Školský vander 2006

Ľubochňa - Kľak

Zápis z prvého školského vandra, konajúceho sa v auguste 2006.

Prológ

Celý júl pieklo. Bežne tridsaťpäť stupňov v tieni. Každý si želal, aby sa konečne trošku ochladilo, aby spŕchlo a aby sa dalo nejako rozumne existovať. Ale horúčavy nepovolili. Pražilo a pražilo a nespadla ani kvapka. A potom prišiel školský vander...

Deň 0 – 1. 8. 2006

Večer balíme. Boli sme kúpiť proviant a boty pre Tomiho a teraz špekulujeme, ako všetky tie veci napchať do batohov. Volá Fofo, že stratil lajster s pokynmi a že kedy a kde sa stretávame. Zajtra na stanici o 7:10, lebo vlak ide 7:34. Volá Filip, že či sme poistení. Nie sme. Na poslednú chvíľu pchám do batohu sekeru. Množstvo jedla balíme do igelitových vreciek, nejak si ich s Tomim delíme a pred polnocou zaľahneme. Zajtra to vypukne.

Deň 1 – 2. 8. 2006

Skoro presne dorážame na stanicu. Už je tam Tinka a Dohny. Pribudne Fofo a Peťo. Je 7:20 a je nás už dosť na hromadnú zľavu, takže kupujeme lístky. Keya je niekde na Dvoroch a vraví, že máme kupovať bez nej, Filip stále nedorazil. Chalani tvrdia, že to je normálne, že on sa ešte objaví. Desať minút pred odchodom sa poberáme do vlaku chytiť miesto a pribieha Filip. Hovorím mu aby si kúpil lístok do Ľubochne, že ho počkáme vo vlaku. Nájdeme voľné kupé. Pribieha Filip. Lístok má kúpený do Ľubovne. Niekto vidí kdesi vpredu do vlaku naskakovať Keyu. Mobilmi sa dohovárame, že v ktorom vagóne sme. Keya nás šťastne našla. Tiež má lístok do Ľubovne, lebo sa pýtala Filipa. Zatiaľ sme všetci.

Vo vlaku gitaríme a klábosíme. Fofo zisťuje, že si zabudol vetrovku. Rozbieha sa veľká akcia, ktorej účelom je doručiť Fofovi vetrovku, zvažujú sa rôzne varianty a nakoniec nejaký vzdialený príbuzný doručí v Žiline vetrovku Fofovi do vlaku. V Kraľovanoch prestupujeme. Navštívime miestne potraviny, okoštujeme miestne koláčiky, miestnu zakysanku a miestne syrové korbáčiky. Voláme Kike, ktorá sa tu mala pripojiť a dozvedáme sa, že sa práve fláka kdesi po Vysokých Tatrách, že pozerala predpoveď počasia a že sa nechala odradiť. Nastupujeme do osobáčika do Ľubochne. Vo vozni sú dvaja pripití chlapi s veľmi siláckymi rečami. Keď na nich nabehne konduktor statného vzrastu, silácke reči ich prejdú a dokonca aj ukážu lístky. Ideme len dve zastávky a v Ľubochni vysadáme.

Volá Majo, že zaspal na autobus, že príde neskôr a že nech vyrazíme bez neho. Zisťujeme, kedy dorazí a bez neho vyraziť odmietame. Podarí sa mi vymyslieť pomerne rozumný spôsob, ako pripevniť gitaru na bágel. Nasadzujeme ruksaky a vyrážame po červenej značke.\ Na ľubochnianske námestíčko dorážame skoro presne vtedy, keď Majov autobus. Naša zostava sa teda dopĺňa na deväť členov a v tomto počte to našťastie vydrží až do konca výpravy. Posledné zastavenie v miestnom obchode (na dočerpanie zásob) a krčmičke (majú tam čistý a útulný záchod) a lúčime sa s civilizáciou.

Cesta začína celkom nenápadne a neveští nič zlého. Najprv asfalt, potom betón a nakoniec lesná cestička. Stále ideme zarovno s Váhom a hlavnou cestou. Po chvíli odbočujeme vľavo do lesa. Dolina vonia a začína sa stúpať. Oproti nám tečie potok. Nachádzam si palicu. Venujem ju Tomimu a nachádzam si ďalšiu. Chodník odbočuje z doliny do kopca a začína to byť drsné. Prevýšenie z Ľubochne na Kopu – kopec na ktorý práve lezieme – je totiž niečo cez sedemsto metrov. Pomaly sa plazíme hore bukovým lesom, batohy na chrbte sú hnusne ťažké, nohy aj pľúca dostávajú zabrať. Keď oddychujeme, Tinka spieva pesničku o motýlikovi. Motýlik to neprežil a išlo sa ďalej. Chvíľu po vrstevnici (vľavo celkom riadny zráz) potom zas do kopca. Oddychujeme na mieste, z ktorého je celkom pekný výhľad na druhú stranu Váhu a myslíme si, že je to vyhliadka vyznačená na mape. Potom chvíľu nadávame na to, ako to tie mapy kreslia, lebo chodník sa správa úplne inak, ako by sa mal. Nad sebou vidíme čosi ako hrebeň a vyplazíme sa tam z posledných síl. Je to konečne vyhliadka o ktorej sme si mysleli, že už na nej sme. Oddychujeme a jeme. Pár krokov po hrebeni sa dá prísť na miesto s veľkolepým výhľadom. Vidno Malú Fatru, Choč, druhé rameno Veľkej Fatry, Roháče a Nízke Tatry. Je tam kríž a vrcholová knižka. Majo číta staré zápisy. Ľudia sú väčšinou presvedčení, že už sú na Kope. Je tam aj záznam od šialencov, čo tam boli s bicyklami. Chvíľu špekulujeme, ako vlastne vyzerá logo školy, potom sa tam slávnostne upíšeme (aj s varovaním, že nie je Kopa ako Kopa), poprosíme náhodných spolupútnikov, aby nám spravili vrcholovú fotografiu a pomaly sa zbierame na ďalšiu cestu.

Doraziť z vyhliadky na skutočnú Kopu netrvalo tak dlho, ako sme očakávali. Čiastočne za to môže fakt, že tam už nebolo žiadne brutálne stúpanie. Nachádzame ďalšiu vrcholovú knižku, v nej mimo iného krásny záznam v tengware (tolkienovské elfské písmo – musím sa ho už niekedy naučiť), a napíšeme do nej, že všetko podstatné sme napísali do tej predošlej vrcholovej knižky. Cesta z Ľubochne sem hore nám trvala päť hodín (na značke písali 2:15), holt tie batohy človeka spomaľujú. Tešíme sa, že konečne začneme klesať. Koľká naivita.

Klesáme. Kolená aj prsty na nohách dostávajú zabrať. Jediná výhoda je, že postupujeme predsa len kúsok rýchlejšie, ako nahor. Cestou učíme Maja hit o nočnej rybačke na lososa. Pri rázcestí so žltou značkou skladáme batohy a ideme na vodu k prameňu kúsok po žltej. Krásny kúsok cesty cez lúku v podvečernom slnku. Voda je nádherne studená. Keya trhá mätu, lebo ešte nie sme v národnom parku. Stretávame tam partu Čechov, ktorí idú na Kopu z Krpelian. Chcú ísť potom za nami po červenej. Lúčime sa s tým, že sa možno ešte na hrebeni stretneme. Už sme sa nestretli. Zliezame svahom typu ohubák. Potom chvíľu po rovinke. Obchádzame iných Čechov (traja s dvoma psami), ktorí už rozkladajú tábor. S nimi sa stretneme ešte niekoľkokrát. Krátky ale ostrý výšľap na kopec zvaný Grúň a z neho pozvoľné až menej pozvoľné (no nebudeme to zakrývať, občas aj dosť prudké) klesanie. Chceme doraziť do Ľubochnianskeho sedla, ale chytí nás tma. Nájdeme neobývanú lúčku, skladáme bágle a staviame stany. Skladám plynový varič a nadchýnam sa jeho funkčnosťou. Varím pred stanom dva kuracie vifony a požičiavam varič babám. Večeriame s Tomim vifon, navrhujeme jeho vynálezcu na Nobelovu cenu mieru a ukladáme sa spať.

Deň 2 – 3. 8. 2006

Budím sa okolo pol ôsmej, o ôsmej zahrám niečo na gitare, nech sa zobudia aj ostatní. Cez takmer ešte spiaci tábor prechádzajú Česi so psami. Raňajkujeme ovsáky a balíme tábor. Sme oddýchnutejší, ako sme boli včera večer. Okolo desiatej vyrážame.

Prichádzame do Ľubochnianskeho sedla. Je dobré, že sme sem nedošli ešte včera, lebo je to naozaj dosť mizerné miesto na táborenie. Prudké svahy, vysoká tráva, zablatená cesta z Liptova do Turca. Nad nami tri trasy vysokonapäťového vedenia. Skladáme batohy. Majo s Keyou idú hľadať vodu. Pôvodne som chcel ísť s nimi, ale musel som sa utiahnuť do súkromia do kríčkov a kým som sa vrátil, boli preč. Vyrazili sme s Tinkou za nimi, ale nenašli sme ani prameň, ani ich. Majo s Keyou sa vracajú po dvoch hodinách, vodu majú, ostatní zatiaľ čítame „Proč bychom se nepotili“. O dvanástej začíname reálne šľapať. Stúpame z Ľubochnianskeho sedla na Tlstý diel, prevýšenie asi plus tristo. Cestou narážame na prvé čučoriedisko a na nejaký čas sa do neho ukladáme. V tesnom susedstve je aj malinčie, maliny sú celkom zrelé, takže sa pasieme. Vrchol nie je nijako zvlášť vyznačený, pokračujeme ďalej, les sa strieda s lúkami až po rázcestie so žltou. Žltá prichádza po hrebeni sprava cez kopec zvaný Magura. Cez lúky obchádzame zľava vrchol Nižnej Lipovej a zastavujeme sa pri prameni, kde nachádzame troch Čechov so psami a kde obedujeme. Dohny otvára miniatúrne párky v konzerve, zvané koktajlové, rozmýšľame, aký koktajl by z nich bol, Majo nám číta z novín najnovšie (dva dni staré) informácie o zdravotnom stave Fidela Castra a skvelú správu, že v Budapešti bude možno most Chucka Norrisa, že zatiaľ vedie v internetovom hlasovaní.

Zamračilo sa a ochladilo sa. Najedení a trochu oddýchnutí pokračujeme najprv rovno a potom prudkým klesaním do sedla Príslop. Z diaľky počuť zvonenie zvoncov, kdesi blízko je salaš. Celkovo je tam veľmi pekne. Majo s Fofom podliehajú pyromanským sklonom, pália živicu, ktorú si nabrali na palicu na nejakom blízkom smreku. Akčnejšia skupina (Majo, Peťo, Fofo a Filip) vyráža dopredu, ostatní vyrážame o niečo neskôr. Čaká nás stúpanie na Kľak (plus štyristo). Najprv krátke, potom kus po lesnej ceste po vrstevnici a potom to pravé psycho. Počas výdupu na Kliačik (úvodných asi plus tristo) začína mrholiť. Je už celkom dosť hodín. Morálka strašne nízko. Drží ju Tinka. Vďaka. Zliezame z Kliačiku – medzi Kliačikom a Kľakom je sedlo – sú tam lúky porastené niečim vysokým, v čom sa dobre drží voda. Nachádzame troch Čechov s dvoma psami, ktorí táboria. Pýtajú sa, či vieme, ako je to ďalej. Nevieme. Ale ideme. Záverečná dorážačka a sme hore.

Na Kľaku dosť fúka, ale je to skvelý kopec. Asi najkrajší, na aký sme počas vandru vyliezli. Vidieť na všetky strany všetko možné. Neprší, v údoliach sem-tam hmla. Jeme čokoládu, Fofo s Filipom hrajú šach a Peťo zapisuje partiu do vrcholovej knižky. Na rázcestníku sú nálepky „Milujeme vás a pomáháme vám – Vesmírní lidé“. Usúdili sme, že na Kľaku pristávajú.

Zostupujeme po dosť prudkom skalnatom teréne. Sme už riadne uťahaní. Pokúšame sa doraziť na Rakytový Grúň, kde sa smie táboriť, ale zastihne nás tma. Rozkladáme tábor na prvom mieste, na ktorom usúdime, že sa tam zmestia stany. Staviame ich viacmenej po hmate. Sme celkom mokrí – hlavne boty a nohavice, ale obsah batohov je ešte suchý. Vifon varíme v stane, kombinácia kuraco-krevetový, od kuraco-kuracieho sa nedá veľmi rozoznať, ale dobrý. Trocha ho skončí na karimatkách. Ideme spať. V noci leje, Majovi a Dohnymu premokne stan.

Deň 3 – 4. 8. 2006

Ráno sme sa zobudili a zistili, kde sme to vlastne spali. V čučoriedisku. Okolo nás kvantá zrelých čučoriedok, nejaké dokonca v „chodbičke“ pred stanom. Tým naše zisťovanie končí, lebo viditeľnosť je asi päťdesiat metrov. Je hmla a okrem blízkeho okolia nie je vidieť nič. Majo nazbiera za trištvrte ešusu čučoriedok a dá voľne k dispozícii. Časťou z nich sme obohatili puding, baby varili krupicu s čučkami. Úžasné, Majo, vďaka. Fofo nepozeral pod nohy a do niečoho šliapol. Nevšimol si to a vliezol s tým do stanu. Všimol si to až podľa smradu. Nadával pomerne spisovne, ale zato vytrvalo. Počas čistenia opľul všetky okolité čučoriedky, čím sme sa ale nenechali odradiť.

Vyrážame okolo pol jedenástej. Skúšame s Tomim patent „igelitky v topánkach“. Nejaký čas igelit ochráni suché ponožky pred mokrými botami, ale všetkého len do času. Po asi piatich minútach nachádzame miesto určené na táborenie. Míňame vrcholček Vyšná Lipová a relatívne pomalým a rovnomerným stúpaním lezieme na Jarabinú. Prechádzame cez húšťavy papradia veľkého vyše pása, pripadáme si ako v druhohorách. Papradie je ale po nočnom daždi mokré a tým pádom sme mokrí aj my. Prekvapení tým, že pred vrcholom sa žiadne prudké stúpanie nekonalo, dorážame na Jarabinú. Akčná skupinka tam už je, Majo s Peťom išli na vodu. Na Jarabinej je kvantum obrovských čučoriedok takmer vo výške úst. Pasieme sa dlho. Najeme sa skoro do sýtosti.

Zostup z Jarabinej je prudší, ako výstup. Cestou nájdeme mužíka z kameňov a na ňom napísané, že asi sto metrov odtiaľ je voda. Vyberáme sa tam s Tinkou. Je tam krásny prameň s dreveným žľabom. Naberáme vodu. Nejaký kopec obchádzame po ľavom svahu. Les vyzerá zvláštne, ako začarovaný. To robí tá hmla. Často preliezame spadnuté kmene. Začína liať. Lezieme na a cez Ostredkový Grúň. Leje riadne. Morálka upadá. Stupák narastá. Za vytrvalého dažďa, mokrí a hladní prichádzame na Malý Lysec. Akčná skupina tam – aby na nás nečakali v lejaku – inteligentne rozložila provizórne stan a voľačo varila. Pokúšame sa napchať do krovia a v daždi obedovať a ticho závidíme tým v stane. Potom kriticky zhodnotíme naše možnosti. Je asi päť hodín poobede. Sme mokrí do nitky. Na ceduli píšu, že na chatu pod Borišovom, kam sme sa mali dnes dostať, to je tri a štvrť hodiny. S našou výkonnosťou a báglami teda asi šesť. Dnes by sme tam prišli tak okolo jedenástej, pričom už o deviatej je pri tomto počasí tma. Jediná možnosť pokračovať ďalej v dopredu naplánovanej trase bez ujmy na zdraví je usušiť sa. A to vyzerá temne. Takže nastupuje únikový plán B – zapichneme to na mieste a zajtra zlezieme po modrej do Belej. Je to tiež celkom riadna štreka s prevýšením plus dvesto a potom zostupom z hrebeňa, ale večer už budeme doma a v suchu. Plán sa ujal a staviame stany.

Do nášho stanu sme adoptovali Dohnyho a baby adoptovali Maja, lebo ich stan sa včera netváril veľmi vodovzdorne a spať v ňom v daždi by bol hazard. Varíme čaj, Keya má takú sympatickú fľaštičku že Husqvarna a v nej voľačo domáce, čo si maže na otlaky, ale aj do čaju sa to dá priliať, tak sme kvapku priliali. Varíme Dohnyho ryžu s cesnakom, dávame do nej syr a kečup, aj sardinky by sme tam dali, keby sme mali otvarak. Popritom pcháme do seba nejaké ďalšie veci. Je príjemné, že vidíme na varenie. Potom ležíme, oddychujeme, rozoberáme Harryho Pottera a pomaly zaspávame. Podvečer na chvíľu prestane pršať, ale v noci zase leje.

Deň 4 – 5. 8. 2006

Budíme sa do rovnakej hmly, ako bola včera. Raňajkujeme čokoládový puding s piškótikmi, od Tinky si požičiavame nožík s jeho otváračom na fľaše, ktorý včera úspešne použila na paštétovú konzervu páčime pixlu ananásu, ktorú som vliekol ako bonus na posledný deň a vyjedáme obsah. Pomaly balíme zmoknuté stany, navliekame na seba posledné ako-tak suché časti oblečenia a obúvame mokré topánky. Akčná skupina balí o čosi dlhšie, tak vyrazíme bez nej s tým, že nás aj tak dobehne a predbehne. Zostupujeme najprv prudko, potom mierne, potom dokonca kúsok stúpame. V stúpaní nás akčná skupina dobehne.

Prichádzame na lúku pod Lyscom. Čaká nás stúpanie. Niekoho inteligentného (asi Peťa alebo Maja) napadne, že by nebolo od veci sa na Lysec vykašľať a zbehnúť na lesnú cestu, ktorá vedie Hornojasenskou dolinou až dole do dediny. Cez lúku prichádzame k chatke, ktorá je na mape zaznačená ako búda, na sebe ale nesie honosný nápis „chata nádeje“ a drobnú ceduľku, ktorá mimo iného zakazuje „srať okolo chaty“. Kúsok za chatkou je luxusná kadibúdka, ktorú niektorí z nás s veľkým potešením a s mnohými vďakami na adresu staviteľov využijú. Nie sú si však celkom istí, či tým neporušujú zákaz na chatke. Cez les a rúbanisko schádzame k potoku, za ktorým je cesta.

Cesta sa mení z lesnej na lesnú udržiavanú a potom na asfaltku. Stretáme ďalšie znaky civilizácie – dve autá, chatky, nejaké vyťažené drevo. Dolina je dlhá. Na plote ohraničujúcom vodný zdroj – úplne bokom od všetkých turistických ciest – zas nachádzame správu od vesmírných lidí a žasneme. Cesta má tú výhodu, že sa dá ísť vedľa seba a rozprávať sa. A tak rozoberáme počítačové hry a iné veselosti. Pri chate Lysec sedíme na lavičkách a dorážame dobroty. Šľapanie po asfalte je únavné. Mokré boty na nohách schnú, sťahujú sa a tlačia. Nakoniec ale dorážame do dediny. Posledných desať minút podľa značky spravíme naozaj za desať minút. Skladáme sa na autobusovej zastávke pri kostole. Jedna z blízkych krčiem je práve zavretá, lebo krčmár si kamsi odskočil, tak sa pýtame miestnych, či je poblíž nejaká iná. Je len pár krokov a majú v nej dobrú kofolu. Máme šťastie. V tej druhej krčme je kofola síce o korunu za deci lacnejšia, ale je to chemická strašnosť vyrobená z ropy a zmiešaná s kvapkami proti kašľu. Na gitare mi sedí koník. Skoro celý čas, čo čakáme na zastávke. Pred príchodom autobusu ho vysádzam na kríky pri zastávke.

Autobus nás vezie do Martina. Vystupujeme pri stanici. Vidíme, ako na stanicu prichádza nejaká lokálka a vybiehame. Keď sa však dostaneme na stanicu, lokálka práve odchádza. Išla do Vrútok. Ďalšia ide za hodinu… Lúčime sa s Majom a Keyou, ktorí idú domov do Prievidze autobusom a presúvame sa na zastávku martinskej MHD. Autobus nám zdrhne pred nosom. Filip vysloví názor, že nám ten vander niekto sabotuje. Našťastie na ďalší autobus netreba čakať nejako zvlášť dlho a úspešne sa presúvame do Vrútok.

So spojmi to nejaký čas vyzerá bledo. Priamo nejde nič rozumné, keď sa pozerám do podrobného cestovného poriadku, zdá sa mi, že jeden vlak, ktorý by sme mohli chytiť v Žiline, zmeškáme o dve minúty – to by sa už dnes nieslo v duchu tradície. Našťastie je to tým, že si čas príchodu spletiem s časom odchodu a nakoniec rýchlik Goral v tej Žiline v pohode stihneme.

Sedíme vo vlaku, spomíname na sústredká, dočítavame príručku „Jak se chodí po horách“ a hráme na gitaru. Sme unavení a je nám dobre, lebo ideme domov. Do Bratislavy prichádzame okolo pol jedenástej.

Epilóg

Kým som toto spisoval, vonku spŕchlo. Vonku. A ja som bol vnútri. Úžasné.

Anino