickým menom Pätina. Prejdeme okolo osady Vrchslatina, ktorú však neuvidíme. Stretáme dedka s kravou. Dedko sa nás pýta, či si nechceme oddýchnuť, ale ešte vládzeme a tak ideme ďalej. Vybiehame na asfaltku a po nej sa ťaháme do Lomu nad Rimavicou. Tinka sa vytešuje, lebo tam bola prednedávnom na sústredení. Ukazujú sa prvé domy. Pýtam sa Tinky, kde tu majú krčmu a ona ukáže na najbližší z nich. Tešíme sa. Ale iba do času - v krčme nemajú kofolu. Tak pijeme, čo majú a na záchodoch naberáme vodu. Iba Tinka vraví, že si naberie pri pumpe.

Kika sa tvári, že chce ísť domov. Pokúšame sa ju presvedčiť, nech to nerobí. Telefónuje mamke a tvrdí jej, že vo vzduchu je veľa ozónu, že ľudia nemajú vychádzať z domov, že to bolo na Markíze a že to vraví aj Keyina mama. Nakoniec to dopadne tak, že sa má odpojiť v piatok spolu s Gerdou, ktorá má dohodnutú ďalšiu akciu na Roháčoch.

Potrebujeme sa dostať do doliny s názvom Dolina, vedie nás Tinka. Cestou sa nám pochváli jamou, ktorú si na sústredení vykopala. Prichádzame k pumpe. Čakali sme benzínku a nebolo nám jasné, akú výhodu má nabrať si vodu na záchode benzínky oproti záchodu v krčme. Ono to ale nie je benzínka, ale klasická pumpa. Keď sa pumpuje, tečie z toho voda. A bez chlóru. Tak vymieňame vodu a páchame nejakú menšiu hygienu. Prechádzame cez Drábsko, kde majú kúzelnú požiarnu zbrojnicu a konskú rikšu a na krížnych cestách naberáme smer do doliny Doliny. Je to občas celkom padák. Peťo nachádza krásny kozák a plánujeme, ako ho večer uvaríme. Do večera ale hríb splesnivie, čo je nám veľmi ľúto. Konečne dorážame do doliny Doliny. V stráni oproti nám je cintorín. A tak na našej strane zakladáme konkurenčný podnik a vyvalíme sa.

Sme opäť na značke - tentokrát zelenej. Cez miesto, kde sme pred chvíľou oddychovali, ženie bača stádo oviec. Stúpame hore údolím Kysuca. Keď som tadiaľto išiel pred trinástimi rokmi, bolo plné rozpadajúcich sa opustených dreveníc. Dnes je ich viacero opravených a na ďalších sa pracuje, podaktoré sa ale rozpadli úplne. S Gerdou obdivujeme úžasnú kaplnku zasvätenú svätej Anne. Vylezieme na kopec. V nejakom blízkom kroví mečia kozy. Ležíme pod stromom, výhľad do ďaleka, Poľana, na ktorej sme boli včera sa zdá neskutočne ďaleko. Peťo vyhlasuje, že ten kopec, na ktorom práve sme, je Totálna Magura. Súhlasíme. Z druhej strany sa pomaly ukazuje Klenovský Vepor. Ten je pre zmenu výrazne bližšie ako včera a vyzerá hrozivo.

Prichádzame na rázcestie Kysuca - Uhliarka a pokračujeme po červenej. Prechádzame po veľkej lúke, kdesi dole je salaš, na vrchu sú baly sena zabalené do niečoho bieleho. Uvažujeme, že či je to naozaj seno, alebo či sú to larvy mimozemšťanov. Vchádzame do lesa a stúpame na tri chotáre. Gerda a Keja skáču po šiškách a tie chrupčia. Na Tri chotáre, kam sa práve vlečieme, máme prejsť cez dve výrazné zákruty. Prechádzame výraznou zákrutou a dúfame, že je to tá druhá. Je to tá prvá. Začína ma nejako hlúpo bolieť ľavá noha - nedá sa mi zdvihnúť. Mám natiahnutý nejaký sval v stehne, ktorý to má na starosti. Dole sa s tým chodiť dá, so stúpaním je problém. Nakoniec ale úspešne vylezieme hore. Obedujeme, hráme na gitare aj na flaute, Peťo si pol hodinky zdriemne. Pekný výhľad, naprostý veget. Potom sa pozbierame a vyrážame.

Po krátkom čase ale prichádzame do maliniska a pasieme sa. Keď sa napasieme takmer do sýtosti, pokračujeme. Cesta je dost často prehradená popadanými kmeňmi. V protismere stretáme turistu. Na zákrute s vyhliadkou oddychujem s Kubom a Kikou. Gerda a Keja sa preženú okolo nás s tým, že keby zastali, už to nerozchodia. Tinka vyráža krátko pred nami, ale zväčšuje náskok, lebo noha ma začína čím ďalej viac bolieť a nevládzem ísť rýchlo. Peťo je niekde vpredu. Pomaly sa vlečieme po červenej až ku kopcu ohubáku. Stúpanie je totálne, stúpam pravou nohou a ľavú doťahujem. Som rád, že tam sú Kubo s Kikou. A tiež sa vytešujem, že mi Gerda ešte kedysi dávno venovala dlhú palicu. Nakoniec sa predsa len dostávame hore a po hrebeni ideme k vrcholu. Občas si odtrhneme čučoriedku, lebo je v nej voda. Naše vlastné zásoby už sú celkom na dne. Máme už len nejaké bezpečnostné deci.

Prichádzame na vrchol. Je tam iba Peťo. Kým sme schopní nejakej akcie, chvíľu oddychujeme. Prepotím lavičku. Vepor má výšku 1338 metrov a Kubo ho navrhuje o meter znížiť. Vyhrabem mobil a dúfam, že Keya je niekde v oblasti, kde je aspoň aký-taký signál. Našťastie mi to dvíha a hovorí, že už sa blížia k vrcholu. O nejaký čas skutočne aj s Gerdou a Tinkou dorážajú. Hovoria, že išli po ceste, nevšimli si odbočku a poblúdili a nakoniec sa spádnicovou metódou prepracovali na hrebeň. Je už pomerne pokročilý čas - asi šesť hodín - a do nášho dnešného cieľa sú to ešte asi dve hodiny a tak ani veľmi neoddychujú a vyrážame.

Pri zostupe zablúdime. Netuším kedy a ako. Značka nebola dlhší čas, liezli sme dole a potom natrafili na zvážnicu, ktorou sme ďalej pokračovali dole až kým sme neprišli na pomerne veľkú križovatku lesných ciest. Tam sme s Peťom zorientovali mapu a zistili sme, že sme na takej strane Vepra, na ktorej sme rozhodne nechceli byť. A najbližšia lesná cesta, ktorá je tým smerom nakreslená v mape je od značky asi kilometer a asi o sto výškových metrov nižšie. Zdráham sa uveriť, že sme zašli až tak zle. Chvíľu si pletiem východ a západ a nakoniec vyrážame po lesnej ceste viac-menej správnym smerom. Som strašne smädný, v ústach mám horko. Ostatní sú na tom pravdepodobne rovnako. Idem pomaly, noha bolí, Gerda s Keyou zostávajú so mnou a je to pre mňa veľmi dôležité.

Ľudia vpredu nachádzajú prameň. Veľmi sa mu tešíme. Pijeme. Oddychujeme a nikam ďalej sa nám nechce. Tinka obzrie terén a zistí, že cesta, po ktorej ideme o kúsok ďalej vedie po rovinke, tak sa tam presunieme a zostávame tam na noc. Varíme s Tinkou vifon na plynovom variči, Kika varí brokolicovú polievku. Zarábam nejakú kiwi práškovú šťavu, ktorá má úplne dokonalú tmavozelenú farbu. Žabí sliz de luxe. Ale chutí to dobre. Stany nestaviame. Komáre hryzú ako divé. Prehodnocujeme celkový plán a rozmýšľame, ako ho nejako rozumne skrátiť. Nie je tak teplo ako včera a spí sa lepšie. (A okrem toho som konečne prišiel na to, že ak si dám tričko s dlhými rukávmi, nemusím byť úplne zakuklený a môžem trčať zo spacáku.)

3. deň (piatok 20. 7. 2007, 12 km)

Gerda by mala stíhať vlak a tak vstávame o šiestej. Raňajkujeme, balíme a okolo siedmej vyrážame. Pokračujeme ďalej po ceste. Vieme, že značka je niekde juhovýchodne od nás. Keď sa cesta začne stáčať na sever, navrhujem vybrať sa po nejakej zvážnici, ktorá vedie správnym smerom. Lezieme na kopec zvaný Široký Grúň (čo ale netušíme) a cesta sa stráca. Máme zlý pocit, že ideme nejako úplne hlúpo. Predierame sa vysokou kvitnúcou trávou. Potichu trpíme okrem Kiky, ktorá trpí nahlas. Spustila sa jej totiž brutálna kýchavica. Gerda jej požičiava šatku a keby Kika nemala kraťasy, môže sa smelo ukázať aj v moslimských krajinách. Vedenia sa ujíma Gerda a po nejakom čase nás dovedie naspäť na cestu z ktorej sme zišli, ale o kúsok ďalej, takže už má normálny smer.

Konečne sa nám darí na mape identifikovať cestu, po ktorej ideme. To umožňuje strategické plánovanie. Rozhodujeme sa neliepať naspäť na hrebeň. Zbehneme radšej po lesnej ceste k Jilemnického horárni a po modrej sa dostaneme do Dobroče (časť Čierneho Balogu). Odtiaľ sa dopravíme autobusom do Brezna a tí, čo budú pokračovať, sa dovezú na Zbojskú vláčikom. Prejdeme tak na vzdialenosť trocha viac, než bol pôvodný plán, ale ušetríme si stupák a tí, čo potrebujú chytiť nejaký rozumný spoj sa naň dostanú rýchlejšie.

Zostupujeme teda po lesnej ceste. Cestou stretáme lesných robotníkov, ktorí s koňmi zťahujú z lesa drevo a tí nám potvrdia, že ideme dobre. Zliezame na modrú, oddychujeme na popílených kmeňoch a obletuje nás motýľ. Potom šľapeme po asfalte dole Starou dolinou. Prvý úsek, ktorý mal trvať 50 minút, sme dali za 35. Posmelení ťaháme ďalej, Kika nám spieva. Prichádzame do Dobroče na autobusovú zastávku, ktorá nie je nakreslená v mape, ale napriek tomu je plne funkčná a zisťujeme, že autobus do Brezna odchádza o tri minúty. Vezieme sa a oceňujeme fakt, že sa hýbeme a vôbec sa pri tom nemusíme hýbať.

V Brezne sa od nás okrem Gerdy a Kiky rozhodla (k nášmu veľkému žiaľu) odpojiť aj Tinka. Vander bol jej štvrtou akciou v tesnom závese a bola už z toho celkom unavená. Na stanici obedujeme, čerpáme kofolu zo staničnej krčmy (5 korún za deci, strašne predražená) a sledujeme ako teta mení náplne v kávových automatoch. Keď proces úspešne zavŕši, Kika degustuje čokoládu v oboch a vyhlási, že kvalita je rovnaká a líšia sa len cenou. Dávam zarobiť tomu lacnejšiemu a ako poobedný dezert si kupujem kapučíno s čokoládou.

Gerda s Tinkou odchádzajú lokálkou do Bystrice a tak ich ideme odmávať. Potom odmávame Kiku, ktorá sadla na autobus do Piešťan a ostávame iba štyria. Keďže by nám ostali síce iba dve lyžice, ale tri stany, Peťo posiela svoj stan po Tinke domov. Nejakým cudzincom (asi Nemcom) vysvetľujem po anglicky, ako sa dostanú na Čierny Balog na železničku. Vyzerali celkom potešení, že našli niekoho, s kým si rozumejú (napriek mojim angličtinovým kvalitám). Potom si kupujeme lístky na Zbojskú, chvíľu špekulujeme, ktorá z tých lokálok je vlastne naša a nakoniec sadáme na tú správnu. Vezieme sa krásnou jednokoľajkou a vystupujeme na zabudnutej staničke. Teda Zbojská už ani nie je stanica - staničný domček slúži ako chata pre železničiarov, má iba veľkú ceduľu "Zbojská" a v okne cestovný poriadok. Zastávka je na znamenie. Stlačili sme patričný gombík, vláčik zastal. Sprievodkyňa si zbehla do studničky nabrať vodu a vláčik odišiel.

Pýtame sa prázdninujúcich železničiarov, či im nebude vadiť, že sa im zložíme na lúke a ostaneme tam do zajtra a oni sa tvária, že lúka je pre všetkých. Akurát nás varujú, že tá kôlňa, pri ktorej sme zhodili bágle nie je kôlňa, ale záchod a že možno bude lepšie posunúť sa kúsok ďalej. Tak sa posúvame, naťahujeme karimatky, zhadzujeme boty a vyvaľujeme sa. Po chvíľke zájdeme nabrať vodu zo studničky a zisťujeme, že je naozaj veľmi dobrá. Popri tom prehodíme pár slov so železničiarskou rodinkou. (Ono železničiarka bola len mamka, tatko bol autobusák, bývalý tirák, okrem nich ešte dcéra so zaťom a nejaké vnúčatá.) A zase sa vyvaľujeme a je nám dobre.

Začína sa valiť nejaká čierňava a sem tam sa zablysne a zahrmí. Usúdime, že to ide smerom od Vepra a že to neveští nič dobrého a radšej staviame stany. Kubov stan má premiéru a pomerne neštandardnú konštrukciu. A veru sme dobre spravili, že sme tie stany postavili. O chvíľu prichádza lejavec. Lezieme všetci štyria do stanu, tešíme sa, že zatiaľ netečie dovnútra, ja rozprávam niečo o fyzike a zvažujeme, ako by dopadol duel Chuck Norris vs. Vepor. Ja vsádzam na Vepor, lebo Chuck by síce spravil priesek, ale zato by zablúdil. Prešli dve búrky a teta železničiarka sa prišla spýtať, či nechceme ísť dovnútra, že tam majú dve voľné poschodové postele. Ale stany držia dobre a nám sa nechce veľmi hýbať. Na variči varíme Keyine paradajkové polievky, dochucujeme taveným syrom a večeriame. Medzičasom prehrmia ďalšie dve búrky. Zdá sa nám, že to Vepor preháňa a Kubo sa ospravedlňuje, že to s tým znižovaním o meter nemyslel vážne.

Keď ale búrky prehrmia, mraky sa začnú trhať. Železničiari rozložia oheň a zavolajú nás. Dajú nám domácej slaninky na opekanie a uvaria nám čaj. Sedíme, čosi málo hrám na gitare a klebetíme. Tatko rozpráva, ako s kamiónom na čierno prešiel Alžírsko - Tuniskú hranicu a ako ho vojaci vracali naspäť. My mu ukazujeme, kde je Malý voz a ostatné súhvezdia. Niečo pred jedenástou ideme zalomiť. Budík nastavujem na ôsmu, ale aj tak sa budíme už o pol. Spí sa dobre, ráno sú stany suché. Kubov stan je dobrý a tiež neprepustil žiadnu vodu.

4. deň (sobota 21. 7. 2007, 13 km )

Budím sa na to, že kdesi blízko niekto píli motorovou pílou. Pomaly leziem zo stanu a prechádzam sa po staničke. Organizmus ma bolí výrazne menej ako včera, aj noha celkom poslúcha. Oddych padol velmi dobre. Raňajkujeme (dorážam ovsáky, Peťovu zásobu sme nechali na zajtra), skladáme stany a balíme, všetko v pohodovom tempe. Železničiari už tiež balia. Vyrážame zas po našej stratenej červenej. Na Predkopačno sa dostávame namiesto štvrťhodiny za desať minút. Pokračujeme ďalej na Kučelach (Kučelašskou dolinou). Žasneme, ako sa nám dobre ide. Tretí deň bude asi predsa len krízový. Na Kučelachu je salaš. Keya nachádza na ceste ležiacu kocku. Obzeráme sa po okolí a nejak sa nám nezdá, že Muránska planina je planina. Všade samé kopce.

Posledných pár metrov pred rázcestím na Kučelachu je dosť stupák. Vydriapeme sa hore a stretávame tam bicyklistu. Ak sme aj predtým váhali, či sa predsa len neísť pozrieť na Fabovu Hoľu, teraz to zavrhujeme a po príjemnej ceste, ktorá vedie po vrstevnici a jemne klesá sa presúvame do sedla Burda. V sedle sa zbiehajú značky všetkých štyroch farieb a skutočne je možné ich vidieť všetky naraz na jednom strome. Je asi jedna poobede. Rozmýšľame, či budeme jesť tu, alebo až na Nižnej Kľakovej - v cieli našej dnešnej cesty. Podľa značky by to malo byť za hodinu a trištvrte. Cha cha cha.

Vyrážame po spoločnej žltočervenej a potom pokračujeme červenou variantou. Vľavo vidíme krásne skaly, v mape píšu, že je to Malá a Veľká Stožka. Ideme po lesnej ceste pomerne rozrytej mechanizmami. Opäť stretáme cyklistu. Kým k nemu prídeme, zmizne niekde dole cestou. Kubo mi vraví, že videl šipku. Ja sprostý sa nechám zmagoriť cyklistom, mapou (v ktorej písali, že značka ide stále po ceste a žiadna odbočka evidentne nebola) a nedochádza mi, že videl šipku s turistickou značkou (ktorá ale ukazovala niekam do rúbaniska). A tak ďalej idem po ceste a Kubovi tvrdím, že šipky vyrába kde-kto. A ideme po ceste, až kým nezbehneme miekam do doliny.

Znovu maturujeme nad mapou. Sme na mieste, ktoré naša značka v podstate obieha dookola z troch strán a štvrtá strana je "dole". Z toho vyplýva, že ak pôjdeme hore, nutne musíme vyhrať. Tak sa po lesníckej ceste vyberieme nahor. Fučíme do kopca približne správnym smerom. Keď cesta prestane stúpať, zvolíme odbočku, čo ide hore. Tento algoritmus ešte raz zopakujeme a vyliezame presne na Sivákovej (rázcestie so zelenou). Na vzdialenosť sme si až tak veľmi nezašli, ale pridali sme si výstup o 300 výškových metrov. Po celkom príjemnej ceste prichádzame na Kľakovú. Už sme na inej mape ako Vepor a tak vedieme silácke reči na jeho účet.

Kľaková je veľká lúka s ohradou pre kone (aj keď tie tam teraz neboli) a s turistickou útulňou, ohniskom a stolom. Úžasný kus sveta. Prišli sme a zložili sme sa. Keya je hladná a tak sa tlačí niečim suchým, my ostatní sme si povedali, že ideme variť. Prezúvam sa a ideme s Kubom po vodu. Keby som vedel, kde je studnička, tak sa neprezúvam... je to síce sedem minút od útulne po žltej, ale dosť drsným kopcom dole. A potom naspäť hore. Ale nesiem vodu, Kubo okrem vody aj poriadny kus dreva a prichádzame naspäť, aby sme sa pustili do varenia. Peťo vyťahuje tortellini. Varíme kuracie. Dávame na ne pokrájanú cibuľku, cesnak, tavený syr a kečup. Je to nebeská dobrota. Keya ľutuje, že už je najedená. Kým jeme jedny, dávame variť druhé (syrové). Pridávame rovnakú omáčku. Keya neodolá a pridáva sa (a ozdobne nakrája uhorku). Zarábam poslednú práškovú limonádu (mandarínkovú). Raj na zemi.

Zastavuje sa pri nás párik starších Čechov, ktorí chodia na Muráň každý rok. Odporúčajú nám zbehnúť po žltej asi štvrť hodiny, že je tam pekná vyhliadka. A neodporúčajú nám chodiť po červenej na Burdu, lebo to vraj vedie cez brutálne rúbanisko a polom. Vravíme im, že sme práve odtiaľ prišli, ale že rúbanisku sme sa rafinovane vyhli.

Vylihujeme, čítame si vrcholovú knižku a po nejakom čase začíname variť puding. Znovu rozdúchavame oheň, Keya poskytuje svoj hrnčíček a skúšame, čo urobí na ohni čokoládovo-vanilková zmes, ktorú sme do neho naliali. Je to síce neuveriteľné, ale neprihorelo to. Keya vyťahuje piškóty. Stolujeme. Dokonalosť sama. Potom vyťahujem cielovú pixlu ananásu. Scedíme šťavu, najprv sa tlačíme ananásom a potom šťavu jeme lyžicou. Blaho nad blaho.

Medzičasom prišli dvaja sympatickí Česi (Monika a Tomáš), ktorí s nami budú nocovať v útulni a ktorých odhovárame od toho, aby použili červenú značku (vo vrcholovej knižke sme našli aj iné zápisy o zlej priechodnosti tej trasy). Varia na ohni, potom s nimi sedíme, hráme na gitare, pozeráme, ako zapadá mesiac, pozeráme hviezdičky (učím sa od Keyi pár nových súhvezdí a zisťujem, že M31 som doteraz vždy hľadal blbo) a je mi neskutočne dobre. V obale od gitary hľadám kapodastar a nachádzam lyžicu.

Zalomíme v ubytovni a spíme až do rána.

5. deň (nedeľa 22. 7. 2007, 9,5 km)

Keď sa budím, Monika, Tomáš a Peťo sú už vonku. Monika s Tomášom robia varené ovsáky, urobia ich veľa a tak nás ponúknu. Peťo sa u nich naraňajkuje a my s Kubom sa pridáme tiež ešte ako-tak včas. Boli úplne skvelé, neviem, čo všetko do toho dali, ale určite salko a čokoládu. Salka im ostalo pol krabičky, aj čokoláda nejaká a tak sme obdarovaní. S Kubom si dorábame ešte nejaké ovsáky, Keya sa ovsákom chce radšej vyhnúť, a tak si dá trošku z čokolády a zvyšok sypeme do zmesi, ktorej základom je Peťov mix.

Keya si pochvaľuje pričňu v útulni a nechce sa jej hýbať, my ostatní ideme na vodu a pri tej príležitosti ešte zbehneme na vyhliadku. Je krásna. Vepor nevidno. Potom zbehneme ešte kúsok nižšie a nájdeme veľkolepú skalnú bránu a podivný kľukatý strom. Cestou naspäť berieme vodu a lúčime sa s Tomášom a Monikou, ktorí idú na Burdu po žltej a potom cez Fabovu Hoľu na Zbojskú.

Balíme a vyrážame po žltej na druhú stranu - do Muráňa. Cesta v podstate rovnomerne klesá (až na úseky, kedy klesá drsne). Okolo nás je les a občas nejaké skaly. Keya berie vodu z krásneho skalnato-machového prameňa. Po asi dva a pol hodine dorážame do civilizácie. Na zastávke vyhadzujem smeti a prezúvam sa do sandálov.

Volám Zuzke a ona mi zistí, že aj keď sme v Muráni pomerne skoro, pôvodný plán cesty domov sa nedá nijako významne urýchliť. A tak sadáme do krčmy, pijeme kofolu, jeme zemiakové hranolky a palacinky so šľahačkou a ešte pijeme kofolu, hráme na gitare a klábosíme. Čas pomaly plynie a je nám dobre. V určený čas ideme na autobus a nechávame sa odviezť do Červenej Skaly, odkiaľ chodí rýchlik do Bratislavy.

V Červenej Skale predávajú lístky na vlak v krčme. Zisťujem, že mi chýba asi sto korún (nečakal som, že to odtiaľ do Bratislavy bude stáť vyše štyri stovky) Keya mi požičiava. (Týmto prosím ľudí, ktorí toto čítajú, aby sa ma, keď ma najbližšíe stretnú, spýtali, či už som jej tie peniaze vrátil.) Na stanici stojí lokálka, ktorá sa volá Hanka. Sadáme na vlak a vezieme sa. Keya vystupuje v Žiari nad Hronom, Peťo v Šali. My s Kubom prichádzame čosi po pol jedenástej do Bratislavy.

Detva - Brezno: 48,5 km
Detva - Muráň: 71 km

Zapísal Anino.

P.S.

Volal Fofo. Že si myslel, že vander je až v auguste.